Za pár dní príde do Prahy Condoleezza Rice, aby v mene administratívy USA podpísala dohodu o radarovej základni. Za normálnych okolností by sa týmto aktom, teda štandardnou zmluvou, mal uzavrieť príbeh, ktorý sa už dnes dá označiť za najvýznamnejší projekt vlády Mirka Topolánka. Okolnosti však normálne nie sú.
Okrem toho, že stále nie sú dotiahnuté rokovania USA s Poľskom o raketovej základni (práve v týchto dňoch sa očakáva americká odpoveď na poľskú požiadavku dodávky systémov protivzdušnej obrany), pričom ich komplikujú aj spory poľského prezidenta s vládou, v Česku sa stal radar predmetom zničujúceho politického zápasu. Vrcholom je bezprecedentná hrozba Jiřího Paroubka, že v prípade, že koalícia presadí radar bez referenda, po voľbách a nástupe k moci zmluvu vypovie. Hoci niektorí znalci pomerov majú za to, že ide o bezuzdný populizmus a nič viac (mimo iného aj preto, lebo šéf ČSSD a opozície s emisármi USA komunikuje), nehoráznu hrozbu sa patrí dať do súvislosti, ktorú českí komentátori akoby nechceli brať na vedomie: Totiž, že Paroubek je pripravený vládnuť s KSČM!
Táto prognóza sa opiera nielen o Paroubkove boľševické sklony, občas také podobné Ficovi (v ČSSD sa už napríklad zvažuje možnosť imperatívneho mandátu...), ale aj o extrémne vyhrotenie vzťahov na českej scéne. A hoci Paroubkove zásluhy na tomto vývoji sú neprekonateľné, je pravda, že do zneistenia sa premietajú aj nečisté či minimálne pochybné prostriedky, ktorými ODS a Topolánek bojujú za dobrú vec. Pretože, ak sa Paroubek odvoláva na to, že presadenie radaru v parlamente hlasmi „kúpených“ prebehlíkov by bolo politicky nelegitímne, tak na zrušenie medzinárodnej zmluvy je to síce argument mizerný, ale má reálne jadro. Politika sily v snemovni, v ktorej Topolánek pokračoval aj minulý týždeň, keď koalícia znemožnila rozpravu o radare, pričom tá nemohla veci ničím uškodiť (uznesenie proti zmluve by vládna väčšina zablokovala), len ďalej žeraví špirálu animozít. To vytvára z Česka, pri stále sa zvyšujúcej sile opozície, veľmi nevypočítateľné prostredie. Nielen pre radar, ale predovšetkým pre ten.
Topolánek, Schwarzenberg a Vondra, to je trojka, ktorá tvorí skvelú zahraničnú politiku, akú ešte postkomunistická krajina nerobila. Problém je doma, keďže sa dopúšťajú podobnej chyby ako európske „elity“, ktoré zamlčiavajú pravé motívy svojej lásky k Lisabonskej zmluve. Český premiér a spol. nechcú verejnosti priznať, že posilnenie atlantického spojenectva a dvojstrannej väzby na USA je takpovediac konštitučná idea a najvyšší dôvod, prečo tak stoja o radar.
Debatovať o „odvetných úderoch“ sa dá donekonečna, avšak spojenecká lojalita, história, sám fakt, že konečne existujeme ako slobodní ľudia, ako i prítomnosť ruského „medveďa“, to všetko sú neporaziteľné argumenty, prečo by základňa v Česku nepriamo posilňovala aj pocit slovenskej bezpečnosti. Je preto smutné, ak v českej diskusii, v súvislosti s pozíciami susedov, silne zvučí práve hlas Roberta Fica, ktorý radar odmietol zo všetkých politikov najradikálnejšou rétorikou. Tu je vidieť, aké bezcenné sú „oficiálne“ stanoviská Jána Kubiša, ktorý si trúfol vyhlásiť Ficove slová za „súkromný názor“. Do českej debaty však iný nedoľahol...
Okrem toho, že stále nie sú dotiahnuté rokovania USA s Poľskom o raketovej základni (práve v týchto dňoch sa očakáva americká odpoveď na poľskú požiadavku dodávky systémov protivzdušnej obrany), pričom ich komplikujú aj spory poľského prezidenta s vládou, v Česku sa stal radar predmetom zničujúceho politického zápasu. Vrcholom je bezprecedentná hrozba Jiřího Paroubka, že v prípade, že koalícia presadí radar bez referenda, po voľbách a nástupe k moci zmluvu vypovie. Hoci niektorí znalci pomerov majú za to, že ide o bezuzdný populizmus a nič viac (mimo iného aj preto, lebo šéf ČSSD a opozície s emisármi USA komunikuje), nehoráznu hrozbu sa patrí dať do súvislosti, ktorú českí komentátori akoby nechceli brať na vedomie: Totiž, že Paroubek je pripravený vládnuť s KSČM!
Táto prognóza sa opiera nielen o Paroubkove boľševické sklony, občas také podobné Ficovi (v ČSSD sa už napríklad zvažuje možnosť imperatívneho mandátu...), ale aj o extrémne vyhrotenie vzťahov na českej scéne. A hoci Paroubkove zásluhy na tomto vývoji sú neprekonateľné, je pravda, že do zneistenia sa premietajú aj nečisté či minimálne pochybné prostriedky, ktorými ODS a Topolánek bojujú za dobrú vec. Pretože, ak sa Paroubek odvoláva na to, že presadenie radaru v parlamente hlasmi „kúpených“ prebehlíkov by bolo politicky nelegitímne, tak na zrušenie medzinárodnej zmluvy je to síce argument mizerný, ale má reálne jadro. Politika sily v snemovni, v ktorej Topolánek pokračoval aj minulý týždeň, keď koalícia znemožnila rozpravu o radare, pričom tá nemohla veci ničím uškodiť (uznesenie proti zmluve by vládna väčšina zablokovala), len ďalej žeraví špirálu animozít. To vytvára z Česka, pri stále sa zvyšujúcej sile opozície, veľmi nevypočítateľné prostredie. Nielen pre radar, ale predovšetkým pre ten.
Topolánek, Schwarzenberg a Vondra, to je trojka, ktorá tvorí skvelú zahraničnú politiku, akú ešte postkomunistická krajina nerobila. Problém je doma, keďže sa dopúšťajú podobnej chyby ako európske „elity“, ktoré zamlčiavajú pravé motívy svojej lásky k Lisabonskej zmluve. Český premiér a spol. nechcú verejnosti priznať, že posilnenie atlantického spojenectva a dvojstrannej väzby na USA je takpovediac konštitučná idea a najvyšší dôvod, prečo tak stoja o radar.
Debatovať o „odvetných úderoch“ sa dá donekonečna, avšak spojenecká lojalita, história, sám fakt, že konečne existujeme ako slobodní ľudia, ako i prítomnosť ruského „medveďa“, to všetko sú neporaziteľné argumenty, prečo by základňa v Česku nepriamo posilňovala aj pocit slovenskej bezpečnosti. Je preto smutné, ak v českej diskusii, v súvislosti s pozíciami susedov, silne zvučí práve hlas Roberta Fica, ktorý radar odmietol zo všetkých politikov najradikálnejšou rétorikou. Tu je vidieť, aké bezcenné sú „oficiálne“ stanoviská Jána Kubiša, ktorý si trúfol vyhlásiť Ficove slová za „súkromný názor“. Do českej debaty však iný nedoľahol...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.