Údajne až milión českých odborárov sa minulý utorok zapojilo do najväčšieho štrajku od roku 1989. Protest bol namierený proti vládnym reformám: jednak proti tým, ktoré už prebehli, ako aj proti tým, ktoré vláda premiéra Mirka Topolánka ešte len chystá.
Čo sa odborárom nepáči? Najmä opatrenia, ktoré sú často nálepkované ako „antisociálne“. Jedným z dôvodov štrajku bol napríklad zámer ministra práce Petra Nečasa, ktorý chcel už dávnejšie presadiť, aby ľudia odchádzali do dôchodku až vo veku 65 rokov. Odborárom sa nepáčili ani kroky ministra zdravotníctva Tomáša Julínka a terčom kritiky sa stala aj vysoká inflácia, ako aj vládna reforma verejných financií, ktorá vraj môže za prepad reálnych miezd.
Premiér Topolánek ešte pred začiatkom megaakcie vyhlasoval, že štrajk má najmä politický podtext. Trval aj na tom, že od začatia reforiem klesla nezamestnanosť a reálne mzdy sa, naopak, zvýšili. V období od januára do apríla dokonca podľa jeho slov dosiahli platy najväčší rast za posledných desať rokov. Za nepriaznivý považuje český premiér skôr demografický vývoj a ako hovorí: „Ďalší vývoj preto neohrozujú reformy, ale naopak, nedostatok reforiem.“
.slama na ceste
Čo je však premiérovo slovo proti miliónu rozhnevaných odborárov?
Tí začali hlavné protestné akcie (lekári štrajkovali už od rána) o 13. hodine. Jedna skupina zablokovala stohmi slamy magistrálu, vedúcu do centra Prahy. Niekoľkým desiatkam pražských taxikárov sa zase podarilo zablokovať príjazd k ruzynskému letisku. V Brne ani v Plzni nefungovala mestská doprava a po celom Česku zastalo asi 1 000 vlakov. Štrajkovali aj niektoré podniky (napríklad mladoboleslavská Škodovka), ale väčšina odborárov sa k protestu pripojila skôr len symbolicky, napríklad tým, že si pripli odznak.
Celú akciu zdôvodnil predseda Českomoravskej konfederácie odborových zväzov a zároveň senátor za opozičnú sociálnu demokraciu (ČSSD) Milan Štěch vetou: „Dopady vládnych reforiem by boli oveľa horšie ako dopady tohto štrajku.“ K jej obhajcom sa pridal aj expremiér a predseda socialistov Jiří Paroubek, ktorý povedal, že ide o výzvu vláde: „Byť na mieste Mirka Topolánka, tak by som sa tým výrazne zaoberal a korigoval by som kurz.“
.zvláštny vzťah
Vládu, podľa slov jednotlivých ministrov, však hodinový štrajk nijako zvlášť nevzrušil. Kabinet spochybňuje počet štrajkujúcich, ako aj názor, že išlo o celoštátnu akciu. Topolánek sa napríklad vyjadril, že „pokiaľ z 58-tisíc ľudí Českých dráh štrajkuje len tisíc ľudí, tak to beriem ako politický štrajk“. Vláda považuje štrajk len za súčasť politickej kampane Milana Štěcha, ktorý na jeseň obhajuje svoj senátorský mandát. Vicepremiér Martin Bursík zašiel ešte ďalej. Predseda Zelených vidí „až príliš veľké prepojenie odborov a ČSSD“.
S týmto prepojením nemajú problémy len politici, ale aj niektorí komentátori. Napríklad Bohumil Doležal vyjadril pochopenie nad tým, že odbory majú vždy bližšie k ľavicovým stranám. Zvláštne je podľa neho len to, „keď odbory spoja svoje sily s politickou opozíciou s cieľom rozbiť vládu... A rovnako, ako je v demokratickej spoločnosti potrebné usilovať sa o oddelenie ekonomiky a politiky, je nutné usilovať o oddelenie odborových organizácií od politických strán, o čom nemôže byť ani reči napríklad v prípade, keď sa previazanosť prejavuje tým, že odborárski bosovia sedia v parlamente v radoch ČSSD“.
Podozrenie z nadštandardných vzťahov medzi socialistami a odbormi potvrdil aj priebeh stávky pred mladoboleslavskou automobilkou. Bývalý československý minister zahraničných vecí a ďalší kandidát ČSSD do senátu Jiří Dienstbier prirovnal situáciu k novembru 1989 a odborárom oznámil, že „máme tu opäť vládu jednej strany“.
.neskorší dôchodok
Kým na uliciach si sociálni demokrati, aspoň podľa vlastných slov, mohli pripísať víťazstvo, stredajšia bitka v Poslaneckej snemovni pre nich nakoniec dopadla katastrofálne. Nielenže socialisti nepresadili debatu o americkom radare, ale nepodarilo sa im ani zabrániť zníženiu nemocenskej počas prvých troch dní choroby ani vládnym zmenám v zdravotníckych poplatkoch. Najväčšie fiasko však utrpeli pri hlasovaní o prvom kroku dôchodkovej reformy.
Ministrovi Nečasovi sa podarilo presadiť, aby po roku 2030 všetci muži, bezdetné ženy a matky jedného dieťaťa odchádzali do dôchodku až v 65 rokoch. Vek sa má zvyšovať postupne. Vládny návrh, ktorý ešte musí schváliť senát a podpísať prezident, ráta s tým, že u mužov by hranica na odchod do dôchodku rástla o dva a u žien o štyri mesiace ročne.
So zvyšovaním penzijného veku by sa postupne malo predlžovať aj trvanie predčasného dôchodku a povinný čas poistenia by sa mal predĺžiť z 25 na 35 rokov.
Minister Nečas je presvedčený o tom, že navrhované zmeny penzijného systému sú nutné a musela by ich schváliť akákoľvek vláda. Ako vyhlásil: „Česká politická reprezentácia nemôže strčiť hlavu do piesku.“
.opäť na jeseň
Česi si teda zaprotestovali a krehká vláda aj tak nakoniec presadila to, čo chcela (teda ak nepočítame niektoré reformné návrhy z dielne ministerstva zdravotníctva, ktoré musel Julínek odložiť). Celý „najväčší štrajk od roku 1989“ vyšiel podľa analytikov nakoniec len na 400 miliónov korún, čo je omnoho menej než účet za štrajk železničiarov z roku 1997.
Odborári sa však nevzdávajú a na jeseň chystajú ďalšie protestné akcie. Tentoraz pri príležitosti schvaľovania štátneho rozpočtu. Veď dôvod sa vždy nájde.
Čo sa odborárom nepáči? Najmä opatrenia, ktoré sú často nálepkované ako „antisociálne“. Jedným z dôvodov štrajku bol napríklad zámer ministra práce Petra Nečasa, ktorý chcel už dávnejšie presadiť, aby ľudia odchádzali do dôchodku až vo veku 65 rokov. Odborárom sa nepáčili ani kroky ministra zdravotníctva Tomáša Julínka a terčom kritiky sa stala aj vysoká inflácia, ako aj vládna reforma verejných financií, ktorá vraj môže za prepad reálnych miezd.
Premiér Topolánek ešte pred začiatkom megaakcie vyhlasoval, že štrajk má najmä politický podtext. Trval aj na tom, že od začatia reforiem klesla nezamestnanosť a reálne mzdy sa, naopak, zvýšili. V období od januára do apríla dokonca podľa jeho slov dosiahli platy najväčší rast za posledných desať rokov. Za nepriaznivý považuje český premiér skôr demografický vývoj a ako hovorí: „Ďalší vývoj preto neohrozujú reformy, ale naopak, nedostatok reforiem.“
.slama na ceste
Čo je však premiérovo slovo proti miliónu rozhnevaných odborárov?
Tí začali hlavné protestné akcie (lekári štrajkovali už od rána) o 13. hodine. Jedna skupina zablokovala stohmi slamy magistrálu, vedúcu do centra Prahy. Niekoľkým desiatkam pražských taxikárov sa zase podarilo zablokovať príjazd k ruzynskému letisku. V Brne ani v Plzni nefungovala mestská doprava a po celom Česku zastalo asi 1 000 vlakov. Štrajkovali aj niektoré podniky (napríklad mladoboleslavská Škodovka), ale väčšina odborárov sa k protestu pripojila skôr len symbolicky, napríklad tým, že si pripli odznak.
Celú akciu zdôvodnil predseda Českomoravskej konfederácie odborových zväzov a zároveň senátor za opozičnú sociálnu demokraciu (ČSSD) Milan Štěch vetou: „Dopady vládnych reforiem by boli oveľa horšie ako dopady tohto štrajku.“ K jej obhajcom sa pridal aj expremiér a predseda socialistov Jiří Paroubek, ktorý povedal, že ide o výzvu vláde: „Byť na mieste Mirka Topolánka, tak by som sa tým výrazne zaoberal a korigoval by som kurz.“
.zvláštny vzťah
Vládu, podľa slov jednotlivých ministrov, však hodinový štrajk nijako zvlášť nevzrušil. Kabinet spochybňuje počet štrajkujúcich, ako aj názor, že išlo o celoštátnu akciu. Topolánek sa napríklad vyjadril, že „pokiaľ z 58-tisíc ľudí Českých dráh štrajkuje len tisíc ľudí, tak to beriem ako politický štrajk“. Vláda považuje štrajk len za súčasť politickej kampane Milana Štěcha, ktorý na jeseň obhajuje svoj senátorský mandát. Vicepremiér Martin Bursík zašiel ešte ďalej. Predseda Zelených vidí „až príliš veľké prepojenie odborov a ČSSD“.
S týmto prepojením nemajú problémy len politici, ale aj niektorí komentátori. Napríklad Bohumil Doležal vyjadril pochopenie nad tým, že odbory majú vždy bližšie k ľavicovým stranám. Zvláštne je podľa neho len to, „keď odbory spoja svoje sily s politickou opozíciou s cieľom rozbiť vládu... A rovnako, ako je v demokratickej spoločnosti potrebné usilovať sa o oddelenie ekonomiky a politiky, je nutné usilovať o oddelenie odborových organizácií od politických strán, o čom nemôže byť ani reči napríklad v prípade, keď sa previazanosť prejavuje tým, že odborárski bosovia sedia v parlamente v radoch ČSSD“.
Podozrenie z nadštandardných vzťahov medzi socialistami a odbormi potvrdil aj priebeh stávky pred mladoboleslavskou automobilkou. Bývalý československý minister zahraničných vecí a ďalší kandidát ČSSD do senátu Jiří Dienstbier prirovnal situáciu k novembru 1989 a odborárom oznámil, že „máme tu opäť vládu jednej strany“.
.neskorší dôchodok
Kým na uliciach si sociálni demokrati, aspoň podľa vlastných slov, mohli pripísať víťazstvo, stredajšia bitka v Poslaneckej snemovni pre nich nakoniec dopadla katastrofálne. Nielenže socialisti nepresadili debatu o americkom radare, ale nepodarilo sa im ani zabrániť zníženiu nemocenskej počas prvých troch dní choroby ani vládnym zmenám v zdravotníckych poplatkoch. Najväčšie fiasko však utrpeli pri hlasovaní o prvom kroku dôchodkovej reformy.
Ministrovi Nečasovi sa podarilo presadiť, aby po roku 2030 všetci muži, bezdetné ženy a matky jedného dieťaťa odchádzali do dôchodku až v 65 rokoch. Vek sa má zvyšovať postupne. Vládny návrh, ktorý ešte musí schváliť senát a podpísať prezident, ráta s tým, že u mužov by hranica na odchod do dôchodku rástla o dva a u žien o štyri mesiace ročne.
So zvyšovaním penzijného veku by sa postupne malo predlžovať aj trvanie predčasného dôchodku a povinný čas poistenia by sa mal predĺžiť z 25 na 35 rokov.
Minister Nečas je presvedčený o tom, že navrhované zmeny penzijného systému sú nutné a musela by ich schváliť akákoľvek vláda. Ako vyhlásil: „Česká politická reprezentácia nemôže strčiť hlavu do piesku.“
.opäť na jeseň
Česi si teda zaprotestovali a krehká vláda aj tak nakoniec presadila to, čo chcela (teda ak nepočítame niektoré reformné návrhy z dielne ministerstva zdravotníctva, ktoré musel Julínek odložiť). Celý „najväčší štrajk od roku 1989“ vyšiel podľa analytikov nakoniec len na 400 miliónov korún, čo je omnoho menej než účet za štrajk železničiarov z roku 1997.
Odborári sa však nevzdávajú a na jeseň chystajú ďalšie protestné akcie. Tentoraz pri príležitosti schvaľovania štátneho rozpočtu. Veď dôvod sa vždy nájde.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.