Americký právnik a filozof sa po siedmich rokoch, ktoré strávil na Slovensku, vracia do Spojených štátov. Zanecháva za sebou neformálnu komunitu mladých ľudí a zopár politicky nekorektných myšlienok. Ben Novak.
.vaši predkovia prišli do Ameriky pred sto rokmi ako chudobní prisťahovalci z východného Slovenska. Dnes máte dva doktoráty a všetci vaši súrodenci dosiahli akademické úspechy, aké ani v USA nie sú samozrejmé. V čom je tajomstvo úspechu Novakovcov?
Nuž, môj otec neskutočne veril vo vzdelanie a od malička nám všetkým prízvukoval, že raz pôjdeme na vysokú školu. Veľa sme kvôli tomu šetrili, veľa sme si odopierali. Nikdy sme napríklad nešli na dovolenku. A napokon sme sa aj naozaj všetci na vysokú školu dostali. Keď sa moji rodičia brali, bola práve veľká hospodárska kríza a my sme prišli o všetky bankové úspory. Veľa sme si nemohli dovoliť, no prvá vec, ktorú sme kúpili, keď sme sa trochu spamätali, bola kolekcia kníh z edície Harvard Classics.
.vysokú školu ste navštevovali vo vzrušujúcich 60. rokoch, keď študenti rebelovali a starý ideál univerzity zanikol. Ako ste to vnímali?
Vtedy som si to celkom neuvedomoval, ale považujem sa za veľmi šťastného človeka, pretože moja generácia bola posledná, čo ešte fungovala v starom režime. Asi rok po mojej promócii sa veci začali dramaticky meniť.
.čo sa zmenilo?
Napríklad organizácia. Kedysi dominovala univerzite myšlienka tripartitnej samosprávy. Teda študenti, fakulta a školská administratíva. Ich váha sa značne líšila. Napríklad na Pensylvánskej štátnej univerzite, kde som študoval, päťdesiat rokov reprezentoval administratívu akurát prezident, ktorý nemal dokonca ani sekretárku. Študenti boli najdôležitejší a predseda študentskej rady mal pri oficiálnych príležitostiach vždy prednosť pred prezidentom univerzity. Študenti mali vtedy veľký vplyv, lenže na 90 percent išlo o vplyv neformálny. No tieto staré študentské výsady sa v 60. rokoch zničili, lebo študentskí lídri chceli politickú moc, ktorou by mohli ovplyvňovať veci na celonárodnej úrovni, ako bol Vietnam, boj proti chudobe alebo občianske práva.
.kedy nastal ten zlom?
Presný moment som nedávno videl na jednom starom zázname na internete. Bolo to, keď v roku 1969 demonštrujúci študenti obsadili hlavnú univerzitnú budovu. Viceprezident administratívy študentom navrhol stretnutie s vedením školy a správnou radou, že sa o ich požiadavkách porozprávajú. To bolo presne v súlade s tradičnou myšlienkou o rovnosti študentskej samosprávy a univerzitnej administratívy. Rebelujúci študenti to rezolútne odmietli, študentská samospráva nepovedala nič, lebo mala z demonštrantov strach a nakoniec na nich povolali Národnú gardu. O rok neskôr bola tripartitná samospráva úplne zrušená a všetka moc sa dostala do rúk prezidenta univerzity.
.aj vy ste sympatizovali s hippies, s protivojnovým hnutím a všetkým tým, čo 60. roky priniesli?
Tými vecami som bol naozaj uchvátený a miloval som ich. V roku 1967 som napríklad išiel do Haight-Ashbury, čo sú dve križujúce sa ulice v San Franciscu. Išlo o známe centrum hippies. Sám som sa stal jedným z nich. Nechal som si narásť bradu, počúval som ich hudbu a žil som ich životným štýlom. Na druhej strane, aj keď som si vtedy tie veci vychutnával, vždy mi v hlave vŕtala akási výhrada. Rodičia mi totiž dali dobrý kresťanský základ a posielali ma do katolíckych škôl. Čiže aj keď som bol svedkom všetkých tých revolúcií a ony boli naozaj vzrušujúce, niekde vzadu v hlave mi rezonovalo, že toto by teda mníšky neschvaľovali.
.teda ste tomu vďaka výchove celkom nepodľahli?
Áno, ale ovplyvnil to najmä vývoj na univerzite. V roku 1964 som bol zvolený za predsedu študentskej rady na Pensylvánskej štátnej a videl som, že sa schyľuje k búrke. S prezidentom univerzity sme sa vzájomne rešpektovali a dokonca sme sa spriatelili. On mi už vtedy hovoril, že o pár rokov bude na trávniku desaťtisíc študentov. Keď som sa v roku 1970 vrátil z Vietnamu, zdalo sa mi, že som pristál na inej planéte. O päť rokov sa všetko zmenilo. Študenti ako stav boli zničení.
.čiže revolúcia pojedla svoje vlastné deti?
Presne tak. Ale nie v európskom zmysle, lebo to by znamenalo, že ich pozabíjala. Neodniesli si to ich telá, ale duše.
.čo ste robili vo Vietname?
Bol som poradcom juhovietnamskej milície. Žili sme s nimi, trénovali sme ich, zúčastňovali sme sa na ich operáciách. Boli to celkom normálni, milí ľudia a ja som ich mal rád.
.čo ste si mysleli o vojne?
Môj brat Michael bol vtedy dosť vysoko v rámci protivojnového hnutia. Vďaka Michaelovi som sa vo Washingtone zoznámil s mierovými lídrami, poznal som ich názory a videl som zblízka ich demonštrácie. No zároveň som vedel, že do Vietnamu pôjdem a nevedel som poriadne, čo si o vojne mys-
lieť. Tak som teda do Vietnamu išiel a bol som vydesený na smrť. No s odstupom času som pozoroval, čo sa dialo a dospel som k záveru, že sme robili dobrú vec. A keď robíte niečo správne, celý svet vás zato nenávidí.
.to ako myslíte?
Napríklad môj tlmočník z juhovietnamskej milície pochádzal zo severu. Severovietnamci zabili 700-tisíc ľudí. Odniesli si to napríklad katolícki veriaci alebo ľudia, ktorí vlastnili malý obchodík. Od utečencov zo Severu som počul mnoho hrôzostrašných príbehov o tom, čo sa deje a prečo ušli. Mojím náprotivkom bol vtedy vietnamský major Nguyen. Bol to vynikajúci človek a veľmi rád nám rozprával historky, ako kedysi bojoval proti Francúzom. A často som sa ho pýtal, prečo on, ktorý tak nenávidel Francúzov, teraz pomáha nám Američanom?
.čo vám odpovedal?
Lebo príslušníci Vietkongu netancujú. On mal rád život, bol to dobrý chlap, ktorý si ho vedel vychutnať a videl, že príslušníci Vietkongu sú úplne sfanatizovaní. Inokedy mi odpovedal protiotázkou: „čo sa stane, keď prídeš do vietnamskej dediny?“ Ja som odvetil, že hneď nás obkolesia deti, kričiace: „Daj, daj, daj“. A on nato: „Vidíš, vždy keď prišli do nejakej vietnamskej dediny Francúzi, tak všetky deti sa schovali. A preto mám rád vás Američanov.“
.čakali ste, že USA vojnu prehrajú?
Keď som bol vo Vietname, bolo už jasné, že prehrávame. Raz ma pozval na večeru môj veliteľ a spýtal som sa ho, čo si myslí o vojne. Povedal: „Prehrali sme.“ Mohla za to hlúposť našich veliteľov, našich politikov a hlúpy spôsob, ako sme tú vojnu viedli... Vlastne to bolo to isté, ako teraz v Iraku.
.stál potom ten Vietnam zato?
Áno. John F. Kennedy raz povedal, že ponesieme akékoľvek bremeno, aby sme zaistili prežitie slobody. Vo Vietname sme bojovali za slobodu. Nešlo o ropu, žiadny spojenec nám nekázal, aby sme tam šli. Išlo výlučne o boj za slobodu iných ľudí. Takže som hrdý, že som tam slúžil. Len sa mi zdá, že sme si z tej vojny nezobrali žiadne ponaučenia.
.tridsať rokov ste sa venovali právu. Čo máte na ňom rád?
Ak sa bavíme o práve, mám namysli common law a nie to, čo sa pod právom rozumie v Európe. Aj keď som sa k štúdiu práva dostal takmer náhodou, časom som sa naučil ho milovať. Je to o hlbokej múdrosti common law, o jeho filozofii a je to jedna z najúžasnejších aplikácií najabstraktnejších princípov na najkonkrétnejšiu realitu okolo nás. Často sa vraciate k prípadom starým niekoľko stoviek rokov a celé common law je osemstoročným skvostom právnej múdrosti.
.prečo ste s právom prestali?
Dvanásť rokov som bol v správnej rade jednej univerzity, čo ma veľmi deprimovalo. Sedel som tam totiž kvôli študentom a pokúšal som sa ich zainteresovať na správe školy. Ich však zaujímala len politická moc, ktorú, mimochodom, nikdy nezískali. Tak som si povedal, že to všetko hodím za hlavu, zatvorím svoju právnickú prax a odídem do Európy. Vždy som zbožňoval Európu, celý život som bol eurofil a všetko európske bolo pre mňa lepšie než Amerika. Ale odkedy tu žijem, už to tak celkom nie je. (Smiech)
.na Slovensku žijete od roku 2001, túto krajinu ste však pravidelne navštevovali už počas 90. rokov. Ako sa podľa vás zmenila?
V 90. rokoch sa tu toho pomenilo veľa, no asi najviac zmien sa odohralo po roku 2001. Je pre mňa udivujúce, že Slováci, ktorí tu žijú, si to až tak neuvedomujú. Ale cudzinci si to všímajú už na prvý pohľad. Kedysi bolo všetko také tmavé a šedivé. Ale dnes už aj na dedinách si ľudia natierajú domy jasnejšími farbami a v oknách pribúdajú kvety. Je to úchvatné.
.iste, menia sa fasády, ale mení sa aj naše vnútro?
Keď som v roku 2001 prišiel, želal som si, aby ste čo najrýchlejšie vstúpili do EÚ a NATO a aby ste mali hospodársky úspech. V tomto Slováci naozaj odviedli úžasný kus práce a neuveriteľne rýchlo ste sa dokázali integrovať do modernej globálnej ekonomiky. Všade sú plné hypermarkety a nové obchodné domy. Na druhej strane, ak sa dnes prejdete bratislavským Starým mestom, to, čo vidíte, už nie je slovenské, ale skôr kozmopolitné. A už to preniká aj do menších miest. Trocha sa tým strácajú osobitosti.
.raz ste spomenuli, že niečo, čo Slováci stratili počas komunizmu, možno ostalo uchované medzi Američanmi slovenského pôvodu. Čo napríklad?
Je veľa takých vecí. Niektoré jedlá a koláče, ktoré varili a piekli slovenské ženy v Johnstowne, som už na Slovensku nenašiel. Moja mama sem prišla na návštevu v roku 1992 a boli sme spolu na jednej svadbe na východnom Slovensku. Ona ešte vedela po slovensky. Miestne ženy jej povedali, že rozpráva tak, ako sa rozprávalo pred sto rokmi.
.ide len o koláče a jazyk?
Nie, zdá sa mi, že v mene racionality ľudia trochu strácajú ľudskosť. Starí Slováci boli omnoho ľudskejší. Vždy ma udivuje ich múdrosť, vychádzajúca zo skúsenosti, ich dôstojnosť a tiež zmysel pre humor, zmysel pre tragédiu, prosto korenie života. To je niečo, čo treba obnoviť.
.na Slovensku okolo teba vznikla skupinka mladých ľudí, s ktorou sa stretávate každú stredu v bratislavskej krčme Next Apache. Odkedy už takto fungujete?
S tým stretávaním sme začali hneď, ako som sem prišiel a začal učiť na City University. Študentom som dal vedieť, že kto bude mať záujem, môže prísť. Niekedy ich bolo päť, inokedy dvadsať, zišli sme sa občas dokonca aj päťdesiati. Pred rokom sme tieto stretnutia zasvätili prezidentskej kandidatúre Rona Paula.
.na Slovensku nie je bežné, že sa po večeroch učitelia stretávajú so študentmi.
Ani v Amerike to už nie je bežné. Ale kedysi bolo. Mimochodom, podľa mňa to dobre korešponduje s tradičnou európskou kaviarenskou kultúrou. To bol jeden z mojich motívov. Chcel som robiť niečo, čo bolo v Európe ešte pred sto rokmi bežné: Ľudia prišli do kaviarne a mohli tam debatovať o politike, náboženstve, filozofii, mohli si rozprávať príbehy, uzatvárať priateľstvá a konfrontovať svoje myšlienky s inými.
.kedysi ste boli eurofil, ale už nie ste. Prečo?
Deje sa tu mnoho vecí. Protináboženská revolúcia, sexuálna revolúcia. Európa stráca svoj metafyzický rozmer. Európsky charakter zničili najmä obe svetové vojny. Je to podobné ako so starým Gréckom, ktoré zničila Peloponézska vojna. Gréci najskôr porazili Perziu a potom na vrchole moci začali občiansku vojnu. Myslím, že sa stráca hĺbka, ale verím, že sa ten vývoj zvráti. Vidím to aj na týchto mladých ľuďoch, ktorí prichádzajú každý týždeň a s ktorými diskutujeme. Všetky veľké zmeny sa začali v krčmách a kaviarňach desať alebo pätnásť rokov predtým, než sa im prispôsobili politici.
.vstupu Slovenska do EÚ ste priali. Aj dnes?
Zmenil som veľmi svoj postoj, lebo EÚ čoraz viac pripomína starý známy socializmus. Zasahuje ľuďom do života, bojuje proti fajčeniu, teraz Nemci rozprávajú, že treba regulovať obezitu, sloboda slova sa potláča v mene politickej korektnosti. Aký svet to vytvárajú? Z EÚ sa stáva naozaj deštruktívna organizácia a som veľmi šťastný, že Íri odmietli Lisabonskú zmluvu.
.často hovorievate, že metafyzika je základ a bez nej je každá civilizácia odsúdená na zánik. Čo to znamená?
Ide o to, čo je zdrojom nášho bytia, myšlienka našej existencie, zmysel bytia a ako ho nájsť. Dnes šoubiznis aj politici akékoľvek hľadanie zmyslu odsúvajú do úzadia, takže zostáva len jedno veľké: „Rob si, čo chceš!“ Napríklad kedysi sa za jednu z najväčších cností považovalo vzdať sa všetkého a zasvätiť svoj život chudobe. Poslušnosť, cudnosť a chudoba sa považovali za cnosti, no dnes sú to tri veci, ktorých sa náš svet najviac bojí. Nejde o to, že sa tými ideálmi neriadime. Ale my už ani nechápeme, prečo by to mali byť nejaké cnosti.
.tvrdíte, že veľké životné pravdy sa nezmenili od čias Platóna a Aristotela a že si po múdrosť treba zájsť späť k veľkým mužom západného myslenia. Spoliehate sa viac na minulosť?
Je možné veriť, že v minulosti boli ľudia, ktorí dosiahli vnútornú slobodu alebo viedli cnostný život, lebo sa to už stalo a tak viete, že je to pravda. Ak však veríte, že dosiahnutie týchto vecí je vyhradené budúcnosti, potom staviate na neoverených dohadoch. Pokiaľ ide o vedu a nové technológie, tak je dobré dúfať v budúcnosť, lebo tie veci ešte len musia byť objavené. Pokiaľ sa však chceme usilovať o slobodu alebo hľadať zmysel bytia, môžeme sa učiť jedine od minulosti, lebo od budúcnosti sa učiť nedá. Veda nám dáva moc nad budúcnosťou, ale pokiaľ ide o múdrosť, ako s tou mocou narábať, treba hľadať v minulosti.
.skúste konkrétny príklad.
Uvediem príklad z práva. Základom anglosaského práva je Magna Charta z roku 1215. Rytieri a šľachtici sa vtedy vzbúrili proti kráľovi, lebo ten zneužíval svoju moc. Ich hlavným cieľom však bolo, aby kráľ opäť dodržiaval zákony kráľa Eduarda, ktorý vládol Anglicku dlho predtým. Všetky úspešné revolúcie v anglosaskom svete boli svojím spôsobom o návrate k dávnemu právu, ktoré bolo pošliapané. Napríklad americká revolúcia bola bojom za obnovu práva, ktoré prestal rešpektovať kráľ Juraj III. Vlastne sme v našej vojne za nezávislosť bránili tradičné anglické slobody, o ktorých sme mali pocit, že nám ich kráľ a parlament upierajú.
.dajú sa tie príklady zovšeobecniť?
Iste, keď dospievame, vždy bojujeme proti rodičom, vždy sa búrime proti hodnotám predchádzajúcej generácie, no súčasne zbožňujeme svojich starých rodičov. Slováci a ďalšie stredoeurópske národy by nemali ani tak nadväzovať na generáciu, ktorá strávila život v totalite, ale na generácie predtým.
.lenže anglosaský svet má za sebou bezpríkladnú tradíciu kontinuity, ktorá nemusí byť prenosná na európsky kontinent. Zvlášť nie do strednej Európy, kde sa počas minulého storočia režimy menili každých dvadsať rokov.
Práve naopak, ak sa v krajine menia režimy každých dvadsať rokov, o to viac musia jej obyvatelia pochopiť, ktoré veci sú večné a meniť sa nemajú.
.po siedmich rokoch sa vraciate do USA. Prečo?
Lebo sa zdá, že o ten môj dávny projekt pre študentov, ktorý má smerovať k obnoveniu tradičnej akadémie, je tam konečne záujem. Neviem ešte, o koľko študentov pôjde, ne-
viem aký bude záujem, no požiadali ma, aby som prišiel späť a tak uvidím, čo sa dá robiť. Rád by som sa však na Slovensko ešte vrátil. Dúfam, že Slováci si uchovajú čo najviac zo svojej starej múdrosti a nebudú vynucovať zákaz fajčenia v krčmách. (Smiech)
.k vašim stretnutiam so študentmi patria aj cigarety, cigary a fajky. Vy sám ste vášnivý fajčiar a odporca protitabakových zákonov. Ako vnímate protifajčiarske ťaženie?
Tabak je nádherná spoločenská záležitosť podobne ako alkohol, ktorá pomáha zbližovaniu medzi ľuďmi. Bojovať proti tabaku znamená zatĺkať ďalší klinec do rakvy západnej spoločnosti. Minule sa mi stalo, že som bol v Poprade s priateľmi a večer som išiel sám do krčmy, z ktorej som sa vrátil až nadránom. Keď som prišiel domov, dostal som otázku, kde som bol celú noc. Povedal som, že som bol v krčme so samými Slovákmi. „Ale veď ty nevieš po slovensky,“ hovorili moji priatelia. „Nuž a oni nehovorili po anglicky,“ odvetil som im. To nám však nebránilo baviť sa celú noc. (Smiech)
.v amerických primárkach ste podporovali libertariána Rona Paula. Vyberať sa však bude medzi McCainom a Obamom. Čo to znamená?
John McCain znamená vojnu, veľa vojny a ešte viac vojny. Takže som absolútne proti nemu. Čo však znamená Obama, to absolútne nemám potuchy.
.váš brat Michael bol jedným z najprominentnejších podporovateľov vojny v Iraku, kým vy ju rezolútne odmietate. Rozprávate sa o týchto veciach?
Ale áno, je to veľmi zdvorilá a zaujímavá diskusia. On mi vždy pošle nejaké materiály, ja mu zase pošlem iné. A slušne si poďakujeme.
.čo tu zanechávate?
Partiu študentov, s ktorými – dúfam – budem naďalej aspoň v internetovom spojení. Asi najväčším úspechom by bolo, keby tieto stredajšie večerné stretnutia pokračovali aj po mojom odchode, keby pritiahli ďalších ľudí a vyvinulo sa z nich niečo veľmi kreatívne.
.vaši predkovia prišli do Ameriky pred sto rokmi ako chudobní prisťahovalci z východného Slovenska. Dnes máte dva doktoráty a všetci vaši súrodenci dosiahli akademické úspechy, aké ani v USA nie sú samozrejmé. V čom je tajomstvo úspechu Novakovcov?
Nuž, môj otec neskutočne veril vo vzdelanie a od malička nám všetkým prízvukoval, že raz pôjdeme na vysokú školu. Veľa sme kvôli tomu šetrili, veľa sme si odopierali. Nikdy sme napríklad nešli na dovolenku. A napokon sme sa aj naozaj všetci na vysokú školu dostali. Keď sa moji rodičia brali, bola práve veľká hospodárska kríza a my sme prišli o všetky bankové úspory. Veľa sme si nemohli dovoliť, no prvá vec, ktorú sme kúpili, keď sme sa trochu spamätali, bola kolekcia kníh z edície Harvard Classics.
.vysokú školu ste navštevovali vo vzrušujúcich 60. rokoch, keď študenti rebelovali a starý ideál univerzity zanikol. Ako ste to vnímali?
Vtedy som si to celkom neuvedomoval, ale považujem sa za veľmi šťastného človeka, pretože moja generácia bola posledná, čo ešte fungovala v starom režime. Asi rok po mojej promócii sa veci začali dramaticky meniť.
.čo sa zmenilo?
Napríklad organizácia. Kedysi dominovala univerzite myšlienka tripartitnej samosprávy. Teda študenti, fakulta a školská administratíva. Ich váha sa značne líšila. Napríklad na Pensylvánskej štátnej univerzite, kde som študoval, päťdesiat rokov reprezentoval administratívu akurát prezident, ktorý nemal dokonca ani sekretárku. Študenti boli najdôležitejší a predseda študentskej rady mal pri oficiálnych príležitostiach vždy prednosť pred prezidentom univerzity. Študenti mali vtedy veľký vplyv, lenže na 90 percent išlo o vplyv neformálny. No tieto staré študentské výsady sa v 60. rokoch zničili, lebo študentskí lídri chceli politickú moc, ktorou by mohli ovplyvňovať veci na celonárodnej úrovni, ako bol Vietnam, boj proti chudobe alebo občianske práva.
.kedy nastal ten zlom?
Presný moment som nedávno videl na jednom starom zázname na internete. Bolo to, keď v roku 1969 demonštrujúci študenti obsadili hlavnú univerzitnú budovu. Viceprezident administratívy študentom navrhol stretnutie s vedením školy a správnou radou, že sa o ich požiadavkách porozprávajú. To bolo presne v súlade s tradičnou myšlienkou o rovnosti študentskej samosprávy a univerzitnej administratívy. Rebelujúci študenti to rezolútne odmietli, študentská samospráva nepovedala nič, lebo mala z demonštrantov strach a nakoniec na nich povolali Národnú gardu. O rok neskôr bola tripartitná samospráva úplne zrušená a všetka moc sa dostala do rúk prezidenta univerzity.
.aj vy ste sympatizovali s hippies, s protivojnovým hnutím a všetkým tým, čo 60. roky priniesli?
Tými vecami som bol naozaj uchvátený a miloval som ich. V roku 1967 som napríklad išiel do Haight-Ashbury, čo sú dve križujúce sa ulice v San Franciscu. Išlo o známe centrum hippies. Sám som sa stal jedným z nich. Nechal som si narásť bradu, počúval som ich hudbu a žil som ich životným štýlom. Na druhej strane, aj keď som si vtedy tie veci vychutnával, vždy mi v hlave vŕtala akási výhrada. Rodičia mi totiž dali dobrý kresťanský základ a posielali ma do katolíckych škôl. Čiže aj keď som bol svedkom všetkých tých revolúcií a ony boli naozaj vzrušujúce, niekde vzadu v hlave mi rezonovalo, že toto by teda mníšky neschvaľovali.
.teda ste tomu vďaka výchove celkom nepodľahli?
Áno, ale ovplyvnil to najmä vývoj na univerzite. V roku 1964 som bol zvolený za predsedu študentskej rady na Pensylvánskej štátnej a videl som, že sa schyľuje k búrke. S prezidentom univerzity sme sa vzájomne rešpektovali a dokonca sme sa spriatelili. On mi už vtedy hovoril, že o pár rokov bude na trávniku desaťtisíc študentov. Keď som sa v roku 1970 vrátil z Vietnamu, zdalo sa mi, že som pristál na inej planéte. O päť rokov sa všetko zmenilo. Študenti ako stav boli zničení.
.čiže revolúcia pojedla svoje vlastné deti?
Presne tak. Ale nie v európskom zmysle, lebo to by znamenalo, že ich pozabíjala. Neodniesli si to ich telá, ale duše.
.čo ste robili vo Vietname?
Bol som poradcom juhovietnamskej milície. Žili sme s nimi, trénovali sme ich, zúčastňovali sme sa na ich operáciách. Boli to celkom normálni, milí ľudia a ja som ich mal rád.
.čo ste si mysleli o vojne?
Môj brat Michael bol vtedy dosť vysoko v rámci protivojnového hnutia. Vďaka Michaelovi som sa vo Washingtone zoznámil s mierovými lídrami, poznal som ich názory a videl som zblízka ich demonštrácie. No zároveň som vedel, že do Vietnamu pôjdem a nevedel som poriadne, čo si o vojne mys-
lieť. Tak som teda do Vietnamu išiel a bol som vydesený na smrť. No s odstupom času som pozoroval, čo sa dialo a dospel som k záveru, že sme robili dobrú vec. A keď robíte niečo správne, celý svet vás zato nenávidí.
.to ako myslíte?
Napríklad môj tlmočník z juhovietnamskej milície pochádzal zo severu. Severovietnamci zabili 700-tisíc ľudí. Odniesli si to napríklad katolícki veriaci alebo ľudia, ktorí vlastnili malý obchodík. Od utečencov zo Severu som počul mnoho hrôzostrašných príbehov o tom, čo sa deje a prečo ušli. Mojím náprotivkom bol vtedy vietnamský major Nguyen. Bol to vynikajúci človek a veľmi rád nám rozprával historky, ako kedysi bojoval proti Francúzom. A často som sa ho pýtal, prečo on, ktorý tak nenávidel Francúzov, teraz pomáha nám Američanom?
.čo vám odpovedal?
Lebo príslušníci Vietkongu netancujú. On mal rád život, bol to dobrý chlap, ktorý si ho vedel vychutnať a videl, že príslušníci Vietkongu sú úplne sfanatizovaní. Inokedy mi odpovedal protiotázkou: „čo sa stane, keď prídeš do vietnamskej dediny?“ Ja som odvetil, že hneď nás obkolesia deti, kričiace: „Daj, daj, daj“. A on nato: „Vidíš, vždy keď prišli do nejakej vietnamskej dediny Francúzi, tak všetky deti sa schovali. A preto mám rád vás Američanov.“
| Ben Novak má 65 rokov, doktorát z práva získal v roku 1968. V rokoch 1969 –1970 strávil vojenskú službu vo Vietname. V rokoch 1972 – 2001 absolvoval právnickú prax v Pensylvánii. Doktorát z filozofie získal v roku 1999. Na Slovensku žije od roku 2001. V rokoch 2001 – 2006 učil na City University v Bratislave. Je ženatý. Jeho bratom je známy americký mysliteľ Michael Novak. |
.čakali ste, že USA vojnu prehrajú?
Keď som bol vo Vietname, bolo už jasné, že prehrávame. Raz ma pozval na večeru môj veliteľ a spýtal som sa ho, čo si myslí o vojne. Povedal: „Prehrali sme.“ Mohla za to hlúposť našich veliteľov, našich politikov a hlúpy spôsob, ako sme tú vojnu viedli... Vlastne to bolo to isté, ako teraz v Iraku.
.stál potom ten Vietnam zato?
Áno. John F. Kennedy raz povedal, že ponesieme akékoľvek bremeno, aby sme zaistili prežitie slobody. Vo Vietname sme bojovali za slobodu. Nešlo o ropu, žiadny spojenec nám nekázal, aby sme tam šli. Išlo výlučne o boj za slobodu iných ľudí. Takže som hrdý, že som tam slúžil. Len sa mi zdá, že sme si z tej vojny nezobrali žiadne ponaučenia.
.tridsať rokov ste sa venovali právu. Čo máte na ňom rád?
Ak sa bavíme o práve, mám namysli common law a nie to, čo sa pod právom rozumie v Európe. Aj keď som sa k štúdiu práva dostal takmer náhodou, časom som sa naučil ho milovať. Je to o hlbokej múdrosti common law, o jeho filozofii a je to jedna z najúžasnejších aplikácií najabstraktnejších princípov na najkonkrétnejšiu realitu okolo nás. Často sa vraciate k prípadom starým niekoľko stoviek rokov a celé common law je osemstoročným skvostom právnej múdrosti.
.prečo ste s právom prestali?
Dvanásť rokov som bol v správnej rade jednej univerzity, čo ma veľmi deprimovalo. Sedel som tam totiž kvôli študentom a pokúšal som sa ich zainteresovať na správe školy. Ich však zaujímala len politická moc, ktorú, mimochodom, nikdy nezískali. Tak som si povedal, že to všetko hodím za hlavu, zatvorím svoju právnickú prax a odídem do Európy. Vždy som zbožňoval Európu, celý život som bol eurofil a všetko európske bolo pre mňa lepšie než Amerika. Ale odkedy tu žijem, už to tak celkom nie je. (Smiech)
.na Slovensku žijete od roku 2001, túto krajinu ste však pravidelne navštevovali už počas 90. rokov. Ako sa podľa vás zmenila?
V 90. rokoch sa tu toho pomenilo veľa, no asi najviac zmien sa odohralo po roku 2001. Je pre mňa udivujúce, že Slováci, ktorí tu žijú, si to až tak neuvedomujú. Ale cudzinci si to všímajú už na prvý pohľad. Kedysi bolo všetko také tmavé a šedivé. Ale dnes už aj na dedinách si ľudia natierajú domy jasnejšími farbami a v oknách pribúdajú kvety. Je to úchvatné.
.iste, menia sa fasády, ale mení sa aj naše vnútro?
Keď som v roku 2001 prišiel, želal som si, aby ste čo najrýchlejšie vstúpili do EÚ a NATO a aby ste mali hospodársky úspech. V tomto Slováci naozaj odviedli úžasný kus práce a neuveriteľne rýchlo ste sa dokázali integrovať do modernej globálnej ekonomiky. Všade sú plné hypermarkety a nové obchodné domy. Na druhej strane, ak sa dnes prejdete bratislavským Starým mestom, to, čo vidíte, už nie je slovenské, ale skôr kozmopolitné. A už to preniká aj do menších miest. Trocha sa tým strácajú osobitosti.
.raz ste spomenuli, že niečo, čo Slováci stratili počas komunizmu, možno ostalo uchované medzi Američanmi slovenského pôvodu. Čo napríklad?
Je veľa takých vecí. Niektoré jedlá a koláče, ktoré varili a piekli slovenské ženy v Johnstowne, som už na Slovensku nenašiel. Moja mama sem prišla na návštevu v roku 1992 a boli sme spolu na jednej svadbe na východnom Slovensku. Ona ešte vedela po slovensky. Miestne ženy jej povedali, že rozpráva tak, ako sa rozprávalo pred sto rokmi.
.ide len o koláče a jazyk?
Nie, zdá sa mi, že v mene racionality ľudia trochu strácajú ľudskosť. Starí Slováci boli omnoho ľudskejší. Vždy ma udivuje ich múdrosť, vychádzajúca zo skúsenosti, ich dôstojnosť a tiež zmysel pre humor, zmysel pre tragédiu, prosto korenie života. To je niečo, čo treba obnoviť.
.na Slovensku okolo teba vznikla skupinka mladých ľudí, s ktorou sa stretávate každú stredu v bratislavskej krčme Next Apache. Odkedy už takto fungujete?
S tým stretávaním sme začali hneď, ako som sem prišiel a začal učiť na City University. Študentom som dal vedieť, že kto bude mať záujem, môže prísť. Niekedy ich bolo päť, inokedy dvadsať, zišli sme sa občas dokonca aj päťdesiati. Pred rokom sme tieto stretnutia zasvätili prezidentskej kandidatúre Rona Paula.
.na Slovensku nie je bežné, že sa po večeroch učitelia stretávajú so študentmi.
Ani v Amerike to už nie je bežné. Ale kedysi bolo. Mimochodom, podľa mňa to dobre korešponduje s tradičnou európskou kaviarenskou kultúrou. To bol jeden z mojich motívov. Chcel som robiť niečo, čo bolo v Európe ešte pred sto rokmi bežné: Ľudia prišli do kaviarne a mohli tam debatovať o politike, náboženstve, filozofii, mohli si rozprávať príbehy, uzatvárať priateľstvá a konfrontovať svoje myšlienky s inými.
.kedysi ste boli eurofil, ale už nie ste. Prečo?
Deje sa tu mnoho vecí. Protináboženská revolúcia, sexuálna revolúcia. Európa stráca svoj metafyzický rozmer. Európsky charakter zničili najmä obe svetové vojny. Je to podobné ako so starým Gréckom, ktoré zničila Peloponézska vojna. Gréci najskôr porazili Perziu a potom na vrchole moci začali občiansku vojnu. Myslím, že sa stráca hĺbka, ale verím, že sa ten vývoj zvráti. Vidím to aj na týchto mladých ľuďoch, ktorí prichádzajú každý týždeň a s ktorými diskutujeme. Všetky veľké zmeny sa začali v krčmách a kaviarňach desať alebo pätnásť rokov predtým, než sa im prispôsobili politici.
.vstupu Slovenska do EÚ ste priali. Aj dnes?
Zmenil som veľmi svoj postoj, lebo EÚ čoraz viac pripomína starý známy socializmus. Zasahuje ľuďom do života, bojuje proti fajčeniu, teraz Nemci rozprávajú, že treba regulovať obezitu, sloboda slova sa potláča v mene politickej korektnosti. Aký svet to vytvárajú? Z EÚ sa stáva naozaj deštruktívna organizácia a som veľmi šťastný, že Íri odmietli Lisabonskú zmluvu.
.často hovorievate, že metafyzika je základ a bez nej je každá civilizácia odsúdená na zánik. Čo to znamená?
Ide o to, čo je zdrojom nášho bytia, myšlienka našej existencie, zmysel bytia a ako ho nájsť. Dnes šoubiznis aj politici akékoľvek hľadanie zmyslu odsúvajú do úzadia, takže zostáva len jedno veľké: „Rob si, čo chceš!“ Napríklad kedysi sa za jednu z najväčších cností považovalo vzdať sa všetkého a zasvätiť svoj život chudobe. Poslušnosť, cudnosť a chudoba sa považovali za cnosti, no dnes sú to tri veci, ktorých sa náš svet najviac bojí. Nejde o to, že sa tými ideálmi neriadime. Ale my už ani nechápeme, prečo by to mali byť nejaké cnosti.
.tvrdíte, že veľké životné pravdy sa nezmenili od čias Platóna a Aristotela a že si po múdrosť treba zájsť späť k veľkým mužom západného myslenia. Spoliehate sa viac na minulosť?
Je možné veriť, že v minulosti boli ľudia, ktorí dosiahli vnútornú slobodu alebo viedli cnostný život, lebo sa to už stalo a tak viete, že je to pravda. Ak však veríte, že dosiahnutie týchto vecí je vyhradené budúcnosti, potom staviate na neoverených dohadoch. Pokiaľ ide o vedu a nové technológie, tak je dobré dúfať v budúcnosť, lebo tie veci ešte len musia byť objavené. Pokiaľ sa však chceme usilovať o slobodu alebo hľadať zmysel bytia, môžeme sa učiť jedine od minulosti, lebo od budúcnosti sa učiť nedá. Veda nám dáva moc nad budúcnosťou, ale pokiaľ ide o múdrosť, ako s tou mocou narábať, treba hľadať v minulosti.
.skúste konkrétny príklad.
Uvediem príklad z práva. Základom anglosaského práva je Magna Charta z roku 1215. Rytieri a šľachtici sa vtedy vzbúrili proti kráľovi, lebo ten zneužíval svoju moc. Ich hlavným cieľom však bolo, aby kráľ opäť dodržiaval zákony kráľa Eduarda, ktorý vládol Anglicku dlho predtým. Všetky úspešné revolúcie v anglosaskom svete boli svojím spôsobom o návrate k dávnemu právu, ktoré bolo pošliapané. Napríklad americká revolúcia bola bojom za obnovu práva, ktoré prestal rešpektovať kráľ Juraj III. Vlastne sme v našej vojne za nezávislosť bránili tradičné anglické slobody, o ktorých sme mali pocit, že nám ich kráľ a parlament upierajú.
.dajú sa tie príklady zovšeobecniť?
Iste, keď dospievame, vždy bojujeme proti rodičom, vždy sa búrime proti hodnotám predchádzajúcej generácie, no súčasne zbožňujeme svojich starých rodičov. Slováci a ďalšie stredoeurópske národy by nemali ani tak nadväzovať na generáciu, ktorá strávila život v totalite, ale na generácie predtým.
.lenže anglosaský svet má za sebou bezpríkladnú tradíciu kontinuity, ktorá nemusí byť prenosná na európsky kontinent. Zvlášť nie do strednej Európy, kde sa počas minulého storočia režimy menili každých dvadsať rokov.
Práve naopak, ak sa v krajine menia režimy každých dvadsať rokov, o to viac musia jej obyvatelia pochopiť, ktoré veci sú večné a meniť sa nemajú.
.po siedmich rokoch sa vraciate do USA. Prečo?
Lebo sa zdá, že o ten môj dávny projekt pre študentov, ktorý má smerovať k obnoveniu tradičnej akadémie, je tam konečne záujem. Neviem ešte, o koľko študentov pôjde, ne-
viem aký bude záujem, no požiadali ma, aby som prišiel späť a tak uvidím, čo sa dá robiť. Rád by som sa však na Slovensko ešte vrátil. Dúfam, že Slováci si uchovajú čo najviac zo svojej starej múdrosti a nebudú vynucovať zákaz fajčenia v krčmách. (Smiech)
.k vašim stretnutiam so študentmi patria aj cigarety, cigary a fajky. Vy sám ste vášnivý fajčiar a odporca protitabakových zákonov. Ako vnímate protifajčiarske ťaženie?
Tabak je nádherná spoločenská záležitosť podobne ako alkohol, ktorá pomáha zbližovaniu medzi ľuďmi. Bojovať proti tabaku znamená zatĺkať ďalší klinec do rakvy západnej spoločnosti. Minule sa mi stalo, že som bol v Poprade s priateľmi a večer som išiel sám do krčmy, z ktorej som sa vrátil až nadránom. Keď som prišiel domov, dostal som otázku, kde som bol celú noc. Povedal som, že som bol v krčme so samými Slovákmi. „Ale veď ty nevieš po slovensky,“ hovorili moji priatelia. „Nuž a oni nehovorili po anglicky,“ odvetil som im. To nám však nebránilo baviť sa celú noc. (Smiech)
.v amerických primárkach ste podporovali libertariána Rona Paula. Vyberať sa však bude medzi McCainom a Obamom. Čo to znamená?
John McCain znamená vojnu, veľa vojny a ešte viac vojny. Takže som absolútne proti nemu. Čo však znamená Obama, to absolútne nemám potuchy.
.váš brat Michael bol jedným z najprominentnejších podporovateľov vojny v Iraku, kým vy ju rezolútne odmietate. Rozprávate sa o týchto veciach?
Ale áno, je to veľmi zdvorilá a zaujímavá diskusia. On mi vždy pošle nejaké materiály, ja mu zase pošlem iné. A slušne si poďakujeme.
.čo tu zanechávate?
Partiu študentov, s ktorými – dúfam – budem naďalej aspoň v internetovom spojení. Asi najväčším úspechom by bolo, keby tieto stredajšie večerné stretnutia pokračovali aj po mojom odchode, keby pritiahli ďalších ľudí a vyvinulo sa z nich niečo veľmi kreatívne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.