Nestáva sa bežne, že by krajina postihnutá ťažkou humanitárnou katastrofou odmietla pomoc zo zahraničia. Barmská vojenská junta však tvrdošijným odmietaním takmer všetkých ponúk humanitárnej a odbornej pomoci spravila zo svojej krajiny výnimku.
To, čo je normálne uvažujúcim ľuďom čudné, má však vo svete diktátorov vlastnú logiku. Režim sa jednoducho bojí – a má sa čoho?
Predstavitelia barmskej vojenskej diktatúry sú, podľa všetkého, skalopevne presvedčení, že ak by povolili vstup západných mimovládnych organizácií do „svojej“ krajiny, spolu s nimi by sa tam dostala aj armáda špiónov a aktivistov za demokraciu. Tí by potom s pomocou barmských opozičných skupín, ktoré sú sústredené na thajsko-barmských hraniciach, spustili „farebnú revolúciu”.
.uzavretá krajina
Vplyvu „zvonku“ sa obáva každý totalitný režim. Výnimkou nie je ani ten barmský, ktorý tu už desaťročia dusí každú iskierku slobody. Od roku 1962 sa vo vedení krajiny striedajú generáli, ktorí majú pevne v rukách celú ekonomickú a politickú moc. V Barme sa bežne porušujú základné ľudské práva, stále dochádza k násilnému vysídľovaniu obyvateľov, násilie sa pácha aj na etnických menšinách v pohraničných oblastiach. Odhaduje sa, že v súčasnosti je v Barme približne 1 800 politických väzňov. Najznámejšou osobnosťou medzi nimi, ktorá dosiahla status smutnej medzinárodnej celebrity, je líderka opozície Aun Schan Su Ťij. Vojenský režim drží túto ženu v domácom väzení už viac než dvanásť rokov. Nie tak dávno, len 27. mája, jej opätovne predĺžil domáce väzenie o 6 mesiacov. To, že za jej oslobodenie sa vedú kampane po celom svete, očividne pohlavárov nevyrušuje.
Do tejto situácie vpadol ničivý cyklón Nargis, ktorý postihol južnú časť krajiny začiatkom mája, a postavil barmskú juntu pred viacero problémov. Jedným z nich bola otázka, ako pomôcť postihnutým obyvateľom – aj preto, aby sa zúfalstvo nestalo rozbuškou politických nepokojov. A druhým bola úloha známa všetkým diktatúram: ako zabrániť akejkoľvek zmene statu quo – či už v riadení štátu alebo v politickej nálade obyvateľov. Napokon sa ukázalo, že možné „prenikanie škodlivých vplyvov“ riešila vojenská vláda v omnoho väčšej miere ako samotnú pomoc obetiam cyklónu. Západné médiá opakovane prinášali správy o odmietaní zahraničnej humanitárnej pomoci, o apeloch na juntu, ktoré prichádzali zo všetkých strán, o predstaviteľoch západných mimovládnych organizácií a aj o amerických, britských či francúzskych vojenských lodiach čakajúcich na povolenie vstúpiť na územie Barmy.
.ľudia sa spojili
Napriek tomu, že vojenský režim spočiatku tvrdo kontroloval všetky formy pomoci a tej prichádzajúcej zo zahraničia sa odhodlane bránil, s jednou vecou zrejme predsa len nerátal. Nečakal obrovskú mobilizáciu samotných Barmčanov. Miestni obyvatelia, ktorí sa rozhodli pomôcť svojim spoluobčanom postihnutým cyklónom, statočne vyrážali do delty rieky Irrawadi s autami a autobusmi plnými ryže, šatstva, liekov a domácich potrieb. Objem pomoci od miestnych obyvateľov bol taký masívny, že režim sa značne znepokojil. Už od prodemokratických protestov v septembri 2007 sa obával každého zoskupenia väčšieho počtu ľudí – napokon, iba pred niekoľkými mesiacmi, bol zrušený všeobecný zákaz zhromažďovania viac ako piatich osôb.
Lenže teraz sa ukázalo, že pokusy znemožniť domácu pomoc konečne vyburcovali inak pasívne barmské obyvateľstvo. Pi Siu, členka dobrovoľníckeho tímu podporovaného združením Človek v ohrození, o tom hovorí: „Od Rangúnu smerom na sever bolo cez víkend na každej ceste toľko áut, že nás polícia nemohla kontrolovať. Zatiaľ čo niektorí vodiči zastavili a hádali sa s hliadkami, ostatní hľadali menšie cestičky cez pole. Ľudia kričali, že keď už režim nič nerobí, nech aspoň dovolí občanom, aby priamo pomohli obetiam cyklónu." O niekoľko dní nato už predstavitelia režimu oznámili, že: „všetci štátni občania môžu cestovať kamkoľvek a darovať čokoľvek“. V Európe si toto gesto všimol málokto, nebolo však vôbec bezvýznamné. Je to prvý raz od roku 1988, čo barmská vojenská vláda ustúpila pod vplyvom verejnej mienky.
.ako to vyzerá v teréne
Barmský režim je zvyknutý na vymýšľanie a prispôsobovanie štatistík tak, aby sa to hodilo jeho krátkodobým potrebám. A tak v polovici mája v ostrom rozpore s údajmi poskytovanými OSN, západnými médiami a mimovládnymi zdrojmi vyhlásil, že situáciu má pod kontrolou. Podľa oficiálneho vyhlásenia sa vtedy skončila „fáza bezprostredného ohrozenia“ a „humanitárna fáza“ a od 31. mája sa začína „fáza rozvojová“. Aby ani náhodou neboli pochybnosti o ukončení jednej „etapy“, junta nariadila obetiam cyklónu opustiť utečenecké tábory a vrátiť sa domov.
Našťastie, medzník v podobe 31. mája prišiel a odišiel bez toho, aby sa prijali nové obmedzenia v poskytovaní pomoci. Barmské dobrovoľnícke skupiny ešte stále pracujú otvorene a bez problémov. Pod mohutným tlakom zo strany Organizácie spojených národov a tiež krajín susediacich s Barmou boli barmské ambasády predsa len prinútené vydať vstupné víza niekoľkým zahraničným humanitárnym pracovníkom a expertom.
My z organizácie Človek v ohrození sme sa rozhodli využiť miestne dobrovoľnícke skupiny na pomoc v južnej časti delty, kam junta nevpúšťala zahraničných štátnych príslušníkov. A tak nakúpené vrecia s ryžou, zemiakmi a strukovinami, celtovina a balíky základných liekov niekoľkokrát putovali v prenajatých kamiónoch a za sprievodu miestnych dobrovoľníkov z Rangúnu priamo do najpostihnutejších oblastí v juhozápadnej časti delty. Práve využitie týchto neformálnych spôsobov pomoci sa ukázalo ako najefektívnejšie. Vďaka nemu sme sa mohli vyhnúť problémom, ktorým čelili veľké humanitárne organizácie. Tie mali síce väčšie logistické možnosti, no aj napriek prísľubu vojenskej junty im predstavitelia režimu v skutočnosti stále bránili dostať sa hlboko do delty.
.batohy plné bankoviek
Rovnako ako my z Človeka v ohrození pôsobili v Barme desiatky pracovníkov z malých mimovládnych organizácií zo Západu: na báze turistických víz a značného množstva bankoviek v príručnej batožine. To značné množstvo bankoviek bolo naozaj nevyhnutnosťou. V Barme má totiž najväčšia bankovka hodnotu iba 20 slovenských korún, takže typická transakcia malej mimovládky v podobe nákupu potravín do priemerného kamiónu si vyžadovala sumu zodpovedajúcu štyrom tisíckam amerických dolárov, čo je približne 450-tisíc (!) barmských kyatov, čo predstavuje 4 500 kusov bankoviek – a to je dostatočné množstvo na zaplnenie neveľkého batoha. Iba prepočítavanie peňazí potom trvalo hoci aj hodinu.
Ale vedeli sme, prečo to robíme. Za taký batoh naplnený bankovkami sa v Barme dá pomôcť tisíckam ľudí. Na zabezpečenie obživy pre typickú barmskú šesťčlennú rodinu treba na jeden týždeň v prepočte 150 slovenských korún. Za 1 000 slovenských korún sa dá nakúpiť toľko benzínu, že jeden dobrovoľnícky tím môže na motocykli rozvážať pomoc počas celého mesiaca.
.nálada sa mení
Zdá sa, že istú zmenu cyklón napokon predsa len privial. V krajine, kde sa režim usiloval dlhé roky udržať čo najstatickejšiu situáciu, sa stále niečo deje. Na cyklón v Barme nezareagovali len tisícky miestnych neformálnych občianskych skupín, ale aj stovky kláštorov, ktoré poskytujú pomoc a útočište obetiam cyklónu. Práve mnísi boli na čele prodemokratických protestov v septembri 2007 a veľa radových Barmčanov dnes verí, že cyklón je kozmická odpoveď na to, že vláda rozkázala strieľať do mníchov a väznila ich počas nepokojov.
Za posledné týždne sa toho v Barme naozaj veľa zmenilo – ľudia sa už neboja otvorene kritizovať vojenský režim. Vlna spontánnej solidarity nevzbudila medzi Barmčanmi len veľké očakávania o ich práve a schopnostiach slobodne sa organizovať a ovplyvňovať verejný život. Vyniesla na svetlo sveta tisícky nových lídrov, ktorí aktívne hľadajú cesty, ako obísť vojsko a policajné zastrašovanie a dostať pomoc tam, kam treba. Napriek tomu, že zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že fenomén postcyklónovej solidarity prerastá do organizovaného hnutia, alebo sa obyvatelia začínajú politicky aktivizovať, množstvo a koordinácia solidárnych aktivít dosiahli úroveň a intenzitu protestov z roku 1988 a zo septembra 2007.
Aj keď nikto – v Barme či mimo nej – nedokáže porozumieť tomu, prečo sa vojenský režim ukázal taký neschopný, či skôr neochotný poskytnúť viac pomoci svojim vlastným občanom, každý vidí, že režim stratil tvár. Jeho jediná legitimita spočívala v tom, že tvrdil, že dokáže zabezpečiť základné prežitie krajiny – a aj v tomto zlyhal. Z budhistického i sekulárneho uhla pohľadu – ukázal sa ako zlý vládca. A to v oboch tradíciách znamená, že dni zlého vládcu sú spočítané.
Autori sú predstavitelia združenia Človek v ohrození v Barme
To, čo je normálne uvažujúcim ľuďom čudné, má však vo svete diktátorov vlastnú logiku. Režim sa jednoducho bojí – a má sa čoho?
Predstavitelia barmskej vojenskej diktatúry sú, podľa všetkého, skalopevne presvedčení, že ak by povolili vstup západných mimovládnych organizácií do „svojej“ krajiny, spolu s nimi by sa tam dostala aj armáda špiónov a aktivistov za demokraciu. Tí by potom s pomocou barmských opozičných skupín, ktoré sú sústredené na thajsko-barmských hraniciach, spustili „farebnú revolúciu”.
.uzavretá krajina
Vplyvu „zvonku“ sa obáva každý totalitný režim. Výnimkou nie je ani ten barmský, ktorý tu už desaťročia dusí každú iskierku slobody. Od roku 1962 sa vo vedení krajiny striedajú generáli, ktorí majú pevne v rukách celú ekonomickú a politickú moc. V Barme sa bežne porušujú základné ľudské práva, stále dochádza k násilnému vysídľovaniu obyvateľov, násilie sa pácha aj na etnických menšinách v pohraničných oblastiach. Odhaduje sa, že v súčasnosti je v Barme približne 1 800 politických väzňov. Najznámejšou osobnosťou medzi nimi, ktorá dosiahla status smutnej medzinárodnej celebrity, je líderka opozície Aun Schan Su Ťij. Vojenský režim drží túto ženu v domácom väzení už viac než dvanásť rokov. Nie tak dávno, len 27. mája, jej opätovne predĺžil domáce väzenie o 6 mesiacov. To, že za jej oslobodenie sa vedú kampane po celom svete, očividne pohlavárov nevyrušuje.
Do tejto situácie vpadol ničivý cyklón Nargis, ktorý postihol južnú časť krajiny začiatkom mája, a postavil barmskú juntu pred viacero problémov. Jedným z nich bola otázka, ako pomôcť postihnutým obyvateľom – aj preto, aby sa zúfalstvo nestalo rozbuškou politických nepokojov. A druhým bola úloha známa všetkým diktatúram: ako zabrániť akejkoľvek zmene statu quo – či už v riadení štátu alebo v politickej nálade obyvateľov. Napokon sa ukázalo, že možné „prenikanie škodlivých vplyvov“ riešila vojenská vláda v omnoho väčšej miere ako samotnú pomoc obetiam cyklónu. Západné médiá opakovane prinášali správy o odmietaní zahraničnej humanitárnej pomoci, o apeloch na juntu, ktoré prichádzali zo všetkých strán, o predstaviteľoch západných mimovládnych organizácií a aj o amerických, britských či francúzskych vojenských lodiach čakajúcich na povolenie vstúpiť na územie Barmy.
.ľudia sa spojili
Napriek tomu, že vojenský režim spočiatku tvrdo kontroloval všetky formy pomoci a tej prichádzajúcej zo zahraničia sa odhodlane bránil, s jednou vecou zrejme predsa len nerátal. Nečakal obrovskú mobilizáciu samotných Barmčanov. Miestni obyvatelia, ktorí sa rozhodli pomôcť svojim spoluobčanom postihnutým cyklónom, statočne vyrážali do delty rieky Irrawadi s autami a autobusmi plnými ryže, šatstva, liekov a domácich potrieb. Objem pomoci od miestnych obyvateľov bol taký masívny, že režim sa značne znepokojil. Už od prodemokratických protestov v septembri 2007 sa obával každého zoskupenia väčšieho počtu ľudí – napokon, iba pred niekoľkými mesiacmi, bol zrušený všeobecný zákaz zhromažďovania viac ako piatich osôb.
Lenže teraz sa ukázalo, že pokusy znemožniť domácu pomoc konečne vyburcovali inak pasívne barmské obyvateľstvo. Pi Siu, členka dobrovoľníckeho tímu podporovaného združením Človek v ohrození, o tom hovorí: „Od Rangúnu smerom na sever bolo cez víkend na každej ceste toľko áut, že nás polícia nemohla kontrolovať. Zatiaľ čo niektorí vodiči zastavili a hádali sa s hliadkami, ostatní hľadali menšie cestičky cez pole. Ľudia kričali, že keď už režim nič nerobí, nech aspoň dovolí občanom, aby priamo pomohli obetiam cyklónu." O niekoľko dní nato už predstavitelia režimu oznámili, že: „všetci štátni občania môžu cestovať kamkoľvek a darovať čokoľvek“. V Európe si toto gesto všimol málokto, nebolo však vôbec bezvýznamné. Je to prvý raz od roku 1988, čo barmská vojenská vláda ustúpila pod vplyvom verejnej mienky.
.ako to vyzerá v teréne
Barmský režim je zvyknutý na vymýšľanie a prispôsobovanie štatistík tak, aby sa to hodilo jeho krátkodobým potrebám. A tak v polovici mája v ostrom rozpore s údajmi poskytovanými OSN, západnými médiami a mimovládnymi zdrojmi vyhlásil, že situáciu má pod kontrolou. Podľa oficiálneho vyhlásenia sa vtedy skončila „fáza bezprostredného ohrozenia“ a „humanitárna fáza“ a od 31. mája sa začína „fáza rozvojová“. Aby ani náhodou neboli pochybnosti o ukončení jednej „etapy“, junta nariadila obetiam cyklónu opustiť utečenecké tábory a vrátiť sa domov.
Našťastie, medzník v podobe 31. mája prišiel a odišiel bez toho, aby sa prijali nové obmedzenia v poskytovaní pomoci. Barmské dobrovoľnícke skupiny ešte stále pracujú otvorene a bez problémov. Pod mohutným tlakom zo strany Organizácie spojených národov a tiež krajín susediacich s Barmou boli barmské ambasády predsa len prinútené vydať vstupné víza niekoľkým zahraničným humanitárnym pracovníkom a expertom.
My z organizácie Človek v ohrození sme sa rozhodli využiť miestne dobrovoľnícke skupiny na pomoc v južnej časti delty, kam junta nevpúšťala zahraničných štátnych príslušníkov. A tak nakúpené vrecia s ryžou, zemiakmi a strukovinami, celtovina a balíky základných liekov niekoľkokrát putovali v prenajatých kamiónoch a za sprievodu miestnych dobrovoľníkov z Rangúnu priamo do najpostihnutejších oblastí v juhozápadnej časti delty. Práve využitie týchto neformálnych spôsobov pomoci sa ukázalo ako najefektívnejšie. Vďaka nemu sme sa mohli vyhnúť problémom, ktorým čelili veľké humanitárne organizácie. Tie mali síce väčšie logistické možnosti, no aj napriek prísľubu vojenskej junty im predstavitelia režimu v skutočnosti stále bránili dostať sa hlboko do delty.
.batohy plné bankoviek
Rovnako ako my z Človeka v ohrození pôsobili v Barme desiatky pracovníkov z malých mimovládnych organizácií zo Západu: na báze turistických víz a značného množstva bankoviek v príručnej batožine. To značné množstvo bankoviek bolo naozaj nevyhnutnosťou. V Barme má totiž najväčšia bankovka hodnotu iba 20 slovenských korún, takže typická transakcia malej mimovládky v podobe nákupu potravín do priemerného kamiónu si vyžadovala sumu zodpovedajúcu štyrom tisíckam amerických dolárov, čo je približne 450-tisíc (!) barmských kyatov, čo predstavuje 4 500 kusov bankoviek – a to je dostatočné množstvo na zaplnenie neveľkého batoha. Iba prepočítavanie peňazí potom trvalo hoci aj hodinu.
Ale vedeli sme, prečo to robíme. Za taký batoh naplnený bankovkami sa v Barme dá pomôcť tisíckam ľudí. Na zabezpečenie obživy pre typickú barmskú šesťčlennú rodinu treba na jeden týždeň v prepočte 150 slovenských korún. Za 1 000 slovenských korún sa dá nakúpiť toľko benzínu, že jeden dobrovoľnícky tím môže na motocykli rozvážať pomoc počas celého mesiaca.
.nálada sa mení
Zdá sa, že istú zmenu cyklón napokon predsa len privial. V krajine, kde sa režim usiloval dlhé roky udržať čo najstatickejšiu situáciu, sa stále niečo deje. Na cyklón v Barme nezareagovali len tisícky miestnych neformálnych občianskych skupín, ale aj stovky kláštorov, ktoré poskytujú pomoc a útočište obetiam cyklónu. Práve mnísi boli na čele prodemokratických protestov v septembri 2007 a veľa radových Barmčanov dnes verí, že cyklón je kozmická odpoveď na to, že vláda rozkázala strieľať do mníchov a väznila ich počas nepokojov.
Za posledné týždne sa toho v Barme naozaj veľa zmenilo – ľudia sa už neboja otvorene kritizovať vojenský režim. Vlna spontánnej solidarity nevzbudila medzi Barmčanmi len veľké očakávania o ich práve a schopnostiach slobodne sa organizovať a ovplyvňovať verejný život. Vyniesla na svetlo sveta tisícky nových lídrov, ktorí aktívne hľadajú cesty, ako obísť vojsko a policajné zastrašovanie a dostať pomoc tam, kam treba. Napriek tomu, že zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že fenomén postcyklónovej solidarity prerastá do organizovaného hnutia, alebo sa obyvatelia začínajú politicky aktivizovať, množstvo a koordinácia solidárnych aktivít dosiahli úroveň a intenzitu protestov z roku 1988 a zo septembra 2007.
Aj keď nikto – v Barme či mimo nej – nedokáže porozumieť tomu, prečo sa vojenský režim ukázal taký neschopný, či skôr neochotný poskytnúť viac pomoci svojim vlastným občanom, každý vidí, že režim stratil tvár. Jeho jediná legitimita spočívala v tom, že tvrdil, že dokáže zabezpečiť základné prežitie krajiny – a aj v tomto zlyhal. Z budhistického i sekulárneho uhla pohľadu – ukázal sa ako zlý vládca. A to v oboch tradíciách znamená, že dni zlého vládcu sú spočítané.
Autori sú predstavitelia združenia Človek v ohrození v Barme
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.