čísla sú, ako napokon vždy v tomto príbehu, alarmujúce. Len v auguste na grécke ostrovy priplávalo približne 88-tisíc ľudí, z toho na samotný Lesbos iba v priebehu troch dní 20-tisíc. Čo je takmer toľko ako počet tamojších obyvateľov. A od začiatku tohto roka priplávalo na Lesbos až 200-tisíc ľudí. Samozrejme, neostali tam a v priebehu krátkeho času, obvykle pár dní, odišli trajektom do prístavu Pireus pri Aténach a odtiaľ ďalej do Európy. Mimochodom, o kom to vlastne hovoríme? Úrad Vysokého komisára OSN (UNHCR) používa pojem utečenci, britská televízia BBC uprednostňuje širší výraz migranti, ktorý zahŕňa utečencov aj ekonomických migrantov. Ostaňme pri tom druhom.
Kľúčovou agendou na nedávnom krízovom samite EÚ bol vznik tzv. hotspotov, teda ohniskových bodov, kde medzinárodné tímy expertov pomôžu preťaženým úradom v Grécku a Taliansku ako prvým krajinám EÚ, kam migranti prichádzajú, s rýchlou identifikáciou, odobratím odtlačkov prstov a registráciou prichádzajúcich migrantov. Prvý hotspot začal v júni skúšobne fungovať v sicílskej Catanii. Znie to fajn, no záležitosť má dve chyby. Prichádza neskoro a kapacitne zúfalo nestačí: najväčší grécky hotspot s kapacitou 480 osôb vznikne do konca novembra práve na Lesbose.
.vidíte ich?
Severné pobrežie Lesbosu vyzerá dnes ako výjav z románu Cormaca McCarthyho Cesta. Apokalyptická krajina. Schádzate po malebných kľukatých serpentínach malým autíčkom z požičovne, ktoré ste si prenajali na letisku na opačnom, južnom konci ostrova pri metropole Mytelini, vzdialenej odtiaľto sedemdesiat kilometrov, a premkne vás úzkosť. Celý, asi pätnásť kilometrov dlhý pás pobrežia od rybárskej dedinky Skala Sykamineas po dedinu Molivos je posiaty troskami čiernych gumených člnov a odhodenými oranžovými záchrannými vestami. Obetaví dobrovoľníci, najmä zo Škandinávie, ich systematicky triedia a odvážajú. No neprišli sem kvôli odpadu, pochopiteľne. Zachraňujú ľudí. Sú dni, keď pripláva až sedemdesiat preťažených člnov, v jednom priemerne štyridsať migrantov (niekedy až sedemdesiat), no sú aj „slabšie dni“, keď je člnov sotva tucet.
Iba pred chvíľou vyšlo slnko, more je zatiaľ pokojné. Nikde nič. „Vidíte? Hliadkujú tam štyri turecké vojenské lode. Utečenci sa boja vyplávať. Tam sa k nim správajú oveľa horšie ako tu. Dokonca nám vraveli, že na ich člny Turci strieľali a ledva sem doplávali,“ nórska dobrovoľníčka Molene stojí s ďalekohľadom prilepeným na očiach ako vytesaná socha a jej žltá vesta je neprehliadnuteľná.
Odrazu nad nami preletí vrtuľník gréckej pobrežnej stráže. „Robia dobrú prácu!“ zdvihne Molene s uznaním palec. „Keď sa utečencom pokazia motory, čo býva často, prídu a zachraňujú ich.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.