Nemám rada spory. Ale v tomto prípade, bohužiaľ, mám názor. Ide mi o ženské písanie. Teda o knihy, texty, ktoré napíšu ženy. Ženy, ktorých postavenie v tomto svete – tak je to zariadené – nie je pri porovnaní s postavením mužov spravodlivé.
Čo je to spravodlivosť? Môže byť spravodlivosť pravda uplatňovaná vo vzťahoch? Môže. Znie to vcelku rozumne. Nositeľom vzťahov som ja (a tí druhí). Skúsim sa pozrieť na vec tak, že prestane byť dôležité, kto je môj blížny, a začne byť meritórne, komu som blížna ja. To dosť mení točku zrenia, však? Má zmysel meniť uhol pohľadu? Pre niekoho azda áno. (Pyšne) sa pridávam do tohto košiara. Nielen priateľ, aj nepriateľ – možno niekedy intenzívnejšie – pomáha nastaviť zrkadlo môjmu premýšľaniu, rozhodovaniu, skutkom. (Nie menzlovsky vesničkovské zrkadlo, ale také ozajstnejšie.)
Vrátim sa k tomu pokusu o definíciu spravodlivosti. (Nemám ho z vlastnej hlavy, niekde som ho vyčítala.) Rodová spravodlivosť medzi pohlaviami (našťastie iba dvoma rozličnými). Čiže pravda uplatňovaná vo vzťahoch prvého pohlavia k druhému a druhého k prvému. (Opäť) našťastie, vzťahy nespočívajú na pleciach pohlaví (v zmysle ľudských skupín), ale na pleciach jednotlivcov a jednotlivkýň. Vzťah tvoria (minimálne) dvaja. Človeku v zásade vyhovuje patriť do nejakých spoločenstiev, zoskupení, strán, táborov, krúžkov. Dá sa pod ich krídlami za čosi bojovať, čosi presadzovať, napríklad, a zároveň si užívať ochranu spoločenstva. Ale početnejšie zoskupenie, z akýchkoľvek pozitívnych či prirodzených pohnútok vzniknuvšie, môže v zlom prípade zbavovať ostražitosti pomeriavať okolie i seba adekvátnymi (a pravdivými) meradlami; dovoľuje škodlivo nepodliehať zmenám a vydávať vlastnú myseľ za skupinovú alebo – ešte horšie – skupinovú myseľ za vlastnú.
.všetky ženy a všetci muži?
Nemám rada spory a, paradoxne, vyhovuje mi poloha revoltujúceho indivídua. Osobne znepokojujúca bipolarita. (Ono je to vlastne asi ambivalentnosť – v tom bude kus psa zakopaný.) V tejto chvíli viem, čo chcem povedať a viem, čo ma k chceniu niečo povedať priviedlo, čiže čo ma naštvalo a proti čomu sa chcem trošku (slovne) búriť. No na druhej strane sa nikoho nechcem dotknúť, nijaké vzťahy narušiť. (Lenže treba riskovať, lebo už raz dávno jeden Pavel povedal, že ak činíme niečo proti svojmu presvedčeniu, ničíme v sebe človeka.)
Takže: muži sú škaredí, majú smiešne pohlavia (v zmysle časti ľudského tela), sú agresívni, hlúpi, velia svetu, akoby boli pánmi tvorstva, sú nezodpovední, hrubiánski, bojácni, nudní, tuční, plešatí, leniví, pyšní, nespravodliví, nevzdelaní, necitliví, nečestní, prelietaví, nerodinne založení, bez záujmu a nezaujímaví... Lenže nie všetci... Lenže ženy nie sú zaujímavé, rodinne založené, verné, čestné, citlivé, vzdelané, spravodlivé, pokorné, pracovité, vlasaté, chudé, zábavné, slušné, zodpovedné... Teda nie všetky ženy. Tak to má byť, tak je to v poriadku. A navyše, niekedy môže byť krása prekážkou k prežitiu šťastného života a nepôvabnosť zas, naopak, priepustkou doň. Kto rozlíši, čo je krásne a čo nie? Žeby tí dvaja účastníci vzájomného vzťahu? To by mohlo byť.
Mám pred sebou zopár knižiek autoriek, ktoré som za posledných niekoľko mesiacov prečítala. Zväčša sa mi páčili (a o niektorých som aj pozitívne napísala), a predsa mi zanechali na jazyku chuť podobnú horkosti blenu. (Touto písačkou sa jej zbavujem.) Je zvláštne (iba zvláštne? Nie vlastne signifikatné v dobrom i zlom význame?), že literatúra, ktorú píšu muži, budí dojem univerzálnosti, alebo presnejšie: berú ju ako univerzálnu či ako nositeľku univerzálneho názoru a rozprávačku univerzálneho príbehu; a tá literatúra, ktorú píšu ženy, sa často vníma ako žensky konkrétna, je nositeľkou konkrétneho ženského názoru a rozprávačkou (príliš) konkrétneho ženského príbehu. Nepodlieham tomuto čitateľskému (i recenzentskému) stereotypu. Navyše, keby aj bola pravda to o univerzálnosti názoru mužmi písaných kníh a konkrétnosti názoru žien-autoriek, mne konkrétnosť vonkoncom neprekáža. Veď som ženská, nie?
.horkosť na jazyku
No ale stále tu mám pred sebou tie spomínané knižky a v ústach jazyk. Kde sa vzala horkosť? Svojím spôsobom v ničivom zúžení (skonkrétnení) ženských hrdiniek (zväčša rozprávačiek) týchto kníh na sex a intelekt. (Prípadne starosti.) Chystám sa pritvrdiť. Nežiada sa mi byť vzdelanou túžiacou vagínou zavalenou domácimi prácami. Ale túžim sa trebárs aj každý deň identifikovať s ľuďmi ženského pohlavia (v zmysle človečej skupiny) so zložitejším či jednoduchším údelom, skúsenosťami, zážitkami. Duša v tých knihách chýba. (Chvíľkové emócie netvoria dušu. A ducha už vôbec nie.) Snažia sa byť istým (skrytejším alebo evidentnejším) spôsobom umelecky, autorsky angažované, ale skôr konajú medvediu službu družstvu, za ktoré kopú. A pritom občianska angažovanosť schovaná (prítomná) v umeleckých dielach, angažovanosť v pozitívnom zmysle slova, je vec úžasná, záležitosť potrebná. Je to nástroj. Nástroj sa môže zmeniť na zbraň. A zbraň môže byť obrátená proti strelcovi. Výsledkom je nezamýšľaná mŕtvola. A do mŕtvol sa kope.
Áno, sú muži, čo znásilňujú, bijú, týrajú, životne podvádzajú a zraňujú ženy a dievčatá (obludné: zväčša z vlastnej rodiny) a zaslúžili by si (súdim, hoci mi to právo celkom neprislúcha) guľometnú dávku do hrude a pohlavia (v zmysle časti ľudského tela). Ale nemôžu za to, že sa mi zlomil podpätok na lodičke a že dostanem rakovinu.
Prenikavo páchnucim Savom drhnem týždeň čo týždeň náš domáci záchod, ktorý už o sedem dní zas bude zanešvárený nepresnou močovou streľbou, vznikajúcou pri cikaní stojacich domácich i hostí. Drhnem a nezapochybujem ani na okamih, že patrím k lepšej polovici ľudstva. (Chichi.) Ale napĺňa ma to zlosťou (veď prečo aj?), napĺňa ma to hrdosťou a túžbou nespreneveriť sa.
Každý deň jazdím autom po prepchaných bratislavských uliciach. Často stretávam drzé, neopatrné, agresívne autá, za ktorých volantmi sedia drzí, neohľaduplní, agresívni jedinci. Voľakedy sa našinec nepomýlil, keď si v takých chvíľach uľavil, že ko...t. Dnes už sa z ko...ta neraz vykľuje kokota. Má agresívnosť plodiť agresívnosť? (Navyše, muži si myslia, že ženy sú strašne zlé šoférky.) Dá sa proti zlým veciam bojovať zlými vecami. Zlými aj v zmysle nepresnými, prehnanými... Proti zlým veciach sa bojuje pravdivými vecami. (Lebo kto posúdi, či je niečo dobré?)
.chesterton
Gilberth Keith Chesterton v knihe Ortodoxia povedal: „Dobrým cvičením je zkusit jednou vyjádřit vlastní názor jednoduchými slovy. Řeknete-li: ´Sociální utilitarita nevymezeného rozsudku je všemi kriminology uznávaná jako součást naší sociologické evoluce k humanitárnějšímu a vědečtějšímu pojímaní trestu,´ můžeme takhle mluvit celé hodiny, aniž se šedá hmota ve vaší lebce znatelně pohne. Začnete-li však: ´Chci, aby Jones šel do vězení a Brown určil, kdy má z něho vyjít,´ zjistíte se záchvěvem hrůzy, že je nutno myslet. Učená slova nejsou těžká, těžká jsou prostá slova.“ (V tej knihe aj povedal, že vinu možno oddeliť od vinníka a potom vinu jednoznačne odsúdiť a vinníkovi odpustiť.)
Tvrdila som, že viem presne, čo chcem povedať. A teraz nemám istotu, či sa mi to podarilo. Tak skúsim byť jednoduchá ako radí Chesterton: Ženy potrebujú angažované umenie, osobne, autorsky, občiansky angažované. Potrebujú ho, okrem iného, na vybalansovanie vzťahov s mužmi. Literatúra takto ponímaná už nemusí nahnevane a ubiedene ukazovať prstom, hromžiť. Už iba autenticky, úprimne pomenúvať, aby hrany boli obrúsené a mosty postavené. (Uf, fuj, uf, znie to ako vystrihnuté z nejakého manifestu.)
Na záver sa už iba papieru zverím, ako si predstavujem svojho prípadného čitateľa, konkrétne i univerzálne zároveň. Jeho hruď má oblé ženské tvary (celkom na zožratie) a porastená je hustým mužským ochlpením (ako stvoreným na ískanie).
Čo je to spravodlivosť? Môže byť spravodlivosť pravda uplatňovaná vo vzťahoch? Môže. Znie to vcelku rozumne. Nositeľom vzťahov som ja (a tí druhí). Skúsim sa pozrieť na vec tak, že prestane byť dôležité, kto je môj blížny, a začne byť meritórne, komu som blížna ja. To dosť mení točku zrenia, však? Má zmysel meniť uhol pohľadu? Pre niekoho azda áno. (Pyšne) sa pridávam do tohto košiara. Nielen priateľ, aj nepriateľ – možno niekedy intenzívnejšie – pomáha nastaviť zrkadlo môjmu premýšľaniu, rozhodovaniu, skutkom. (Nie menzlovsky vesničkovské zrkadlo, ale také ozajstnejšie.)
Vrátim sa k tomu pokusu o definíciu spravodlivosti. (Nemám ho z vlastnej hlavy, niekde som ho vyčítala.) Rodová spravodlivosť medzi pohlaviami (našťastie iba dvoma rozličnými). Čiže pravda uplatňovaná vo vzťahoch prvého pohlavia k druhému a druhého k prvému. (Opäť) našťastie, vzťahy nespočívajú na pleciach pohlaví (v zmysle ľudských skupín), ale na pleciach jednotlivcov a jednotlivkýň. Vzťah tvoria (minimálne) dvaja. Človeku v zásade vyhovuje patriť do nejakých spoločenstiev, zoskupení, strán, táborov, krúžkov. Dá sa pod ich krídlami za čosi bojovať, čosi presadzovať, napríklad, a zároveň si užívať ochranu spoločenstva. Ale početnejšie zoskupenie, z akýchkoľvek pozitívnych či prirodzených pohnútok vzniknuvšie, môže v zlom prípade zbavovať ostražitosti pomeriavať okolie i seba adekvátnymi (a pravdivými) meradlami; dovoľuje škodlivo nepodliehať zmenám a vydávať vlastnú myseľ za skupinovú alebo – ešte horšie – skupinovú myseľ za vlastnú.
.všetky ženy a všetci muži?
Nemám rada spory a, paradoxne, vyhovuje mi poloha revoltujúceho indivídua. Osobne znepokojujúca bipolarita. (Ono je to vlastne asi ambivalentnosť – v tom bude kus psa zakopaný.) V tejto chvíli viem, čo chcem povedať a viem, čo ma k chceniu niečo povedať priviedlo, čiže čo ma naštvalo a proti čomu sa chcem trošku (slovne) búriť. No na druhej strane sa nikoho nechcem dotknúť, nijaké vzťahy narušiť. (Lenže treba riskovať, lebo už raz dávno jeden Pavel povedal, že ak činíme niečo proti svojmu presvedčeniu, ničíme v sebe človeka.)
Takže: muži sú škaredí, majú smiešne pohlavia (v zmysle časti ľudského tela), sú agresívni, hlúpi, velia svetu, akoby boli pánmi tvorstva, sú nezodpovední, hrubiánski, bojácni, nudní, tuční, plešatí, leniví, pyšní, nespravodliví, nevzdelaní, necitliví, nečestní, prelietaví, nerodinne založení, bez záujmu a nezaujímaví... Lenže nie všetci... Lenže ženy nie sú zaujímavé, rodinne založené, verné, čestné, citlivé, vzdelané, spravodlivé, pokorné, pracovité, vlasaté, chudé, zábavné, slušné, zodpovedné... Teda nie všetky ženy. Tak to má byť, tak je to v poriadku. A navyše, niekedy môže byť krása prekážkou k prežitiu šťastného života a nepôvabnosť zas, naopak, priepustkou doň. Kto rozlíši, čo je krásne a čo nie? Žeby tí dvaja účastníci vzájomného vzťahu? To by mohlo byť.
Mám pred sebou zopár knižiek autoriek, ktoré som za posledných niekoľko mesiacov prečítala. Zväčša sa mi páčili (a o niektorých som aj pozitívne napísala), a predsa mi zanechali na jazyku chuť podobnú horkosti blenu. (Touto písačkou sa jej zbavujem.) Je zvláštne (iba zvláštne? Nie vlastne signifikatné v dobrom i zlom význame?), že literatúra, ktorú píšu muži, budí dojem univerzálnosti, alebo presnejšie: berú ju ako univerzálnu či ako nositeľku univerzálneho názoru a rozprávačku univerzálneho príbehu; a tá literatúra, ktorú píšu ženy, sa často vníma ako žensky konkrétna, je nositeľkou konkrétneho ženského názoru a rozprávačkou (príliš) konkrétneho ženského príbehu. Nepodlieham tomuto čitateľskému (i recenzentskému) stereotypu. Navyše, keby aj bola pravda to o univerzálnosti názoru mužmi písaných kníh a konkrétnosti názoru žien-autoriek, mne konkrétnosť vonkoncom neprekáža. Veď som ženská, nie?
.horkosť na jazyku
No ale stále tu mám pred sebou tie spomínané knižky a v ústach jazyk. Kde sa vzala horkosť? Svojím spôsobom v ničivom zúžení (skonkrétnení) ženských hrdiniek (zväčša rozprávačiek) týchto kníh na sex a intelekt. (Prípadne starosti.) Chystám sa pritvrdiť. Nežiada sa mi byť vzdelanou túžiacou vagínou zavalenou domácimi prácami. Ale túžim sa trebárs aj každý deň identifikovať s ľuďmi ženského pohlavia (v zmysle človečej skupiny) so zložitejším či jednoduchším údelom, skúsenosťami, zážitkami. Duša v tých knihách chýba. (Chvíľkové emócie netvoria dušu. A ducha už vôbec nie.) Snažia sa byť istým (skrytejším alebo evidentnejším) spôsobom umelecky, autorsky angažované, ale skôr konajú medvediu službu družstvu, za ktoré kopú. A pritom občianska angažovanosť schovaná (prítomná) v umeleckých dielach, angažovanosť v pozitívnom zmysle slova, je vec úžasná, záležitosť potrebná. Je to nástroj. Nástroj sa môže zmeniť na zbraň. A zbraň môže byť obrátená proti strelcovi. Výsledkom je nezamýšľaná mŕtvola. A do mŕtvol sa kope.
Áno, sú muži, čo znásilňujú, bijú, týrajú, životne podvádzajú a zraňujú ženy a dievčatá (obludné: zväčša z vlastnej rodiny) a zaslúžili by si (súdim, hoci mi to právo celkom neprislúcha) guľometnú dávku do hrude a pohlavia (v zmysle časti ľudského tela). Ale nemôžu za to, že sa mi zlomil podpätok na lodičke a že dostanem rakovinu.
Prenikavo páchnucim Savom drhnem týždeň čo týždeň náš domáci záchod, ktorý už o sedem dní zas bude zanešvárený nepresnou močovou streľbou, vznikajúcou pri cikaní stojacich domácich i hostí. Drhnem a nezapochybujem ani na okamih, že patrím k lepšej polovici ľudstva. (Chichi.) Ale napĺňa ma to zlosťou (veď prečo aj?), napĺňa ma to hrdosťou a túžbou nespreneveriť sa.
Každý deň jazdím autom po prepchaných bratislavských uliciach. Často stretávam drzé, neopatrné, agresívne autá, za ktorých volantmi sedia drzí, neohľaduplní, agresívni jedinci. Voľakedy sa našinec nepomýlil, keď si v takých chvíľach uľavil, že ko...t. Dnes už sa z ko...ta neraz vykľuje kokota. Má agresívnosť plodiť agresívnosť? (Navyše, muži si myslia, že ženy sú strašne zlé šoférky.) Dá sa proti zlým veciam bojovať zlými vecami. Zlými aj v zmysle nepresnými, prehnanými... Proti zlým veciach sa bojuje pravdivými vecami. (Lebo kto posúdi, či je niečo dobré?)
.chesterton
Gilberth Keith Chesterton v knihe Ortodoxia povedal: „Dobrým cvičením je zkusit jednou vyjádřit vlastní názor jednoduchými slovy. Řeknete-li: ´Sociální utilitarita nevymezeného rozsudku je všemi kriminology uznávaná jako součást naší sociologické evoluce k humanitárnějšímu a vědečtějšímu pojímaní trestu,´ můžeme takhle mluvit celé hodiny, aniž se šedá hmota ve vaší lebce znatelně pohne. Začnete-li však: ´Chci, aby Jones šel do vězení a Brown určil, kdy má z něho vyjít,´ zjistíte se záchvěvem hrůzy, že je nutno myslet. Učená slova nejsou těžká, těžká jsou prostá slova.“ (V tej knihe aj povedal, že vinu možno oddeliť od vinníka a potom vinu jednoznačne odsúdiť a vinníkovi odpustiť.)
Tvrdila som, že viem presne, čo chcem povedať. A teraz nemám istotu, či sa mi to podarilo. Tak skúsim byť jednoduchá ako radí Chesterton: Ženy potrebujú angažované umenie, osobne, autorsky, občiansky angažované. Potrebujú ho, okrem iného, na vybalansovanie vzťahov s mužmi. Literatúra takto ponímaná už nemusí nahnevane a ubiedene ukazovať prstom, hromžiť. Už iba autenticky, úprimne pomenúvať, aby hrany boli obrúsené a mosty postavené. (Uf, fuj, uf, znie to ako vystrihnuté z nejakého manifestu.)
Na záver sa už iba papieru zverím, ako si predstavujem svojho prípadného čitateľa, konkrétne i univerzálne zároveň. Jeho hruď má oblé ženské tvary (celkom na zožratie) a porastená je hustým mužským ochlpením (ako stvoreným na ískanie).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.