samotná bratislavská akcia však žiadne sebapotvrdzovanie či vymedzovanie sa voči svojmu okoliu vôbec nepotrebuje. Názory niekoľkých kolegov z rôznych médií nie sú v porovnaní s faktom desiatok tisícov prítomných milých ľudí z celého Slovenska, podľa odhadov najmä z východu, určujúce. Dá sa to povedať ešte inak. Naozaj sa netreba zapáčiť všetkým, od Prokopčáka či Javůrka počnúc po Hanusa či Danišku končiac. Téma sebapotvrdzovania tak trochu prebila aj hlavný odkaz – vládla tam príjemná atmosféra, ľudia boli prajní a radostní. Emočne vypätá debata a vzájomné osočovanie obidvoch strán názorového spektra z čias kampane pred referendom o rodine sú preč. Zabudlo sa aj na agresívne kampane Jany Tutkovej. Napokon, aj tie embryá na niektorých transparentoch boli tentoraz živé, a nie zavraždené.
Hlavnú tému a akcent pochodu organizátori rozumne posunuli od reštrikcie, teda od výzvy zmeniť potratový zákon (na čo dnes, keď počet potratov klesá, nie je politická vôľa, ako realisticky hovoria) na dôležité upozornenie, že na Slovensku pôsobia organizácie, ktoré sa venujú ženám v núdzi, keď zvažujú interrupciu a potrebujú pomoc. Toto poznanie si odtiaľ odniesol konzervatívec aj liberál, odporca aj zástanca potratov, človek milujúci masy aj človek, ktorý sa masám a pochodom oblúkom vyhýba a nemusí to znamenať, že nesúhlasí s ich agendou. Tou je nespochybniteľný fakt, že ochranu si zaslúži každý život, od počatia po prirodzenú smrť. A možno až po neprirodzenú, čo myslíte?
Skvelú nekonfrontačnú atmosféru nijako neovplyvní to, či prišlo necelých 50-tisíc ľudí, ako sa nazdáva bezpečnostný analytik a náš kolega Radovan Bránik, ktorý bezpečnosť pochodu so svojím tímom zabezpečoval, alebo až do 80-tisíc, ako na tlačovke po dňoch a nociach vypätia tvrdil hlavný organizátor Marek Michalčík. Pochod nie je športová disciplína a sila odkazu nezávisí od masy.
.a čo obyčajní ľudia?
Začnime tým najdôležitejším, teda samotným pochodom v nedeľu na záver štvordňového programu. O pol jednej sedí pred Starou tržnicou pod Manderlákom na lavičkách sedem dievčat v bielych tričkách s nápisom Orava za život. Obedujú cestoviny z umelohmotných nádob. Osmelí sa iba najstaršia Erika (23): „Prišlo nás štyridsaťštyri ráno autobusom, večer sa vraciame. Každý život je dôležitý.“
Variácie tejto odpovede zaznejú počas nasledujúcich hodín všade, aj na hornom konci námestia, v kaviarni, kde sedia štyri ženy v strednom veku zo Stropkova.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.