normalita je pojem, ktorý vo vzťahu k duševnému zdraviu používame už tradične, hoci ide o dva rozdielne koncepty, medzi ktorými sú prieniky len na niektorých miestach. Ak by sme považovali za normu niečo, čo je v spoločnosti väčšinové oproti nenormálnej menšine, mali by sme na mysli štatistickú normu. Podľa takého určenia by však bol nenormálny každý, kto v tridsiatke ešte nenavštívil žiadneho lekára. Okrem toho, nenormálne by bolo nielen to, čo je pod priemer, ale aj nad ním, napríklad nadpriemerná inteligencia. Štatistické nastavenie normality teda nemá vnútornú spojitosť so zdravím. Normálne by mohlo byť to, čo za normu určíme, avšak tu je zas zrejmý značne subjektívny či arbitrárny aspekt. Určovanie normy tu podlieha subjektu alebo skupine subjektov, napríklad psychiatrov, ktorí zas môžu podliehať rôznym kultúrnym a spoločenským vplyvom. Tak azda môžeme hovoriť aj o kultúrnej norme. Koncept normy v prípade psychického zdravia teda nie je tým najvhodnejším rámcom. Nanajvýš by sa dalo uvažovať o tom, že duševné zdravie je osobitným typom normality.
Svetová zdravotnícka organizácia definuje zdravie ako stav úplnej fyzickej, psychickej a sociálnej pohody, čo je definícia, pri ktorej sa neubránime určitému idealistickému pocitu. Aj keď nás úporne bolí celé telo, môžeme byť zdraví, pretože sme sa zúčastnili na turistickom výstupe do hôr.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.