Bratislava sa mení každým dňom. Tisícky stavebných robotníkov v neuveriteľnom tempe dvíhajú zo zeme vysoké veže, nové obytné domy, administratívne komplexy, nákupné centrá. Bratislava začína pripomínať moderné mesto civilizačného Západu.
No hneď vedľa vyšperkovaného námestia alebo v tieni hypermoderného biznis centra je zrazu spustnutý verejný priestor.
Alebo park s nevkusnými socialistickými lampami, smradľavý počarbaný podchod, rozbitá cesta, po ktorej sa chodci predierajú do múzea či reštaurácie pomedzi parkujúce autá.
.architekti a verejný priestor
Architekti dnes majú dobré časy. Na Slovensku sa stavia ako nikdy predtým, najmä v Bratislave. Každý trošku šikovnejší architekt sa môže dostať k zaujímavej práci, má možnosť nechať na hlavnom meste svoj odtlačok a zároveň si slušne zarobiť. V tomto čase stavebného boomu sa však objavila aj iniciatíva architektov celkom iného druhu. Chce skúsiť niečo zmeniť a nemusí vytvárať zisk.
Tam, kde sa k pozemku dostane schopný developer, vznikne moderná – občas vkusná, občas menej impozantná – budova, okolo nej profesionálni záhradníci nasadia exotické rastliny, donesú kvalitný trávnik a kúsok Bratislavy zrazu pripomína hociktoré iné európske veľkomesto. Ale hneď za hranicou pozemku, ktorý k súkromnej budove patrí, je zrazu rozbitý chodník, burina či počarbaný betónový podchod. Spustnutý verejný priestor ako kdesi v zastrčenom balkánskom mestečku. Aj takáto je Bratislava – mesto, kde verejný priestor často výrazne zaostáva za tým, čo už má svojho súkromného majiteľa a prosperujúceho správcu. Tá spustnutosť verejného priestoru, zanedbanosť, jeho nevkus či jeho absolútna necitlivosť k potrebám obyvateľov mesta je občas veľmi znepokojujúca. Bohatnúce mesto síce má už dosť zdrojov aj na obnovu parkov, námestí či pamiatok, ale stále je tu veľa bezprizorných miest. Tie si všimli architekti Matúš Vallo a Oliver Sadovský.
Oni dvaja sú hlavnými inšpirátormi a organizátormi zaujímavého projektu. Má názov Mestské zásahy. „Hlavnou ideou bolo skúsiť nájsť určité body, miesta a situácie v našom meste, o ktorých si myslíme, že nefungujú tak ako by mali, alebo neprinášajú obyvateľom to, čo by prinášať mali,“ napísali pri uvádzaní svojho projektu. „Často sú to miesta, na ktoré akoby každý rezignoval a nikto v nich nenašiel možnosť profitu.“ O svojom projekte tvrdia, že by to malo byť miesto, kde sa môžu stretnúť viaceré záujmy: mestskí úradníci, ale aj obyvatelia mesta, architekti a umelci, sympatickí mudrlanti alebo špičkoví odborníci.
.dosť bolo sťažností
Obaja architekti, ktorí patria skôr k mladšej generácii, registrovali už dlho takéto „nulové body“ Bratislavy, mnohé nachádzali dokonca v jej historickom centre. Napríklad nevzhľadné autobusové nástupisko rovno pod Hradom alebo Židovskú ulicu, kde sa mamičky s kočíkmi predierajú pomedzi autá. Nepáči sa im, že centrum je vyčačkané a za ním „nastáva džungľa“. Prekážalo im to, a rozmýšľali, čo sa s tým dá robiť. „U nás je veľmi rozšírená vlastnosť, že sa ľudia sťažujú, ale sami nerobia nič,“ hovorí architekt Matúš Vallo, ktorý v Bratislave prežil celý život a ako hovorí – miluje aj nenávidí ju zároveň. „Aj ja som sa sťažoval, ale potom som si povedal, že sú predsa aj iné možnosti riešenia. Radšej treba skúsiť niečo urobiť.“ Obaja architekti mali v hlave niekoľko nápadov, ako by sa dali niektoré spustnuté či nedoriešené verejné priestory skultivovať. Svoje nápady chceli nejakým spôsobom ponúknuť mestu. „Najprv sme si mysleli, že my dvaja vygenerujeme nejaké nápady, ale potom sme zistili – keď sme sa o tom začali baviť s kolegami – že každý z nich má niečo podobné v hlave. Teda, že každý z nich pozná v Bratislave verejný priestor, ktorý nefunguje a chceli by ho zmeniť.“
K uvažovaniu nad mestskými zásahmi sa tak k Vallovi a Sadovskému pridali ich bývalí spolužiaci, ale aj architekti generačne síce vzdialenejší, ale názorovo blízki. Sú tu známe mená ako Peter Moravčík či Imrich Vaško a jeho kolegovia z Inštitútu vizionárskej architektúry. Svoje návrhy ponúklo aj zoskupenie študentov Vysokej školy výtvarných umení s názvom Dizajn na kolesách. S návrhmi prišli aj dizajnéri, historici umenia či ekonómovia. Tak začali vznikať prvé Mestské zásahy, teda súbor nápadov pre mesto. „Prvý náš krok bol pokus ponúknuť ich mestu a dúfať, že sa niektoré veci z toho chytia, napríklad pod tlakom verejnej mienky,“ vysvetľuje Vallo. Návrhy, ktoré ponúkajú, síce nie sú za päť korún, ale nie sú to ani nejaké halucinácie či mimoriadne nákladné návrhy. Sú to celkom reálne projekty, ktorých ambíciou je priniesť novú hodnotu verejnému priestoru.
.stred a džungľa
Okrem prirodzenej túžby architektov, ktorí majú radi svoje mesto, a chcú ho meniť k lepšiemu, je však za tou iniciatívou aj niečo iné. Matúš Vallo podotýka, že architekti dnes nie sú verejnosťou vnímaní veľmi pozitívne. „Verejnosť ich berie skôr ako ľudí poplatných developerom, teda že kvôli krátkodobému zárobku dlhodobo menia obraz mesta, a to aj negatívne. Architekt kreslí svoj návrh pol roka, ale mesto ním zmení na 30-40 rokov. A takto formuje verejný priestor. My chceme ukázať verejnosti, že architekti robia aj niečo také ako sú Mestské zásahy.“
Svoje návrhy iniciatívne mestu ponúkajú ako jedno z možných riešení, ale zároveň obaja organizátori výstavy pripomínajú, že aj takéto verejné priestory by mali byť riešené architektonickou súťažou. „A tie mesto nerobí. Ale mal by dať do toho peniaze a vybrať vždy tie najlepšie návrhy.“
Ani Vallo, ani Sadovský nie sú naivní nezorientovaní romantici, ktorí netušia, ako sa v hlavnom meste rozhoduje o lukratívnych či inak atraktívnych záležitostiach. Ale v tomto prípade chcú byť programovo naivní.
„Byť naivný je našou jedinou zbraňou,“ tvrdí vážne Vallo. „Poznáme súkolie mesta a vieme, že všade, kde sa hlbšie zakopne, je korupcia. Preto chceme byť v tomto naivní a veriť, že keď sa tieto návrhy zapáčia ľuďom aj mestským úradníkom, tak sa to spraví.“
„Je to naša romantická predstava,“ dodáva bez štipky irónie Sadovský.
.nultý ročník
Výstavu Mestské zásahy videl aj hlavný architekt mesta Štefan Šľachta. „Predstavené práce kolegov reprezentujú tzv. voľnú tvorbu, niečo, čo je mimoriadne užitočné a dôležité a čo dnes v práci architektov veľmi chýba. Reprezentujú ničím nezaťažené, ale profesionálne myslenie, ktoré je objavné a inšpirujúce.“ Podľa hlavného architekta je to výstava, ktorú by mali vidieť nielen architekti, ale „všetci tí, ktorí rozhodujú o budúcnosti nášho mesta.“
Prvých dvanásť nápadov, ktoré organizátori vystavili v galérii BASTART CONTEMPORARY a vytlačili na jednoduchý skladačkový katalóg, sú vraj len začiatkom. Akýsi nultý ročník, ktorý oslovil najmä architektonickú obec. „Veľmi pozitívne nás prekvapili reakcie. A vieme, že dobrú odozvu to malo aj u mestských úradníkov,“ tvrdia zhodne iniciátori. Na jeseň by sa mal konať ešte veľkolepejšie podujatie tohto typu, ktorého súčasťou by bola výstava, katalóg, PR aktivity. Prispieť svojimi návrhmi by mali aj architekti prvej ligy. „Teda čo sa týka objemu prác,“ dodáva Vallo.
No hneď vedľa vyšperkovaného námestia alebo v tieni hypermoderného biznis centra je zrazu spustnutý verejný priestor.
Alebo park s nevkusnými socialistickými lampami, smradľavý počarbaný podchod, rozbitá cesta, po ktorej sa chodci predierajú do múzea či reštaurácie pomedzi parkujúce autá.
.architekti a verejný priestor
Architekti dnes majú dobré časy. Na Slovensku sa stavia ako nikdy predtým, najmä v Bratislave. Každý trošku šikovnejší architekt sa môže dostať k zaujímavej práci, má možnosť nechať na hlavnom meste svoj odtlačok a zároveň si slušne zarobiť. V tomto čase stavebného boomu sa však objavila aj iniciatíva architektov celkom iného druhu. Chce skúsiť niečo zmeniť a nemusí vytvárať zisk.
Tam, kde sa k pozemku dostane schopný developer, vznikne moderná – občas vkusná, občas menej impozantná – budova, okolo nej profesionálni záhradníci nasadia exotické rastliny, donesú kvalitný trávnik a kúsok Bratislavy zrazu pripomína hociktoré iné európske veľkomesto. Ale hneď za hranicou pozemku, ktorý k súkromnej budove patrí, je zrazu rozbitý chodník, burina či počarbaný betónový podchod. Spustnutý verejný priestor ako kdesi v zastrčenom balkánskom mestečku. Aj takáto je Bratislava – mesto, kde verejný priestor často výrazne zaostáva za tým, čo už má svojho súkromného majiteľa a prosperujúceho správcu. Tá spustnutosť verejného priestoru, zanedbanosť, jeho nevkus či jeho absolútna necitlivosť k potrebám obyvateľov mesta je občas veľmi znepokojujúca. Bohatnúce mesto síce má už dosť zdrojov aj na obnovu parkov, námestí či pamiatok, ale stále je tu veľa bezprizorných miest. Tie si všimli architekti Matúš Vallo a Oliver Sadovský.
Oni dvaja sú hlavnými inšpirátormi a organizátormi zaujímavého projektu. Má názov Mestské zásahy. „Hlavnou ideou bolo skúsiť nájsť určité body, miesta a situácie v našom meste, o ktorých si myslíme, že nefungujú tak ako by mali, alebo neprinášajú obyvateľom to, čo by prinášať mali,“ napísali pri uvádzaní svojho projektu. „Často sú to miesta, na ktoré akoby každý rezignoval a nikto v nich nenašiel možnosť profitu.“ O svojom projekte tvrdia, že by to malo byť miesto, kde sa môžu stretnúť viaceré záujmy: mestskí úradníci, ale aj obyvatelia mesta, architekti a umelci, sympatickí mudrlanti alebo špičkoví odborníci.
.dosť bolo sťažností
Obaja architekti, ktorí patria skôr k mladšej generácii, registrovali už dlho takéto „nulové body“ Bratislavy, mnohé nachádzali dokonca v jej historickom centre. Napríklad nevzhľadné autobusové nástupisko rovno pod Hradom alebo Židovskú ulicu, kde sa mamičky s kočíkmi predierajú pomedzi autá. Nepáči sa im, že centrum je vyčačkané a za ním „nastáva džungľa“. Prekážalo im to, a rozmýšľali, čo sa s tým dá robiť. „U nás je veľmi rozšírená vlastnosť, že sa ľudia sťažujú, ale sami nerobia nič,“ hovorí architekt Matúš Vallo, ktorý v Bratislave prežil celý život a ako hovorí – miluje aj nenávidí ju zároveň. „Aj ja som sa sťažoval, ale potom som si povedal, že sú predsa aj iné možnosti riešenia. Radšej treba skúsiť niečo urobiť.“ Obaja architekti mali v hlave niekoľko nápadov, ako by sa dali niektoré spustnuté či nedoriešené verejné priestory skultivovať. Svoje nápady chceli nejakým spôsobom ponúknuť mestu. „Najprv sme si mysleli, že my dvaja vygenerujeme nejaké nápady, ale potom sme zistili – keď sme sa o tom začali baviť s kolegami – že každý z nich má niečo podobné v hlave. Teda, že každý z nich pozná v Bratislave verejný priestor, ktorý nefunguje a chceli by ho zmeniť.“
K uvažovaniu nad mestskými zásahmi sa tak k Vallovi a Sadovskému pridali ich bývalí spolužiaci, ale aj architekti generačne síce vzdialenejší, ale názorovo blízki. Sú tu známe mená ako Peter Moravčík či Imrich Vaško a jeho kolegovia z Inštitútu vizionárskej architektúry. Svoje návrhy ponúklo aj zoskupenie študentov Vysokej školy výtvarných umení s názvom Dizajn na kolesách. S návrhmi prišli aj dizajnéri, historici umenia či ekonómovia. Tak začali vznikať prvé Mestské zásahy, teda súbor nápadov pre mesto. „Prvý náš krok bol pokus ponúknuť ich mestu a dúfať, že sa niektoré veci z toho chytia, napríklad pod tlakom verejnej mienky,“ vysvetľuje Vallo. Návrhy, ktoré ponúkajú, síce nie sú za päť korún, ale nie sú to ani nejaké halucinácie či mimoriadne nákladné návrhy. Sú to celkom reálne projekty, ktorých ambíciou je priniesť novú hodnotu verejnému priestoru.
.stred a džungľa
Okrem prirodzenej túžby architektov, ktorí majú radi svoje mesto, a chcú ho meniť k lepšiemu, je však za tou iniciatívou aj niečo iné. Matúš Vallo podotýka, že architekti dnes nie sú verejnosťou vnímaní veľmi pozitívne. „Verejnosť ich berie skôr ako ľudí poplatných developerom, teda že kvôli krátkodobému zárobku dlhodobo menia obraz mesta, a to aj negatívne. Architekt kreslí svoj návrh pol roka, ale mesto ním zmení na 30-40 rokov. A takto formuje verejný priestor. My chceme ukázať verejnosti, že architekti robia aj niečo také ako sú Mestské zásahy.“
Svoje návrhy iniciatívne mestu ponúkajú ako jedno z možných riešení, ale zároveň obaja organizátori výstavy pripomínajú, že aj takéto verejné priestory by mali byť riešené architektonickou súťažou. „A tie mesto nerobí. Ale mal by dať do toho peniaze a vybrať vždy tie najlepšie návrhy.“
Ani Vallo, ani Sadovský nie sú naivní nezorientovaní romantici, ktorí netušia, ako sa v hlavnom meste rozhoduje o lukratívnych či inak atraktívnych záležitostiach. Ale v tomto prípade chcú byť programovo naivní.
„Byť naivný je našou jedinou zbraňou,“ tvrdí vážne Vallo. „Poznáme súkolie mesta a vieme, že všade, kde sa hlbšie zakopne, je korupcia. Preto chceme byť v tomto naivní a veriť, že keď sa tieto návrhy zapáčia ľuďom aj mestským úradníkom, tak sa to spraví.“
„Je to naša romantická predstava,“ dodáva bez štipky irónie Sadovský.
.nultý ročník
Výstavu Mestské zásahy videl aj hlavný architekt mesta Štefan Šľachta. „Predstavené práce kolegov reprezentujú tzv. voľnú tvorbu, niečo, čo je mimoriadne užitočné a dôležité a čo dnes v práci architektov veľmi chýba. Reprezentujú ničím nezaťažené, ale profesionálne myslenie, ktoré je objavné a inšpirujúce.“ Podľa hlavného architekta je to výstava, ktorú by mali vidieť nielen architekti, ale „všetci tí, ktorí rozhodujú o budúcnosti nášho mesta.“
Prvých dvanásť nápadov, ktoré organizátori vystavili v galérii BASTART CONTEMPORARY a vytlačili na jednoduchý skladačkový katalóg, sú vraj len začiatkom. Akýsi nultý ročník, ktorý oslovil najmä architektonickú obec. „Veľmi pozitívne nás prekvapili reakcie. A vieme, že dobrú odozvu to malo aj u mestských úradníkov,“ tvrdia zhodne iniciátori. Na jeseň by sa mal konať ešte veľkolepejšie podujatie tohto typu, ktorého súčasťou by bola výstava, katalóg, PR aktivity. Prispieť svojimi návrhmi by mali aj architekti prvej ligy. „Teda čo sa týka objemu prác,“ dodáva Vallo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.