dnes postup utečencov/migrantov (nielen) zo Sýrie do Európy sledujeme online doslova minútu po minúte. To, čo nám televízia a internet ukazujú, je dojímavé a tragické. Zoči-voči utrpeniu tisícov ľudí je prirodzenou reakciou civilizovaného človeka empatia, súcit a úprimná potreba pomôcť núdznym. Aj sa to deje.
Tá migračná minca, s ktorou sa dnes v Európe hrá, má však aj svoj rub. Či chcem, či nechcem, padá mi pred oči práve ten – (nie až tak) vzdialená budúcnosť priestoru, kde som sa narodil a kde žijem, budúcnosť ľudí, s ktorými tu žijem. Situácia sa mení zo dňa na deň a nijaká veštecká guľa neprezradí, čo sa kedy stane. Ale indície tu sú a nie sú veľmi radostné.
Moju empatiu drobí množstvo zdanlivo nesúrodých faktov. Mám pred očami jasot islamských militantov, ktorí v auguste zničili staroveký chrám v sýrskom meste Palmýra a odrezali hlavu Chálidovi Asaadovi, osemdesiatdvaročnému odborníkovi na historické pamiatky. Už počujem rozhorčené hlasy oponentov, medzi nimi aj svojich priateľov: „Zbláznil si sa?
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.