Rozpad Európy?

Bolo by chybou napísať, že samity Európskej únie bežne vyvolávajú očakávania. Kto však očakával ďalší rozpad európskeho konsenzu a trieštenie starého kontinentu, tomu tip vyšiel. Už na stretnutí ministrov členských krajín pred samitom, teda schôdzkou hláv štátov, sa celkom obnažili rozpory vnútri zjednotenej Európy. Nebol to pekný pohľad.

.pokusy o hrdosť
Vášne vzkypeli ešte pred rokovaniami o relokácii ďalších 120-tisíc utečencov z tých, ktorí sa už na území členských krajín nachádzajú. (O relokácii 40-tisíc z nich už bolo rozhodnuté skôr.) Nie je to pritom žiadne systémové opatrenie a číslo s ním spojené nemôže byť konečné. Povinné prerozdelenie ľudí na úteku je s ohľadom na všetky okolnosti iba provizórny krok, prijatý na poslednú chvíľu, ktorý má pomôcť krajinám, kde sa takýchto osôb teraz ocitlo najviac – najmä Taliansku a Grécku. Tieto krajiny na svoju neudržateľnú situáciu upozorňujú už veľmi dlho. Najmä Taliansko sa oprávnene ponosuje, že imigrantom prichádzajúcim na jeho brehy Európa roky odmietala venovať pozornosť. A v súvislosti s Grékmi sa dlhodobo riešia iné dilemy. (Tie, ktoré dnes v porovnaní s prúdom ľudí prichádzajúcich z východu a juhu vyzerajú takmer idylicky.) Až teraz, keď kríza prerástla cez hlavu, a keď sa množstvo obetí medzi utečencami stalo pre verejnú mienku v Európe neúnosným, krajiny mimo hraničnej zóny EÚ uznali nutnosť riešenia. Aj v tejto situácii sa na samite vyskytla snaha vydolovať z krízy povzbudenie. Mohla pôsobiť až bizarne na pozadí utrpenia utečencov a spôsobov, akými si na tomto utrpení politické frakcie prihrievajú argumentačnú polievočku. So zmiešanými pocitmi sa počúvajú slová, ktoré povedal predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker: „I napriek našej zraniteľnosti, nami vnímanej slabosti, je dnes Európa miestom, v ktorom ľudia hľadajú útočisko a exil. To je niečo, na čo môžeme byť hrdí.“ Európa, ktorá problém utečencov veľmi dlho prehliadala.