...ráno pekne zastolovať a pripraviť sa v mysli na nadchádzajúci deň. Pri raňajkách.
Každý, kto aspoň raz na dlhšie vycestoval za hranice našej milej svojeti, po čase zákonite narazil na bod, keď nadobudol intenzívny pocit, že stačilo, už sa musí vrátiť domov. Ten moment najčastejšie nastáva pri raňajkách. Sedí si napríklad v Paríži na Montmartri a zrazu je to tu. Na raňajky mu zas a znova nesú ten istý, absolútne osamotený croissant s maslom. Čo bolo možno pred týždňom štýlové a také parížske, dnes je už otrava. Čo si mám, prepánajána, počať s tým mäkkým, lesklým a pukotavým rožkom? Chcem sa konečne na raňajky poriadne najesť! A slaného! Človek celkom neokrôchane, zato veľmi intenzívne dostane chuť na poriadny krajec chleba s maslom či na obligátne plebejské párky. A už je doma, už vie, že sa cestovanie skončilo.
Je naozaj zábavné pozorovať, ako sú ľudia vyslovene fixovaní na vlastné raňajky. Potvrdila mi to aj jedna milá a scestovaná diplomatka z Japonska. Keď som sa jej spýtal, čo jej v cudzine najviac z Japonska chýbalo, nerozmýšľala dlho. Úplne nejaponsky zrazu vyhŕkla, že mamine nato. Nato sú japonské skvasené sójové bôby, ktoré by súdny Európan v žiadnom prípade do úst nedal, pretože už pri ovoňaní tohto lepkavého škoricovo zafarbeného čuda ho jemne napne.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.