Argun Murti sa v posledných dňoch stal jednou z najcitovanejších hviezd svetových médií. Tomuto expertovi na suroviny z investičnej banky Goldman Sachs stačilo málo: Vtipne, trefne, provokatívne, ale najmä konkrétne opísať, čo všetci tušia: ropa už nikdy nezlacnie.
Do pol roka sa jej cena priblíži k dvesto dolárom za barel, odhaduje. Drahota je ľudová téma, zaujíma každého.
Staviť na drahú ropu nie je risk, ale istota. Ten trend nedokáže nikto otočiť. Na rozdiel od ropných šokov 70. rokov za ním nie je vojna ani revolúcia, ale prosperita. Číňania a Indovia rýchlo bohatnú. Prosperujúca stredná trieda sa každý rok rozrastá o desiatky miliónov ľudí. A tí chcú mať všetko, čo je samozrejmosťou kvalitného stredostavovského života Západu. Majú túžbu cestovať v západných autách, chladiť si byty klimatizáciou. Umývať riad v umývačkách, sušiť bielizeň v sušičkách. A jesť za stolom plným mäsa, mlieka a lahôdok. Mať všetok komfort, ktorý poznajú zo západných filmov a reklám. Obchodníci od Paríža po Washington už si roky pochvaľujú, že najviac vynášajú nové zákazky v Pekingu a Bombaji. Na vzostupe rýchlo sa rozvíjajúcich krajín zatiaľ Západ iba zarábal.
.cena túžby
Teraz bohatnúci Číňania a Indovia žiadajú čím ďalej tým viac ropy, energie i potravín. A ženú tým ich ceny nahor. Šejkovia, olejári ani farmári nemajú najmenší dôvod znižovať ceny, ani keď sa vyspelý svet dostane vinou drahých surovín do problémov a utlmí spotrebu. V Číne a Indii budú mať zákazníkov stále dosť, preto sa ceny dlho udržia veľmi vysoko. Pokles nie je v dohľade. Túžba po surovinách nemá hranice, ich ponuka áno.
V časoch vysokých cien nemajú petrolejári ani farmári záujem nijako výrazne zvyšovať ponuku. Prečo by to robili? Svoj tovar by iba spravili dostupnejším, menej vzácnym a predali by ho za nižšiu cenu.
Drahé suroviny sa pomaly ale isto stávajú vyššou mocou. Nemôžeme s ich cenou veľa urobiť, len si ju prispôsobiť tak, aby na nás mala čo najmenší dopad.
Politici sa snažia štylizovať do roly akčných hrdinov, ktorí „v tom“ rodiny a firmy nenechajú. Britský ministerský predseda Gordon Brown chce prinútiť energetické firmy, aby vytypovali chudobné rodiny s vysokými účtami – aby im vláda mohla ponúknuť priamo cielené dotácie na drahé palivá. Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy chce zase z daní, ktoré odvedú čoraz bohatšie ropné firmy, platiť dotácie sociálne slabým rodinám. V Bruseli sa (zatiaľ neúspešne) snažia presadiť zníženie dane z pridanej hodnoty z palív a energií. Všetko sú to však len pokusy o zmiernenie dopadov.
.inflácia zo žltých polí
Snahy politikov sú pochopiteľné. Éra drahých surovín dorazila vo veľmi zlej dobe. Vyspelé krajiny zasahuje hypotekárna kríza a pád cien nehnuteľností. Rodiny sa stretávajú s čoraz vyššími účtami za energie a potraviny. Pokles cien nehnuteľností ich pripravil o majetok, ktorý prípadne mohli použiť ako záruky za pôžičky v bankách. Voľných peňazí je čoraz menej. Európania a Američania tak chudobnejú dvakrát: vyššími cenami a lacnejšími nehnuteľnosťami.
Ekonomicky ťažké časy sú jedným z hlavných dôvodov, prečo sú mnohé európske vlády teraz také nepopulárne. Francúzsky prezident a britský premiér sú najviditeľnejšími obeťami zdražovania. Oni však (okrem reforiem) prispievajú aj k pádu dôvery voči českému kabinetu Mirka Topolánka. Opozičná ČSSD sa to chystá naplno využiť vo volebnej kampani – ako „modrú cestu do mestečka Drahotov“. Časy, keď raketovo stúpajú ceny energií a potravín, sú zlatou érou pre populizmus. Ľudí zaujíma rast cien, menej už jeho dôvody. Cítia, že sa im žije horšie a vinia z toho vládu.
Vysvetliť, že za drahý chlieb a naftu nemôže ani Sarkozy, ani Topolánek, ale západným štýlom žijúci Číňania, je úlohou, na ktorú nestačia ani najlepší experti na politický marketing. Ten prvý dojem je jednoducho príliš silný.
.menej dotácií
Kam z pasce vysokých cien? Čakať, že samy klesnú, je ilúzia. Pri potravinách to však bude ľahšie než pri energiách a surovinách. K drahému jedlu si totiž vyspelé krajiny trochu „pomohli“ i vlastnými chybami. Spoločná poľnohospodárska politika zviazala farmárov v EÚ najrôznejšími dotáciami a kvótami. Európa sa tak bránila, aby jedla nebolo príliš a farmári zaňho nedostávali príliš nízke ceny. Keď sa darilo, potraviny sa vykúpili do intervenčných skladov, z ktorých sa následne so slušnými exportnými dotáciami vyviezli napríklad práve do Číny. Európania si tak cez spoločnú poľnohospodársku politiku platili vývoz potravín do Číny a Indie. Aj preto majú dnes jedla nedostatok a jeho ceny idú strmo nahor.
Ďalšiu významnú rolu zohrala podpora biopalív. Vlády ich – v túžbe po dosiahnutí čo najväčšieho podielu energií z obnoviteľných zdrojov – začali masívne dotovať. Pre poľnohospodárov sa v priebehu zopár rokov stalo výhodnejším pestovať repku či kukuricu než obilie. Reforma poľnohospodárskej politiky, pád colných bariér, voľný obchod s potravinami a rozumnejšia podpora biopalív môžu zdražovanie pribrzdiť.
Pri drahej rope a energiách to bude ťažšie. Hlad po rope zostane veľký. Cenu môže zraziť iba otvorenie nových nálezísk a rafinérií. Zásoby strategických surovín však ležia (až na výnimky, akou je Nórsko) mimo vyspelého sveta. Krajiny, ktoré sú ako Rusko, Venezuela alebo štáty Blízkeho východu od vývozu surovín ekonomicky závislé, nebudú mať záujem náleziská rozširovať. Vysoké ceny dávajú ruskému prezidentovi Dmitrijovi Medvedevovi i jeho venezuelskému kolegovi Hugovi Chávezovi silu a moc doma i v zahraničí. Majú množstvo peňazí na masívne sociálne programy, ktoré im zaistia priazeň voličov. V štátnych fondoch sa im hromadia miliardy dolárov, ktoré s chuťou investujú vo vyspelých krajinách. V ropných veľmociach sa tak ťažko budú zháňať partneri na hľadanie nových nálezísk.
Jediná cesta, ako zabrániť, aby vysoké ceny dusili rodiny i firmy, je stať sa od nich postupne menej závislými. Presne tak sa svet vyrovnával s ropnými šokmi 70. rokov. Práve vtedy sa definitívne upustilo od vízií elektrární na ropu. Automobilky a elektronické firmy investovali miliardy dolárov do vývoja nových motorov a spotrebičov, ktoré fungovali s neporovnateľne menším nárokom na palivo a energiu.
.konec Hummerov
Teraz vidíme rovnakú reakciu. Klesá záujem o smädné auta, ktoré boli ešte pred pár rokmi veľmi populárne. V Amerike rekordne padajú predaje obľúbených off-roadov. General Motors zavrie hneď štyri továrne na výrobu týchto áut. Navyše chce predať značku Hummer, robustné autá s veľkou spotrebou.
Ibaže vývoj nových úspornejších strojov nejaký čas potrvá. Pri dopravných lietadlách takmer isto dokonca niekoľko rokov. Aerolínie sa tak s drahou ropou budú vyrovnávať veľmi ťažko. Lietanie, ktoré sa v poslednom desaťročí stalo vďaka lacným prepravcom dostupné pre široké vrstvy, sa tak zrejme stane na čas opäť exkluzívnejšou záležitosťou pre majetných. Boeing 747 asi nevymeníte tak rýchlo a ľahko ako Hummer za najšetrnejšiu Toyotu.
Politici budú potrebovať ľuďom predviesť, že sa čoraz drahším energiám len neprizerajú. Iste sa objaví vlna dotácií a daňových úľav na vývoj nových úsporných technológií. Je však dobré mať na pamäti, že ako ušľachtilý úmysel chrániť životné prostredie a zbaviť sa závislosti od ropy sa pred rokmi zrodila masívna podpora biopalív. Presne tých, ktoré dnes „pomáhajú“ na ceste k drahým potravinám. Ďalším pokušením bude zlacniť drahé energie znížením daní. Je to však rozumné?
.odpoveď na drahotu
Rozumným krokom je vynahradiť ľuďom vyššie účty za ropu a energie znížením dane z príjmov. Zostane im tak viac peňazí na útraty. Samotná nižšia sadzba však problém nerieši. Drahé energie a potraviny totiž silno zasahujú najmä chudobnejšie rodiny, v ktorých tieto účty predstavujú značnú časť rozpočtov. Jednou z najrozumnejších politických odpovedí na éru drahoty je zvýšenie „nezdaniteľných základov“ dane, teda súm, ktoré sú od daní úplne oslobodené. Peniaze, o ktoré štát príde, získa späť na tučnejších výnosoch z DPH za drahé energie.
Hra s dočasnými zmenami daňových sadzieb – napríklad do chvíle, kým ceny zase klesnú – nemá zmysel. Žiadneho poklesu sa v dohľadnom čase nedočkáme. Pripraviť sa musíme len na ďalšie zdražovanie. Ľudí, ktorí chcú žiť ako my, je len v Číne a Indii bezmála dva a pol miliardy.
Autorka je hlavná analytička Hospodárskych novín.
Do pol roka sa jej cena priblíži k dvesto dolárom za barel, odhaduje. Drahota je ľudová téma, zaujíma každého.
Staviť na drahú ropu nie je risk, ale istota. Ten trend nedokáže nikto otočiť. Na rozdiel od ropných šokov 70. rokov za ním nie je vojna ani revolúcia, ale prosperita. Číňania a Indovia rýchlo bohatnú. Prosperujúca stredná trieda sa každý rok rozrastá o desiatky miliónov ľudí. A tí chcú mať všetko, čo je samozrejmosťou kvalitného stredostavovského života Západu. Majú túžbu cestovať v západných autách, chladiť si byty klimatizáciou. Umývať riad v umývačkách, sušiť bielizeň v sušičkách. A jesť za stolom plným mäsa, mlieka a lahôdok. Mať všetok komfort, ktorý poznajú zo západných filmov a reklám. Obchodníci od Paríža po Washington už si roky pochvaľujú, že najviac vynášajú nové zákazky v Pekingu a Bombaji. Na vzostupe rýchlo sa rozvíjajúcich krajín zatiaľ Západ iba zarábal.
.cena túžby
Teraz bohatnúci Číňania a Indovia žiadajú čím ďalej tým viac ropy, energie i potravín. A ženú tým ich ceny nahor. Šejkovia, olejári ani farmári nemajú najmenší dôvod znižovať ceny, ani keď sa vyspelý svet dostane vinou drahých surovín do problémov a utlmí spotrebu. V Číne a Indii budú mať zákazníkov stále dosť, preto sa ceny dlho udržia veľmi vysoko. Pokles nie je v dohľade. Túžba po surovinách nemá hranice, ich ponuka áno.
V časoch vysokých cien nemajú petrolejári ani farmári záujem nijako výrazne zvyšovať ponuku. Prečo by to robili? Svoj tovar by iba spravili dostupnejším, menej vzácnym a predali by ho za nižšiu cenu.
Drahé suroviny sa pomaly ale isto stávajú vyššou mocou. Nemôžeme s ich cenou veľa urobiť, len si ju prispôsobiť tak, aby na nás mala čo najmenší dopad.
Politici sa snažia štylizovať do roly akčných hrdinov, ktorí „v tom“ rodiny a firmy nenechajú. Britský ministerský predseda Gordon Brown chce prinútiť energetické firmy, aby vytypovali chudobné rodiny s vysokými účtami – aby im vláda mohla ponúknuť priamo cielené dotácie na drahé palivá. Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy chce zase z daní, ktoré odvedú čoraz bohatšie ropné firmy, platiť dotácie sociálne slabým rodinám. V Bruseli sa (zatiaľ neúspešne) snažia presadiť zníženie dane z pridanej hodnoty z palív a energií. Všetko sú to však len pokusy o zmiernenie dopadov.
.inflácia zo žltých polí
Snahy politikov sú pochopiteľné. Éra drahých surovín dorazila vo veľmi zlej dobe. Vyspelé krajiny zasahuje hypotekárna kríza a pád cien nehnuteľností. Rodiny sa stretávajú s čoraz vyššími účtami za energie a potraviny. Pokles cien nehnuteľností ich pripravil o majetok, ktorý prípadne mohli použiť ako záruky za pôžičky v bankách. Voľných peňazí je čoraz menej. Európania a Američania tak chudobnejú dvakrát: vyššími cenami a lacnejšími nehnuteľnosťami.
Ekonomicky ťažké časy sú jedným z hlavných dôvodov, prečo sú mnohé európske vlády teraz také nepopulárne. Francúzsky prezident a britský premiér sú najviditeľnejšími obeťami zdražovania. Oni však (okrem reforiem) prispievajú aj k pádu dôvery voči českému kabinetu Mirka Topolánka. Opozičná ČSSD sa to chystá naplno využiť vo volebnej kampani – ako „modrú cestu do mestečka Drahotov“. Časy, keď raketovo stúpajú ceny energií a potravín, sú zlatou érou pre populizmus. Ľudí zaujíma rast cien, menej už jeho dôvody. Cítia, že sa im žije horšie a vinia z toho vládu.
Vysvetliť, že za drahý chlieb a naftu nemôže ani Sarkozy, ani Topolánek, ale západným štýlom žijúci Číňania, je úlohou, na ktorú nestačia ani najlepší experti na politický marketing. Ten prvý dojem je jednoducho príliš silný.
.menej dotácií
Kam z pasce vysokých cien? Čakať, že samy klesnú, je ilúzia. Pri potravinách to však bude ľahšie než pri energiách a surovinách. K drahému jedlu si totiž vyspelé krajiny trochu „pomohli“ i vlastnými chybami. Spoločná poľnohospodárska politika zviazala farmárov v EÚ najrôznejšími dotáciami a kvótami. Európa sa tak bránila, aby jedla nebolo príliš a farmári zaňho nedostávali príliš nízke ceny. Keď sa darilo, potraviny sa vykúpili do intervenčných skladov, z ktorých sa následne so slušnými exportnými dotáciami vyviezli napríklad práve do Číny. Európania si tak cez spoločnú poľnohospodársku politiku platili vývoz potravín do Číny a Indie. Aj preto majú dnes jedla nedostatok a jeho ceny idú strmo nahor.
Ďalšiu významnú rolu zohrala podpora biopalív. Vlády ich – v túžbe po dosiahnutí čo najväčšieho podielu energií z obnoviteľných zdrojov – začali masívne dotovať. Pre poľnohospodárov sa v priebehu zopár rokov stalo výhodnejším pestovať repku či kukuricu než obilie. Reforma poľnohospodárskej politiky, pád colných bariér, voľný obchod s potravinami a rozumnejšia podpora biopalív môžu zdražovanie pribrzdiť.
Pri drahej rope a energiách to bude ťažšie. Hlad po rope zostane veľký. Cenu môže zraziť iba otvorenie nových nálezísk a rafinérií. Zásoby strategických surovín však ležia (až na výnimky, akou je Nórsko) mimo vyspelého sveta. Krajiny, ktoré sú ako Rusko, Venezuela alebo štáty Blízkeho východu od vývozu surovín ekonomicky závislé, nebudú mať záujem náleziská rozširovať. Vysoké ceny dávajú ruskému prezidentovi Dmitrijovi Medvedevovi i jeho venezuelskému kolegovi Hugovi Chávezovi silu a moc doma i v zahraničí. Majú množstvo peňazí na masívne sociálne programy, ktoré im zaistia priazeň voličov. V štátnych fondoch sa im hromadia miliardy dolárov, ktoré s chuťou investujú vo vyspelých krajinách. V ropných veľmociach sa tak ťažko budú zháňať partneri na hľadanie nových nálezísk.
Jediná cesta, ako zabrániť, aby vysoké ceny dusili rodiny i firmy, je stať sa od nich postupne menej závislými. Presne tak sa svet vyrovnával s ropnými šokmi 70. rokov. Práve vtedy sa definitívne upustilo od vízií elektrární na ropu. Automobilky a elektronické firmy investovali miliardy dolárov do vývoja nových motorov a spotrebičov, ktoré fungovali s neporovnateľne menším nárokom na palivo a energiu.
.konec Hummerov
Teraz vidíme rovnakú reakciu. Klesá záujem o smädné auta, ktoré boli ešte pred pár rokmi veľmi populárne. V Amerike rekordne padajú predaje obľúbených off-roadov. General Motors zavrie hneď štyri továrne na výrobu týchto áut. Navyše chce predať značku Hummer, robustné autá s veľkou spotrebou.
Ibaže vývoj nových úspornejších strojov nejaký čas potrvá. Pri dopravných lietadlách takmer isto dokonca niekoľko rokov. Aerolínie sa tak s drahou ropou budú vyrovnávať veľmi ťažko. Lietanie, ktoré sa v poslednom desaťročí stalo vďaka lacným prepravcom dostupné pre široké vrstvy, sa tak zrejme stane na čas opäť exkluzívnejšou záležitosťou pre majetných. Boeing 747 asi nevymeníte tak rýchlo a ľahko ako Hummer za najšetrnejšiu Toyotu.
Politici budú potrebovať ľuďom predviesť, že sa čoraz drahším energiám len neprizerajú. Iste sa objaví vlna dotácií a daňových úľav na vývoj nových úsporných technológií. Je však dobré mať na pamäti, že ako ušľachtilý úmysel chrániť životné prostredie a zbaviť sa závislosti od ropy sa pred rokmi zrodila masívna podpora biopalív. Presne tých, ktoré dnes „pomáhajú“ na ceste k drahým potravinám. Ďalším pokušením bude zlacniť drahé energie znížením daní. Je to však rozumné?
.odpoveď na drahotu
Rozumným krokom je vynahradiť ľuďom vyššie účty za ropu a energie znížením dane z príjmov. Zostane im tak viac peňazí na útraty. Samotná nižšia sadzba však problém nerieši. Drahé energie a potraviny totiž silno zasahujú najmä chudobnejšie rodiny, v ktorých tieto účty predstavujú značnú časť rozpočtov. Jednou z najrozumnejších politických odpovedí na éru drahoty je zvýšenie „nezdaniteľných základov“ dane, teda súm, ktoré sú od daní úplne oslobodené. Peniaze, o ktoré štát príde, získa späť na tučnejších výnosoch z DPH za drahé energie.
Hra s dočasnými zmenami daňových sadzieb – napríklad do chvíle, kým ceny zase klesnú – nemá zmysel. Žiadneho poklesu sa v dohľadnom čase nedočkáme. Pripraviť sa musíme len na ďalšie zdražovanie. Ľudí, ktorí chcú žiť ako my, je len v Číne a Indii bezmála dva a pol miliardy.
Autorka je hlavná analytička Hospodárskych novín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.