Podobne ako na konci mája vítalo Slovensko dvojicu džezmenov z prvej svetovej ligy, posledný týždeň pred začiatkom letných prázdnin mala patriť Bratislava dvojici rockových gitarových hrdinov.
V New Yorku narodený Leonard Albert Kravitz s bahamsko-ukrajinským pôvodom a Mexičan Carlos Augusto Santana majú inak spoločné hádam len to, že obaja šéfujú svojím zoskupeniam od „gitarového pultu“. Lenny oddávna patril k zanieteným vyznávačom starej dobrej rokenrolovej muziky zašpinenej zemitým funkom sedemdesiatych rokov. Carlosa zasa môžeme v istom zmysle označiť za priekopníka miešania multikultúrnych vplyvov do hudby, akej výslednú podobu súčasný slovník pomenúva pojmom world music.
Jeho prejav, v ktorom sa krížilo blues s hudbou nastupujúcich rockových kapiel, začal koncom 60. rokov nasávať esencie z latinskoamerickej hudby, predovšetkým z jej živelných (poly)rytmických zložiek. Práve „kvetinové obdobie“, ktoré vyvrcholilo legendárnym Woodstockom, prospievalo santanovskému farbistému konglomerátu najviac. Nie náhodou nájdeme Santanove najvýraznejšie skladby – takmer rituálne pôsobiace Jingo a Soul Sacrifice, zmyslovo éterickú Black Magic Woman či živelný popevok Oye Como Va na jeho prvých dvoch albumoch – eponymnom Santana (1969) a Abraxas (1970). Potom prišli desaťročia, počas ktorých sa Carlos Santana akosi stiahol – najmä v porovnaní so svojimi gitarovými kolegami Ericom Claptonom či Georgeom Harrisonom. Až album Supernatural na prelome milénia priniesol rázny obrat v jeho kariére.
Na jeho úspechu sa podieľalo viac faktorov. Určite mu prospeli odľahčenejšie melodické popevky, hviezdna účasť osobností ako Lauryn Hill, Wyclef Jean, Dave Matthews a neskôr aj Jennifer Lopez či Tina Turner. Výsledkom bola nenapodobiteľná latinoamerická zmes, ktorá zo Santanu, muža v stredných rokoch, spravila skutočne svetovú superstar. Úspech však neznamená všetko a Santana práve s ním spoznal aj istú devalváciu svojho cvengu. Milióny nových fanúšikov síce objavovali a objavujú santanovské kreácie prostredníctvom videoklipov s vlniacimi sa dievčinami, to však zároveň predznamenáva odliv jeho niekdajších vyznávačov. V očiach mnohých verných sa tento gitarový mág vážne prehrešil, keď zamieril do plytších vôd popu.
.kazateľ lásky
Lenny Kravitz sa nikdy netajil svojím obdivom k hudbe a novátorským technikám gitarového kráľa Jimiho Hendrixa. Keď v roku 1993 zabodoval svojím tretím, pravdepodobne najzásadnejším albumom Are You Gonna Go My Way, kritika nešetrila chválami, ale ani porovnávaním s „kvetinovým hrdinom“. Aj razantná gitarová figúra, ktorá je základom titulnej piesne, skutočne auru hendrixovského nasledovníka len rozžiaruje. „Som polovičný žid a polovičný černoch,“ vysvetľuje nadväznosť Kravitz. „Ovplyvnilo ma viacero hudobníkov, ale nikoho skutočne nevykrádam. Hrám množstvo štýlov a svoju hudbu sa snažím okresávať do čo najsurovšej a najúprimnejšej podoby.“ Základ Kravitzovej umeleckej všehochuti čerpá z multikultúrneho prostredia jeho domova. Podľa otca, ukrajinsko-amerického producenta, slávili Kravitzovci chanuku v synagóge, rovnako ako podľa matky, bahamskej herečky, Veľkú noc v kostole. Tak nejako to všetko v Lennym zrejme zostalo...
Debut Let Love Rule z roku 1989 ukázal Kravitza ako hudobníka, ktorý vie zúročiť dedičstvo afroamerickej hudby, ale aj drsnú rokenrolovú priamočiarosť. Je pravda, že v jeho hitových popevkoch, ako Mr. Cab Driver, nenachádzame po technickej stránke nič prevratnejšie ako na nahrávkach Buddyho Hollyho, lenže práve soulovo-funková „zašpinenosť“ pridáva Kravitzovým nahrávkam osobitý ráz. Do práce v štúdiu si, mimochodom, tento umelec nedá od nikoho rozprávať a podľa možnosti si nahráva väčšinu nástrojov sám. Jeho povestná posadnutosť zvukom sa mu pritom v mnohých prípadoch vyplatila, čo dokazujú šťavnaté riffy ako American Woman alebo Fly Away.
Aktuálny projekt – či produkt –, ktorý Kravitz propaguje na svetovom turné, nesie názov Love Revolution. Je to jasný odkaz na posledný album It Is Time For A Love Revolution. Ideálom všeobjímajúcej lásky, ktorá dokáže spasiť skazený svet, sa Kravitz približuje k filozofii generácie Woodstocku. Utópia, ktorá v realite narazila, v hudbe ožíva celkom úspešne. „Je nevyhnutné dovoliť láske, aby prestúpila celý náš život,“ hlása tento rockový kazateľ, ale aj zmyselný divoch, ktorý vôbec nepopiera svoje početné úspechy u nežnejšej časti obecenstva. „Keď sa každé ráno ráno prebudíte, musíte vyslať do vesmíru čo možno najviac lásky a pozitívnej energie.“
.čas na revolúciu
Podstatne lepšie ako o dva dni neskôr Carlos Santana dokázal Kravitz pritiahnuť svojich fanúšikov na štadión petržalskej Artmedie. Pätnásťtisíc poslucháčov zaplnilo futbalový svätostánok výraznejšie ako necelá tretina počas nevydareného santanovského extempore na plochou väčšom štadióne. Dvojica predskokanov v podobe domácej Pary a amerických One Republic nesklamala, ale ani mimoriadne neprekvapila. Donekonečna stupňovanému napätiu pred očakávanou hviezdou večera nepomáhalo ani značné meškanie. Napokon však pompéznym nástupom za zvuku rokenrolovej Bring It On zmietol Lenny Kravitz všetky pochybnosti a isté pobúrenie netrpezlivého publika. Jeho stúpenci v tej chvíli isto netušili intenzitu posolstva, ktoré mal tento čierny kazateľ kričať z pódia viac ako dve hodiny.
Popri novinkách z „revolučného“ albumu došlo aj na všetkými očakávané piesne – ako z rozpustilej funkovej párty vystrihnutá Always On The Run, feministicky ofenzívna American Woman, ktorá sa plynulo prehupla do turbulentnej Fly Away. Len pri niekoľkých skladbách Kravitz búšil do svojho slávneho „véčkového“ Gibsona, jeho sóla však mali nesmierny ťah a intenzitu. Väčšinu sólového priestoru predsa len dostával „náhradný“ gitarista alebo členovia dychovej sekcie a pôvodne päťminútové popevky sa takto rozvinuli (niekedy aj na škodu výsledného dojmu) do rozsiahlych štvrťhodinových opusov. Vrcholnú Let Love Rule muzikanti naťahovali práve kvôli lídrovi, ktorý obiehal štadión za mohutného aplauzu publika.
Menej príjemnou stránkou koncertu bola jeho organizácia – napríklad biedne dve desiatky toaliet pre takmer pätnásťtisíc ľudí na hlavnej ploche a zástupy, v ktorých mnohí prestáli časť koncertu, hovoria jasnou rečou o tom, ako by to nemalo byť. Alebo ponuka občerstvenia s nezmyselným žetónovým systémom, ktorý kupujúceho okrádal umelým zaokrúhľovaním cien na celé „päťdesiatky“. Pri „poloveľkom“ štvordecovom pive je to pomerne v pohode, lenže jediná ponúkaná obložená bageta za 150 korún už bola pre mnohých silnou kávou...
Všetko sú to zdanlivé drobnosti, ibaže práve tie tak výrazne odlišujú domáce koncerty od susedných pražských, viedenských či budapeštianskych. Je celkom možné, že práve preto nabudúce uprednostní nespokojný poslucháč jednu z týchto metropol.
.čakanie na Carlosa
Grandiózny mal byť aj koncert Santanu na bratislavskom Interi. Ohlásený čas koncertu bol, podobne ako pri Kravitzovi, opäť chimérou, a tak diváci bez akéhokoľvek upozornenia čoraz nervóznejšie prešľapovali a pozerali na hodinky. V mnohých krajinách takú záležitosť rieši uvádzanie dvoch časov na plagátoch a vstupenkách (otváracieho, tzv. door time, a reálneho času koncertu). Ešteže sa dalo čakanie na koncert rozmeniť na drobnejšie okamihy čakaním v nekonečných radoch bufetu. Organizátori pravdepodobne nerátali s menšou účasťou, ktorá ešte polhodinu po ohlásenom začiatku musela pôsobiť pri pohľade z javiska pomerne úboho. A tak plocha len tretinovo zaplneného štadióna dodávala tomuto megalomanskému podujatiu punc absurdity.
Škoda, že usporiadatelia nepopremýšľali nad presunom na menšiu otvorenú, alebo skôr uzavretú plochu. Očakávajúci santanovský fanúšik už len zúfalo sledoval čierne mraky, ktoré sa neúprosne blížili od Malých Karpát. Napriek húfnym únikom ľudí do krytých priestorov sa organizátor ani neunúval podať o situácii jedinú informáciu. Hodina strávená v tlačenici tmavého prechodového traktu zrejme bola pre mnohých nie celkom príjemným zážitkom, ktorý organizátor, disponujúci zvukovou technikou alebo ochrankou, opäť odignoroval.
Neovládateľná masa ľudí tlačiaca sa von zo štadióna poskytla celkom podnetný materiál na pozorovanie správania vo vypätých situáciách. Mimochodom, ani deň po koncerte nevydala usporiadateľská agentúra info o zrušení koncertu či azda o plánovaní náhradného termínu. Jedinou ponukou ich internetovej stránky tvrdohlavo zostával dopredaj VIP Platinum vstupeniek spojených s recepciou počas a po koncerte. Nuž, vivat slovenský podnikateľ.
Hviezdny koncert bez mexického headlinera odohralo nakoniec samo nebo. Jeho efektná burácajúca šou plná svetelných aj zvukových efektov sa stala jedinou zvukovou kulisou nie celkom vydareného večera. Čakanie na Santanu sa predĺžilo do nedele, uzávierka nie.
Autor je redaktor Hudobného života
V New Yorku narodený Leonard Albert Kravitz s bahamsko-ukrajinským pôvodom a Mexičan Carlos Augusto Santana majú inak spoločné hádam len to, že obaja šéfujú svojím zoskupeniam od „gitarového pultu“. Lenny oddávna patril k zanieteným vyznávačom starej dobrej rokenrolovej muziky zašpinenej zemitým funkom sedemdesiatych rokov. Carlosa zasa môžeme v istom zmysle označiť za priekopníka miešania multikultúrnych vplyvov do hudby, akej výslednú podobu súčasný slovník pomenúva pojmom world music.
Jeho prejav, v ktorom sa krížilo blues s hudbou nastupujúcich rockových kapiel, začal koncom 60. rokov nasávať esencie z latinskoamerickej hudby, predovšetkým z jej živelných (poly)rytmických zložiek. Práve „kvetinové obdobie“, ktoré vyvrcholilo legendárnym Woodstockom, prospievalo santanovskému farbistému konglomerátu najviac. Nie náhodou nájdeme Santanove najvýraznejšie skladby – takmer rituálne pôsobiace Jingo a Soul Sacrifice, zmyslovo éterickú Black Magic Woman či živelný popevok Oye Como Va na jeho prvých dvoch albumoch – eponymnom Santana (1969) a Abraxas (1970). Potom prišli desaťročia, počas ktorých sa Carlos Santana akosi stiahol – najmä v porovnaní so svojimi gitarovými kolegami Ericom Claptonom či Georgeom Harrisonom. Až album Supernatural na prelome milénia priniesol rázny obrat v jeho kariére.
Na jeho úspechu sa podieľalo viac faktorov. Určite mu prospeli odľahčenejšie melodické popevky, hviezdna účasť osobností ako Lauryn Hill, Wyclef Jean, Dave Matthews a neskôr aj Jennifer Lopez či Tina Turner. Výsledkom bola nenapodobiteľná latinoamerická zmes, ktorá zo Santanu, muža v stredných rokoch, spravila skutočne svetovú superstar. Úspech však neznamená všetko a Santana práve s ním spoznal aj istú devalváciu svojho cvengu. Milióny nových fanúšikov síce objavovali a objavujú santanovské kreácie prostredníctvom videoklipov s vlniacimi sa dievčinami, to však zároveň predznamenáva odliv jeho niekdajších vyznávačov. V očiach mnohých verných sa tento gitarový mág vážne prehrešil, keď zamieril do plytších vôd popu.
.kazateľ lásky
Lenny Kravitz sa nikdy netajil svojím obdivom k hudbe a novátorským technikám gitarového kráľa Jimiho Hendrixa. Keď v roku 1993 zabodoval svojím tretím, pravdepodobne najzásadnejším albumom Are You Gonna Go My Way, kritika nešetrila chválami, ale ani porovnávaním s „kvetinovým hrdinom“. Aj razantná gitarová figúra, ktorá je základom titulnej piesne, skutočne auru hendrixovského nasledovníka len rozžiaruje. „Som polovičný žid a polovičný černoch,“ vysvetľuje nadväznosť Kravitz. „Ovplyvnilo ma viacero hudobníkov, ale nikoho skutočne nevykrádam. Hrám množstvo štýlov a svoju hudbu sa snažím okresávať do čo najsurovšej a najúprimnejšej podoby.“ Základ Kravitzovej umeleckej všehochuti čerpá z multikultúrneho prostredia jeho domova. Podľa otca, ukrajinsko-amerického producenta, slávili Kravitzovci chanuku v synagóge, rovnako ako podľa matky, bahamskej herečky, Veľkú noc v kostole. Tak nejako to všetko v Lennym zrejme zostalo...
Debut Let Love Rule z roku 1989 ukázal Kravitza ako hudobníka, ktorý vie zúročiť dedičstvo afroamerickej hudby, ale aj drsnú rokenrolovú priamočiarosť. Je pravda, že v jeho hitových popevkoch, ako Mr. Cab Driver, nenachádzame po technickej stránke nič prevratnejšie ako na nahrávkach Buddyho Hollyho, lenže práve soulovo-funková „zašpinenosť“ pridáva Kravitzovým nahrávkam osobitý ráz. Do práce v štúdiu si, mimochodom, tento umelec nedá od nikoho rozprávať a podľa možnosti si nahráva väčšinu nástrojov sám. Jeho povestná posadnutosť zvukom sa mu pritom v mnohých prípadoch vyplatila, čo dokazujú šťavnaté riffy ako American Woman alebo Fly Away.
Aktuálny projekt – či produkt –, ktorý Kravitz propaguje na svetovom turné, nesie názov Love Revolution. Je to jasný odkaz na posledný album It Is Time For A Love Revolution. Ideálom všeobjímajúcej lásky, ktorá dokáže spasiť skazený svet, sa Kravitz približuje k filozofii generácie Woodstocku. Utópia, ktorá v realite narazila, v hudbe ožíva celkom úspešne. „Je nevyhnutné dovoliť láske, aby prestúpila celý náš život,“ hlása tento rockový kazateľ, ale aj zmyselný divoch, ktorý vôbec nepopiera svoje početné úspechy u nežnejšej časti obecenstva. „Keď sa každé ráno ráno prebudíte, musíte vyslať do vesmíru čo možno najviac lásky a pozitívnej energie.“
| .lenny cool Hodinu pred naším koncertom vyšlo slnko a bolo po búrke. Český produkčný bol nahnevaný. Ako mi povedal, o ďalšej predkapele nevedel, a dosť ho to serie. Náladu nám opravil cez plot mávajúci Branko Jobus s Mišom Kaščákom, meškali – ako vždy. Začať sme museli na sekundu presne a stiahli nás o päť minút skôr... ideálne. Zahrali sme všetko, čo sme chceli, keďže sme nerobili zvukovú skúšku, upokojil ma Miško – cez prvú pesničku nám mával spod pódia, že zvuk, aj keď tichý, je ok. Lenny počas nášho koncertu perfektne relaxoval a zabával sa... bol vo fitku. Po koncerte sme stretli za pódiom jeho gitaristu pravdepodobne s dcérou, ktorá sa tam korčuľovala. Hneď vznikla séria vtipov na tému, čo si robil v detstve? Bol som v backstage. Večer som dobre pokecal s Lennym. Povedal som mu, že sme ho predskakovali, a on mi celú vec obsiahlo objasnil jediným slovom: „Cool.“ .matúš Vallo, Para |
.čas na revolúciu
Podstatne lepšie ako o dva dni neskôr Carlos Santana dokázal Kravitz pritiahnuť svojich fanúšikov na štadión petržalskej Artmedie. Pätnásťtisíc poslucháčov zaplnilo futbalový svätostánok výraznejšie ako necelá tretina počas nevydareného santanovského extempore na plochou väčšom štadióne. Dvojica predskokanov v podobe domácej Pary a amerických One Republic nesklamala, ale ani mimoriadne neprekvapila. Donekonečna stupňovanému napätiu pred očakávanou hviezdou večera nepomáhalo ani značné meškanie. Napokon však pompéznym nástupom za zvuku rokenrolovej Bring It On zmietol Lenny Kravitz všetky pochybnosti a isté pobúrenie netrpezlivého publika. Jeho stúpenci v tej chvíli isto netušili intenzitu posolstva, ktoré mal tento čierny kazateľ kričať z pódia viac ako dve hodiny.
Popri novinkách z „revolučného“ albumu došlo aj na všetkými očakávané piesne – ako z rozpustilej funkovej párty vystrihnutá Always On The Run, feministicky ofenzívna American Woman, ktorá sa plynulo prehupla do turbulentnej Fly Away. Len pri niekoľkých skladbách Kravitz búšil do svojho slávneho „véčkového“ Gibsona, jeho sóla však mali nesmierny ťah a intenzitu. Väčšinu sólového priestoru predsa len dostával „náhradný“ gitarista alebo členovia dychovej sekcie a pôvodne päťminútové popevky sa takto rozvinuli (niekedy aj na škodu výsledného dojmu) do rozsiahlych štvrťhodinových opusov. Vrcholnú Let Love Rule muzikanti naťahovali práve kvôli lídrovi, ktorý obiehal štadión za mohutného aplauzu publika.
Menej príjemnou stránkou koncertu bola jeho organizácia – napríklad biedne dve desiatky toaliet pre takmer pätnásťtisíc ľudí na hlavnej ploche a zástupy, v ktorých mnohí prestáli časť koncertu, hovoria jasnou rečou o tom, ako by to nemalo byť. Alebo ponuka občerstvenia s nezmyselným žetónovým systémom, ktorý kupujúceho okrádal umelým zaokrúhľovaním cien na celé „päťdesiatky“. Pri „poloveľkom“ štvordecovom pive je to pomerne v pohode, lenže jediná ponúkaná obložená bageta za 150 korún už bola pre mnohých silnou kávou...
Všetko sú to zdanlivé drobnosti, ibaže práve tie tak výrazne odlišujú domáce koncerty od susedných pražských, viedenských či budapeštianskych. Je celkom možné, že práve preto nabudúce uprednostní nespokojný poslucháč jednu z týchto metropol.
| Lenny Kravitz Narodil sa v New Yorku v roku 1964 v rodine herečky pôvodom z Bahamských ostrovov a televízneho producenta ukrajinsko-židovského pôvodu. Traduje sa o ňom, že už ako trojročný sa zabával „hrou“ na hrnce a panvice a ako päťročný vyhlasoval, že bude muzikantom. Detský sen sa mu očividne splnil – je nielen hudobník, ale aj superhviezda. Tento spevák, skladateľ, multiinštrumentalista a producent, vydal prvý album Let Love Rule v roku 1989, ale meno si začal robiť až v deväťdesiatych rokoch, ktoré odštartoval spoluautorstvom Madonninho hitu Justify My Love. V roku 1991 vyšiel album Mama Said, nasledoval dvojplatinový Are You Gonna Go My Way. Odvtedy mal Lenny úspech prakticky stále. Legendárne sú jeho single It Ain’t Over ‘Til It’s Over, Are You Gonna Go My Way, Fly Away, American Woman (coververzia skladby kanadskej skupiny The Guess Who) či Black Velveteen. |
.čakanie na Carlosa
Grandiózny mal byť aj koncert Santanu na bratislavskom Interi. Ohlásený čas koncertu bol, podobne ako pri Kravitzovi, opäť chimérou, a tak diváci bez akéhokoľvek upozornenia čoraz nervóznejšie prešľapovali a pozerali na hodinky. V mnohých krajinách takú záležitosť rieši uvádzanie dvoch časov na plagátoch a vstupenkách (otváracieho, tzv. door time, a reálneho času koncertu). Ešteže sa dalo čakanie na koncert rozmeniť na drobnejšie okamihy čakaním v nekonečných radoch bufetu. Organizátori pravdepodobne nerátali s menšou účasťou, ktorá ešte polhodinu po ohlásenom začiatku musela pôsobiť pri pohľade z javiska pomerne úboho. A tak plocha len tretinovo zaplneného štadióna dodávala tomuto megalomanskému podujatiu punc absurdity.
Škoda, že usporiadatelia nepopremýšľali nad presunom na menšiu otvorenú, alebo skôr uzavretú plochu. Očakávajúci santanovský fanúšik už len zúfalo sledoval čierne mraky, ktoré sa neúprosne blížili od Malých Karpát. Napriek húfnym únikom ľudí do krytých priestorov sa organizátor ani neunúval podať o situácii jedinú informáciu. Hodina strávená v tlačenici tmavého prechodového traktu zrejme bola pre mnohých nie celkom príjemným zážitkom, ktorý organizátor, disponujúci zvukovou technikou alebo ochrankou, opäť odignoroval.
Neovládateľná masa ľudí tlačiaca sa von zo štadióna poskytla celkom podnetný materiál na pozorovanie správania vo vypätých situáciách. Mimochodom, ani deň po koncerte nevydala usporiadateľská agentúra info o zrušení koncertu či azda o plánovaní náhradného termínu. Jedinou ponukou ich internetovej stránky tvrdohlavo zostával dopredaj VIP Platinum vstupeniek spojených s recepciou počas a po koncerte. Nuž, vivat slovenský podnikateľ.
Hviezdny koncert bez mexického headlinera odohralo nakoniec samo nebo. Jeho efektná burácajúca šou plná svetelných aj zvukových efektov sa stala jedinou zvukovou kulisou nie celkom vydareného večera. Čakanie na Santanu sa predĺžilo do nedele, uzávierka nie.
Autor je redaktor Hudobného života
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.