Nech už prezidentské voľby v Spojených štátoch dopadnú akokoľvek, politický prístup ku klimatickým zmenám sa zmení. Obaja kandidáti globálnemu otepľovaniu pripisujú značný význam. Republikán John McCain je presvedčený, že predstavuje „skúšku prezieravosti, politickej odvahy a nesebeckého záujmu,
ktorý jedna generácia dlhuje druhej,“ zatiaľ čo demokrat Barack Obama ho označuje za „jednu z najväčších morálnych výziev našej generácie“. Stále však nie je jasné, či tento posun priblíži planétu k prijatiu tej najlepšej reakcie. McCain i Obama by totiž mohli budúce generácie zaťažiť výdajmi na rozsiahle zníženie uhlíkových emisií – bez rozsiahlych znížení teplôt.
McCain spustil televíznu reklamu hlásajúcu, že vo veci globálneho otepľovania sa „staval proti prezidentovi Bushovi“. Obama sa v prípade zvolenia hodlá oprieť o bývalého viceprezidenta a vášnivého aktivistu Al Gora, aby mu proti otepľovaniu pomohol „viesť boj“. Obaja sa chystajú stanoviť agresívne ciele. Obamovým plánom je do roku 2050 znížiť emisie o 80 percent pod úrovne z roku 1990, pričom McCain by sa v tej istej lehote usiloval o zníženie o 60 percent. Obaja chcú zníženie dosiahnuť tou istou metódou: pomocou systému limitov a obchodu s povolenkami, ktorý obmedzuje priemyslové emisie a núti podniky kupovať si na ďalšie emisie práva.
Systém limitov a obchodu s povolenkami sa môže javiť ako vybrúsené trhové riešenie. V skutočnosti je však horší ako priamočiara uhlíková daň. Pri dani sú náklady zreteľné, pri systéme limitov a povoleniek je cena – v zmysle pracovných miest, spotreby domácností a hospodárskeho rastu – skrytá, rozptýlená a ťažko sa určuje. Modely však naznačujú, že sa bude pohybovať v biliónoch dolárov.
Nie všetci však na tom tratia. Niektoré veľké podniky v privilegovanom postavení si zneužívaním pokriveného trhu zarobia. Politici dostanú príležitosť ovládať počet emisných povoleniek a ich rozdeľovanie a tok miliárd dolárov v dotáciách.
Warnerov-Liebermanov návrh zákona o klimatických zmenách – legislatíva, ktorá nedávno v Senáte USA padla pod stôl, ale považuje sa za predzvesť budúcej politiky – by zvýšenie teplôt do roku 2050 zabrzdil asi o dva roky. Projekt Kodanského konsenzu dalo dokopy osem popredných svetových ekonómov vrátane piatich nositeľov Nobelovej ceny, aby preverili spôsoby, ako si poradiť s 10 globálnymi výzvami: znečisťovaním vzduchu, konfliktmi, chorobami, globálnym otepľovaním, hladom a podvýživou, deravým školstvom, nerovnosťou pohlaví, nedostatkom vody a hygieny, terorizmom a obchodnými bariérami. Ich úlohou bolo vytvoriť prioritne radený zoznam, ktorý by ukazoval, ako v zápase s týmito problémami čo najlepšie vynaložiť peniaze. Výbor prišiel k záveru, že najmenej efektívnym využitím zdrojov by bolo znižovanie emisií CO2.
Popredný autor Medzivládneho panelu ku klimatickým zmenám – skupiny, ktorá sa vlani s Gorom delila o Nobelovu cenu mieru – expertom povedal, že vynaloženie 800 miliárd dolárov v priebehu 100 rokov len na potlačovanie emisií by teplotné nárasty do konca súčasného storočia znížilo iba o 0,22°C. Aj keď prirátame hlavnú ujmu na životnom prostredí, prerobíme, pretože škody, ktorým sa predíde, predstavujú pri investícii vo výške 800 miliárd dolárov len 685 miliárd dolárov.
Expertný panel teda prišiel k záveru, že omnoho rozumnejšou a efektívnejšou možnosťou by boli investície do výskumu a vývoja nízkouhlíkovej energie – úsilie, ktoré McCain i Obama podporujú. Práve to by však malo byť podstatou ich klimatickej politiky, a nie emisie uhlíka. Nízkouhlíkové energetické riešenia sú v súčasnosti nákladné. Obvyklá cena potlačenia tony CO2 dnes robí asi 20 dolárov, ale ujma, ktorú tona oxidu uhličitého v atmosfére spôsobí, zodpovedá asi dvom dolárom. Nákladnosť znižovania emisií teda musíme približne desaťnásobne znížiť.
Dôraznejším zameraním na výskum a vývoj a menším na potlačovanie uhlíka sa obaja kandidáti môžu prikloniť k riešeniu, ktoré povzbudí to najlepšie z amerického novátorského ducha a budúcim generáciám zanechá najlepšie dedičstvo: svet s vysokými príjmami a nízkouhlíkovou energiou.
Copyright: Project Syndicate, 2008
ktorý jedna generácia dlhuje druhej,“ zatiaľ čo demokrat Barack Obama ho označuje za „jednu z najväčších morálnych výziev našej generácie“. Stále však nie je jasné, či tento posun priblíži planétu k prijatiu tej najlepšej reakcie. McCain i Obama by totiž mohli budúce generácie zaťažiť výdajmi na rozsiahle zníženie uhlíkových emisií – bez rozsiahlych znížení teplôt.
McCain spustil televíznu reklamu hlásajúcu, že vo veci globálneho otepľovania sa „staval proti prezidentovi Bushovi“. Obama sa v prípade zvolenia hodlá oprieť o bývalého viceprezidenta a vášnivého aktivistu Al Gora, aby mu proti otepľovaniu pomohol „viesť boj“. Obaja sa chystajú stanoviť agresívne ciele. Obamovým plánom je do roku 2050 znížiť emisie o 80 percent pod úrovne z roku 1990, pričom McCain by sa v tej istej lehote usiloval o zníženie o 60 percent. Obaja chcú zníženie dosiahnuť tou istou metódou: pomocou systému limitov a obchodu s povolenkami, ktorý obmedzuje priemyslové emisie a núti podniky kupovať si na ďalšie emisie práva.
Systém limitov a obchodu s povolenkami sa môže javiť ako vybrúsené trhové riešenie. V skutočnosti je však horší ako priamočiara uhlíková daň. Pri dani sú náklady zreteľné, pri systéme limitov a povoleniek je cena – v zmysle pracovných miest, spotreby domácností a hospodárskeho rastu – skrytá, rozptýlená a ťažko sa určuje. Modely však naznačujú, že sa bude pohybovať v biliónoch dolárov.
Nie všetci však na tom tratia. Niektoré veľké podniky v privilegovanom postavení si zneužívaním pokriveného trhu zarobia. Politici dostanú príležitosť ovládať počet emisných povoleniek a ich rozdeľovanie a tok miliárd dolárov v dotáciách.
Warnerov-Liebermanov návrh zákona o klimatických zmenách – legislatíva, ktorá nedávno v Senáte USA padla pod stôl, ale považuje sa za predzvesť budúcej politiky – by zvýšenie teplôt do roku 2050 zabrzdil asi o dva roky. Projekt Kodanského konsenzu dalo dokopy osem popredných svetových ekonómov vrátane piatich nositeľov Nobelovej ceny, aby preverili spôsoby, ako si poradiť s 10 globálnymi výzvami: znečisťovaním vzduchu, konfliktmi, chorobami, globálnym otepľovaním, hladom a podvýživou, deravým školstvom, nerovnosťou pohlaví, nedostatkom vody a hygieny, terorizmom a obchodnými bariérami. Ich úlohou bolo vytvoriť prioritne radený zoznam, ktorý by ukazoval, ako v zápase s týmito problémami čo najlepšie vynaložiť peniaze. Výbor prišiel k záveru, že najmenej efektívnym využitím zdrojov by bolo znižovanie emisií CO2.
Popredný autor Medzivládneho panelu ku klimatickým zmenám – skupiny, ktorá sa vlani s Gorom delila o Nobelovu cenu mieru – expertom povedal, že vynaloženie 800 miliárd dolárov v priebehu 100 rokov len na potlačovanie emisií by teplotné nárasty do konca súčasného storočia znížilo iba o 0,22°C. Aj keď prirátame hlavnú ujmu na životnom prostredí, prerobíme, pretože škody, ktorým sa predíde, predstavujú pri investícii vo výške 800 miliárd dolárov len 685 miliárd dolárov.
Expertný panel teda prišiel k záveru, že omnoho rozumnejšou a efektívnejšou možnosťou by boli investície do výskumu a vývoja nízkouhlíkovej energie – úsilie, ktoré McCain i Obama podporujú. Práve to by však malo byť podstatou ich klimatickej politiky, a nie emisie uhlíka. Nízkouhlíkové energetické riešenia sú v súčasnosti nákladné. Obvyklá cena potlačenia tony CO2 dnes robí asi 20 dolárov, ale ujma, ktorú tona oxidu uhličitého v atmosfére spôsobí, zodpovedá asi dvom dolárom. Nákladnosť znižovania emisií teda musíme približne desaťnásobne znížiť.
Dôraznejším zameraním na výskum a vývoj a menším na potlačovanie uhlíka sa obaja kandidáti môžu prikloniť k riešeniu, ktoré povzbudí to najlepšie z amerického novátorského ducha a budúcim generáciám zanechá najlepšie dedičstvo: svet s vysokými príjmami a nízkouhlíkovou energiou.
Copyright: Project Syndicate, 2008
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.