Bratislava trpí syndrómom veľkých plánov. Vždy sa nájde nejaká ideológia, v mene ktorej sa usiluje o zmenu svojho obrazu. Nuž a najlepšia cesta k zmene obrazu mesta vedie cez veľké stavebné zámery. Spomeňme napríklad plán nacionalistického slovenského štátu,
presadzovaný osobne vtedajším predsedom vlády, postaviť Univerzitné mesto na mieste ruiny Bratislavského hradu. Bratislava tak mala definitívne dostať punc „slovenského hlavného mesta“ a zbaviť sa tieňa monarchistickej minulosti. Nič z veľkolepých zámerov sa nakoniec nerealizovalo.
O niekoľko desaťročí neskôr sa iná totalitná moc rozhodla vybudovať na pravom brehu Dunaja moderné „satelitné mesto“. Veľkolepé plány a rozpačitá fragmentárna realizácia sú to, čo ostalo z plánovanej „krásavice na Dunaji“. Tvorba mesta, ako ju ponímal moderný urbanizmus, rátala práve s takými plánovitými postupmi. Vychádzala z predpokladu, že moderné mechanizmy organizácie priestoru vyriešia všetky doterajšie nedostatky miest. Postmoderná doba nás však učí oveľa menej sa spoliehať na moderné plánovanie a viac veriť drobným riešeniam. Drobné riešenia sú však očividne slabým marketingovým artiklom, a lokálni politici ich preto až tak neobľubujú. A to v našom kraji platí už celé 20. storočie – a nielen o politikoch. Veď známa kritička slovenských pomerov Hana Gregorová vo svojej literárnej prvotine Ženy už roku 1912 na margo slovenského človeka nádherne skepticky poznamenala: „Na malé veci niet vôle, na veľké niet darov.“
V čom teda môže spočívať príťažlivosť malých činov? Práve to ukazuje projekt architektov Matúša Valla a Olivera Sadovského, do ktorého sa zapojili viacerí známi aj menej známi, bratislavskí aj nebratislavskí architekti. Ich Mestské zásahy reagujú na aktuálnu situáciu v meste, poukazujú na kritické miesta bratislavskej každodennosti a predkladajú sériu ich zdanlivo nenápadných, často aj provizórnych riešení. Tieto malé, ale okamžite realizovateľné zásahy ponúkajú príležitosť vyriešiť aspoň niektoré z aktuálnych problémov a nečakať na veľké celkové riešenie, ktoré zväčša drieme niekde v nedohľadne.
Projekt Mestské zásahy však otvoril aj ďalšiu veľkú tému súčasnej architektúry – verejný priestor. Verejný priestor je to najvzácnejšie, čo máme. Tvorí podstatu európskeho mesta. Sú to tie miesta, kde môžete sedieť, stáť, ležať, chodiť, diskutovať bez záverečnej a bez povinnosti čosi konzumovať. Ako náhrada za verejný mestský priestor sa nám dnes podsúvajú spoločensko-obchodné centrá. Tie svojou bohatou ponukou a členitými priestormi vytvárajú ilúziu mesta. Režimom prevádzky, kontrolou a vlastníckymi vzťahmi sú však stále „len“ privátnymi komerčnými inštitúciami. Mestské zásahy ukazujú, ako možno s vynaložením minimálnych prostriedkov viacerým z existujúcich mestských verejných priestorov prakticky ihneď vrátiť ich pravé využitie.
Jediné, čo mne osobne v Mestských zásahoch veľmi chýbalo, bol námet na riešenie Kamenného námestia. A tak pridávam svoj osobný „mestský zásah“: Problémom budov na Kamennom námestí nie je architektúra obchodného domu a hotela, ale spôsob ich užívania. Vlastník budov zanedbáva ich údržbu a mestskí úradníci tolerujú prevádzkovanie nedôstojných búdok a stánkov na námestí. Ako prvý krok preto navrhujem odstrániť tieto barabizne. Ďalším krokom by malo byť obnovenie pôvodných funkcií tohto komplexu budov, najmä dvoch kaviarní so záhradou na streche dvojpodlažnej budovy služieb. Nasledovať by malo otvorenie všetkých vstupov do objektov, ktoré by zabezpečili voľný pohyb chodca celým areálom. Ďalším krokom by malo byť obnovenie prevádzok občerstvenia a stravovania na prízemí hotela a budovy služieb, vydláždenie okolitých plôch, doplnenie zelene a osadenie záhradného nábytku. Nový spôsob užívania by bol zaručene rýchlejšou, lacnejšou a ekologickejšou cestou k revitalizácii tohto územia ako plánované búranie pôvodných budov a následná výstavba ďalšieho spoločensko-obchodného centra, ako sa zvyknú tie veľké klimatizované a hlavne privatizované priestory nazývať.
Mestské zásahy sú vynikajúcim podnetom pre miestnu samosprávu. Škoda, že na vernisáži výstavy som nezahliadla žiadneho z bratislavských mestských pánov. Asi nemali čas. Možno práve sledovali prezentáciu zámeru na prestavbu Kamenného námestia či návrh nového mosta, ktorý už má čoskoro nahradiť ten starý.
Zdá sa, že pre nich sú veľké plány ešte stále dôležitejšie.
Autorka je historička a teoretička architektúry.
presadzovaný osobne vtedajším predsedom vlády, postaviť Univerzitné mesto na mieste ruiny Bratislavského hradu. Bratislava tak mala definitívne dostať punc „slovenského hlavného mesta“ a zbaviť sa tieňa monarchistickej minulosti. Nič z veľkolepých zámerov sa nakoniec nerealizovalo.
O niekoľko desaťročí neskôr sa iná totalitná moc rozhodla vybudovať na pravom brehu Dunaja moderné „satelitné mesto“. Veľkolepé plány a rozpačitá fragmentárna realizácia sú to, čo ostalo z plánovanej „krásavice na Dunaji“. Tvorba mesta, ako ju ponímal moderný urbanizmus, rátala práve s takými plánovitými postupmi. Vychádzala z predpokladu, že moderné mechanizmy organizácie priestoru vyriešia všetky doterajšie nedostatky miest. Postmoderná doba nás však učí oveľa menej sa spoliehať na moderné plánovanie a viac veriť drobným riešeniam. Drobné riešenia sú však očividne slabým marketingovým artiklom, a lokálni politici ich preto až tak neobľubujú. A to v našom kraji platí už celé 20. storočie – a nielen o politikoch. Veď známa kritička slovenských pomerov Hana Gregorová vo svojej literárnej prvotine Ženy už roku 1912 na margo slovenského človeka nádherne skepticky poznamenala: „Na malé veci niet vôle, na veľké niet darov.“
V čom teda môže spočívať príťažlivosť malých činov? Práve to ukazuje projekt architektov Matúša Valla a Olivera Sadovského, do ktorého sa zapojili viacerí známi aj menej známi, bratislavskí aj nebratislavskí architekti. Ich Mestské zásahy reagujú na aktuálnu situáciu v meste, poukazujú na kritické miesta bratislavskej každodennosti a predkladajú sériu ich zdanlivo nenápadných, často aj provizórnych riešení. Tieto malé, ale okamžite realizovateľné zásahy ponúkajú príležitosť vyriešiť aspoň niektoré z aktuálnych problémov a nečakať na veľké celkové riešenie, ktoré zväčša drieme niekde v nedohľadne.
Projekt Mestské zásahy však otvoril aj ďalšiu veľkú tému súčasnej architektúry – verejný priestor. Verejný priestor je to najvzácnejšie, čo máme. Tvorí podstatu európskeho mesta. Sú to tie miesta, kde môžete sedieť, stáť, ležať, chodiť, diskutovať bez záverečnej a bez povinnosti čosi konzumovať. Ako náhrada za verejný mestský priestor sa nám dnes podsúvajú spoločensko-obchodné centrá. Tie svojou bohatou ponukou a členitými priestormi vytvárajú ilúziu mesta. Režimom prevádzky, kontrolou a vlastníckymi vzťahmi sú však stále „len“ privátnymi komerčnými inštitúciami. Mestské zásahy ukazujú, ako možno s vynaložením minimálnych prostriedkov viacerým z existujúcich mestských verejných priestorov prakticky ihneď vrátiť ich pravé využitie.
Jediné, čo mne osobne v Mestských zásahoch veľmi chýbalo, bol námet na riešenie Kamenného námestia. A tak pridávam svoj osobný „mestský zásah“: Problémom budov na Kamennom námestí nie je architektúra obchodného domu a hotela, ale spôsob ich užívania. Vlastník budov zanedbáva ich údržbu a mestskí úradníci tolerujú prevádzkovanie nedôstojných búdok a stánkov na námestí. Ako prvý krok preto navrhujem odstrániť tieto barabizne. Ďalším krokom by malo byť obnovenie pôvodných funkcií tohto komplexu budov, najmä dvoch kaviarní so záhradou na streche dvojpodlažnej budovy služieb. Nasledovať by malo otvorenie všetkých vstupov do objektov, ktoré by zabezpečili voľný pohyb chodca celým areálom. Ďalším krokom by malo byť obnovenie prevádzok občerstvenia a stravovania na prízemí hotela a budovy služieb, vydláždenie okolitých plôch, doplnenie zelene a osadenie záhradného nábytku. Nový spôsob užívania by bol zaručene rýchlejšou, lacnejšou a ekologickejšou cestou k revitalizácii tohto územia ako plánované búranie pôvodných budov a následná výstavba ďalšieho spoločensko-obchodného centra, ako sa zvyknú tie veľké klimatizované a hlavne privatizované priestory nazývať.
Mestské zásahy sú vynikajúcim podnetom pre miestnu samosprávu. Škoda, že na vernisáži výstavy som nezahliadla žiadneho z bratislavských mestských pánov. Asi nemali čas. Možno práve sledovali prezentáciu zámeru na prestavbu Kamenného námestia či návrh nového mosta, ktorý už má čoskoro nahradiť ten starý.
Zdá sa, že pre nich sú veľké plány ešte stále dôležitejšie.
Autorka je historička a teoretička architektúry.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.