Znie to už ako obohraná platňa. Politici, či už európski alebo tí naši, hlásiaci sa k ľavici alebo k pravici, nás svorne balamutia, že je nevyhnutné znižovať regionálne rozdiely.
Receptom sú vraj eurofondy či investičné stimuly, ktoré oni z našich daní pomôžu rozdeliť do regiónov. A rozdiely medzi regiónmi sa odstránia. Naozaj?
Medzi vágne formulovanými utopickými cieľmi EÚ možno nájsť i tento: „Na podporu svojho celkového harmonického vývoja únia rozvíja a uskutočňuje činnosti vedúce k posilňovaniu svojej hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti. Únia sa zameriava najmä na znižovanie rozdielov medzi úrovňami rozvoja rôznych regiónov a zaostalosti najviac znevýhodnených regiónov.“ A odhodlanie plniť ho nechýba ani našim politikom, či už sa považujú za pravicu, alebo ľavicu. Vravia nám svorne, že problémom sú regionálne rozdiely, a tie treba znižovať. Vravia nám, že majú páky, ako ich zmierniť. Vravia nám, že zastavia ich prehlbovanie svojimi rozhodnutiami a politikou prerozdeľovania eurofondov či investičných stimulov do regiónov. Naozaj?
„Vláda bude vytvárať rámcové podmienky na zastavenie narastania regionálnych rozdielov a ich postupné znižovanie,“ húdla si vláda Mikuláša Dzurindu vo svojom programovom vyhlásení v roku 2002. Vláda označovaná za pravicovú tak len prebrala rétoriku, ktorá je v Európskej únii, teda v bloku, ku ktorému sme sa počas jej vládnutia pripojili, v kurze. V bloku, ktorého „jadro“ má problémy so svojím sociálnym modelom a deficitmi verejných financií, no ľúbivo prerozdeľuje tretinu eurorozpočtu na regionálnu politiku. Ako sa táto politika, v eurospeaku nazývaná „politika súdržnosti“, aplikovala počas minulej vlády?
Analyzovali sme smerovanie podpory z eurofondov do jednotlivých regiónov v celkovej sume vyše štyroch miliárd korún na prípade „priority Lokálna infraštruktúra v rokoch 2004 – 2006“. Ide o peniaze, ktoré prerozdeľovalo ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja, pričom konečnými príjemcami boli najmä samosprávy obcí a miest z celého Slovenska s výnimkou Bratislavského kraja. Podporované boli investičné projekty so zameraním napríklad na rekonštrukciu a modernizáciu budov sociálnych, zdravotných, kultúrnych a iných zariadení v majetku samospráv, ale i neinvestičné projekty so zameraním na prípravu územných plánov či stratégií rozvoja obcí a mikroregiónov.
Analýza prerozdeľovania zdrojov pre schválené projekty v rámci „Lokálnej infraštruktúry“, teda jednej z priorít „operačného programu Základná infraštruktúra“ (všetko termíny eurospeaku z dokumentov EÚ), nevyznieva veru v prospech znižovania regionálnych rozdielov. Ak by eurofondy mali plniť svoj cieľ, teda napomáhať vyrovnávanie regionálnych rozdielov, vyššiu podporu by mali dostávať tie regióny, ktoré štatisticky vykazujú v porovnávaných ukazovateľoch (napríklad miera nezamestnanosti) horšie výsledky. Eurofondy by mali smerovať najmä do tých regiónov, ktoré sú definované v programových dokumentoch regionálnej politiky ako „menej rozvinuté“. Je to však tak? Ak sa pozrieme na príspevky, ktoré ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja z eurofondov a štátneho rozpočtu schválilo na realizáciu projektov, zisťujeme, že najviac nezískali okresy s najvyššou nezamestnanosťou, teda tie „najzaostalejšie“. Prerozdeľovanie eurofondov z priority Lokálna infraštruktúra do jednotlivých regiónov bolo výrazne nerovnomerné. Podporu vyššiu ako 150 miliónov korún získali na spolufinancovanie projektov, ktorých prijímateľmi sú najmä samosprávy, okresy Dunajská Streda (284 mil. Sk), Nové Zámky (194 mil. Sk), Komárno (187 mil. Sk), Šaľa (161 mil. Sk) a Rimavská Sobota (154 mil. Sk). Na opačnom póle sú okresy Košice II až IV a Žarnovica, v ktorých nebol podporený ani jeden projekt.
Vzhľadom na výrazne odlišný počet obyvateľov jednotlivých okresov (od 12-tisíc obyvateľov v okrese Medzilaborce po 164-tisíc obyvateľov okresu Prešov) je však vhodné porovnávať výšku prerozdelených eurofondov do regiónov v prepočte na počet obyvateľov jednotlivých okresov. Viac než 2400 korún v prepočte na obyvateľa smeruje do okresov Tvrdošín, Dolný Kubín, Šaľa aDunajská Streda. Ani jeden z okresov Banskobystrického, Košického a Prešovského kraja, teda troch krajov s najväčším sústredením okresov s nadpriemernou nezamestnanosťou, sa medzi najviac podporenými okresmi nenachádza. V prvej desiatke okresov zoradených podľa výšky príspevkov na obyvateľa, ktoré sú z eurofondov do okresov distribuované na základe projektov schválených ministerstvom, sú nielen „prioritné“ okresy, ktoré patria do prvej desiatky podľa miery nezamestnanosti (napr. Rimavská Sobota, Veľký Krtíš a Sobrance – všetky viac než 20 %), ale i okresy s nezamestnanosťou na úrovni priemeru (napr. Tvrdošín, Dolný Kubín a Šaľa) či okres Dunajská Streda s výrazne podpriemernou mierou nezamestnanosti (7,4 %, priemer za SR bol 11,4 %). Svoju rolu tu zjavne zohrala i politická príslušnosť poskytovateľa eurofondov (ministerstvo vedené nominantmi za SMK) a ich konečných prijímateľov (samosprávy na čele so starostami a primátormi za SMK). Menej ako 800 korún na obyvateľa šlo do okresov Košice – okolie, Lučenec, Gelnica či Poltár, pričom všetky mali vyššiu nezamestnanosť než 20 % (údaje sú za rok 2005).
Namieste je otázka, či toto má byť tá politika znižovania rozdielov, keď tie „rozvinutejšie“ regióny jej prostredníctvom dostávajú viac než tie „zaostalejšie“. O korupcii a klientelizme ani nevraviac.
.ficova vláda a investičné stimuly
Ficova vláda nezaostáva a v programovom vyhlásení sa tiež hlási k znižovaniu regionálnych rozdielov. „Je spravodlivé a správne, ak na takom malom území, ako je Slovensko, sú také obrovské rozdiely medzi jednotlivými regiónmi?“ kládla si rečnícku otázku vo svojom volebnom programe v roku 2006 dnes dominantná vládna strana Smer. Sociálni demokrati si v „boji“ s regionálnymi rozdielmi určili i priority: „Smer vidí ako osobitne problematické kraje Banskobystrický, Košický a Prešovský. V týchto rizikových krajoch SMER presadí prijatie vládnych projektov rozvoja. Tie spolu s využitím daňových a odvodových nástrojov na stimuláciu miestneho malého a stredného podnikania, dôslednejším smerovaním zahraničných investícií, alokovaním finančných zdrojov z pomoci EÚ a zvýšenou podporou cestovného ruchu postupne naštartujú proces rovnomernejšieho sociálneho a ekonomického rozvoja na území Slovenskej republiky.“
Z hľadiska výšky vládnej podpory investícií sú jednotlivé regióny Slovenska na úrovni okresov rozdelené do troch základných zón podľa miery evidovanej nezamestnanosti. Prioritnou je takzvaná zelená zóna, kde sa nachádza 29 okresov s mierou nezamestnanosti nad 15 %, pričom ide najmä o okresy Banskobystrického, Košického a Prešovského kraja. Nasleduje ju takzvaná žltá zóna a jej 29 okresov, najmä Žilinského aNitrianskeho kraja, ktorých miera nezamestnanosti je na úrovni od 10 % do 15 %. Poslednú, takzvanú červenú zónu tvorí 21 okresov prevažne Bratislavského, Trenčianskeho a Trnavského kraja, ktorých miera nezamestnanosti je maximálne 10 %. Do ktorých regiónov teda smerovali investičné stimuly počas Ficovej vlády od júla 2006 do začiatku mája 2007? Z našej analýzy o regionálnom smerovaní investičných stimulov vyplýva, že z balíka vyše 12 miliárd korún, o ktorých poskytnutí vláda Roberta Fica doposiaľ počas svojho pôsobenia rozhodla, bola investorom v Banskobystrickom, Košickom a Prešovskom kraji, teda v troch krajoch s nadpriemernou nezamestnanosťou, určená len jedna tretina stimulov. Na druhej strane len do Trnavského kraja, ktorý má navyše podpriemernú nezamestnanosť, putujú zo štátneho rozpočtu na stimuly veľkým podnikom asi 4 miliardy korún. A to je viac ako vláda smeruje do zmienených troch „prioritných“ krajov, ktoré podľa svojho volebného programu i „SMER vidí ako osobitne problematické“, dohromady.
„Jednou z priorít slovenskej vlády je zabezpečovanie rozvoja celej krajiny. Preto stimuluje lokalizáciu nových investícií do regiónov s vysokou mierou nezamestnanosti a prispieva tým k zvyšovaniu hospodárskeho rozvoja a životnej úrovne v týchto regiónoch,“ zdôvodňoval minister hospodárstva Ľubomír Jahnátek v decembri 2006 poskytnutie investičných stimulov viacerým veľkým podnikom. Reakcia ministra hospodárstva Ľubomíra Jahnátka na výsledky analýzy prerozdeľovania investičných stimulov a ich smerovania do regiónov počas Ficovej vlády pre spravodajstvo TV Markíza bola priam komická: „Ja vnímam túto štúdiu ako kritiku predchádzajúcej vlády“. Po upozornení redaktorky Márie Adamovej, že analýza sa týka len funkčného obdobia súčasnej vlády, pán minister svoje vyjadrenie upravil nasledovne: „To je vec pohľadu, a ja som veľmi spokojný s investíciami.“ Aha, takže za všetko, čo sa nám do nášho socialistického arzenálu nehodí, môže vláda predchádzajúca, a na druhej strane za všetko, čo i ľudia chápu, že prináša pozitíva, a najmä za aktuálny hospodársky rast môžeme my, sociálni demokrati a naša politika. Je to vec pohľadu.
Niekomu s menej zakalenou optikou by sa však mala vynárať otázka pre vládu a vládne strany, či takáto politika prerozdeľovania štátnej podpory investorom náhodou neprispieva k prehlbovaniu toľko kritizovaných regionálnych rozdielov.
Koncept odstraňovania regionálnych rozdielov je všeobecne obľúbený. Veď čo je už na tom zlé, ak chcete „pomáhať“ ľuďom v regiónoch? Kto by protestoval? Kameňom úrazu regionálnej politiky je však jej donebavolajúca neadresnosť. Veď uznajte, nárok na podporu majú tie vybrané aktivity obyvateľov, samospráv či podnikateľov, ktoré sa realizujú v regióne považovanom za menej rozvinutý. Eurofondy však už nerozlišujú, či v danom regióne podporovať tých majetných, alebo či pomáhať len ľuďom, ktorí sú skutočne v núdzi. Takáto univerzalita podpory je nesystémová a je plytvaním verejnými zdrojmi. A to, že vláda by nemala zasahovať do vzťahov medzi podnikmi na trhu poskytovaním stimulov, teda dotáciami na vytvorené pracovné miesta, rekvalifikáciu či daňovými úľavami, ale že sa má starať o zlepšovanie podnikateľského prostredia dereguláciou a znižovaním daňového a odvodového zaťaženia, asi počas éry súčasnej vlády nemá zmysel zdôrazňovať.
Rozdiely medzi regiónmi tu vždy boli a budú, keďže sú prirodzené a prítomné všade na svete. Boj s nimi je teda nekonečný, márny a nezmyselný. No vidina voličských hlasov a neuveriteľného mnohomiliardového koláča, z ktorého si odtrhnú i klienti vládnucich strán, je prisilná. Divadlo v predháňaní sa, kto viac pomôže regiónom a ľuďom v nich, ktoré pred nami jeho aktéri dojímavo hrajú, by sa mohlo zdať komické. Ale skutočnosť, že vstupné platíme my všetci, či už chceme, alebo nie, robí z neho tragédiu. Na náš účet. Do tváre sa nám tak smejú tí, ktorým za to dokonca i naivne tlieskame.
.dušan Sloboda
Autor je analytik Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika