Objavili ste doma v skrini zabudnutú pioniersku šatku? Nevyhadzujte ju. Zíde sa vám, ak pôjdete v lete do Španielska.
Správny mozo, teda odvážny bežec, ktorý v uliciach Pamplony uteká pre býkmi, má v ruke zrolované noviny a na sebe biele tričko, biele nohavice a červenú šatku.
Neviem, ako iní cestovatelia, ja som však ortodoxný a najradšej cestujem autom. Som vďaka tomu slobodný a v aute sa najlepšie vyspím. Pravda, nie za jazdy. Toľko k cestovaniu.
.adrenalínový pútnik
Aj športový analfabet, ktorý netuší, že Španieli sú teraz európski šampióni vo futbale, musí v lete pochopiť, že to je jeden z najhravejších národov na tejto planéte. V nijakej inej európskej krajine sa v júli a auguste nekoná toľko bláznivých tradičných podujatí – nazývajú sa fiesty. Fiesta s maskami, býkmi, koňmi, náboženskou procesiou, ohňom, múkou, tortami, paradajkami, červeným vínom, pivom. Aká chcete. Ak ste zvyknutí na klasický cestopis, ktorý „ochká“ nad krásou prírody a pamiatok, kúpte si sprievodcu z edície Lonely planet, alebo si potrebné informácie „vygooglujte“ na internete. Gaudího chrám v Barcelone, Guggenheimovo múzeum v Bilbau, Picassov desivý obraz v Guernice zrovnanej v roku 1936 nacistickými bombardérmi so zemou: to všetko a mnohé iné na severe Pyrenejského polostrova je síce úžasné, no zúfalo tradičné. Tento výlet ponúkne čosi iné. Malý adrenalínový kúsok Španielska, ktorý sa dá užiť všetkými zmyslami.
Taák, zaparkujte pekne auto, ktoré deň a noc putovalo dvetisíc kilometrov zo Slovenska, na veľkom parkovisku pred kláštorom blízko centra Pamplony. Vyložte si na asfalt vedľa auta karimatku, pospite si zopár hodín, podobne ako desiatky iných na tomto mieste, a hor sa do ulíc. Ak máte šťastie, neležali ste na mieste, kde sa predtým nejaký mozo, statočne naliaty zmesou piva a šampanského, vymočil.
.patrón San Fermín
Ó, svätý Fermín, patrón Pamplony, ty sa na to Božie dopustenie, ktoré sa tu spustí každý rok 6. júla, dokážeš ešte nezhnusene pozerať? Na tie tony rozbitých fliaš od šampanského, na pútnikov ohádzaných vajíčkami, múkou, kakaom, poliatych farbou a postriekaných penou? Na mužov utekajúcich pred vydesenými býkmi? Mnohí z nich po nabodnutí na rohy skončili v kalužiach krvi. Tak vyzerá ľudská radosť? Ó, svätý Fermín, si nad vecou a oroduješ za týchto nešťastníkov?
Na počiatku legendy je príbeh miestneho senátora Firma, ktorého kňaz Honestus obrátil na kresťanskú vieru.
Touluský biskup Saturnin (pozor, nepliesť si s českou filmovou postavou) to vzal „šupom“ a spolu so senátorom pokrstil aj 40-tisíc obyvateľov Pamplony. Patrónom mesta a neskôr aj fiesty sa však stal až Firmov syn Fermín, ktorý odišiel hlásať Slovo Božie do Galie, kde zomrel smrťou mučeníka, čo mu zaručilo nehynúcu slávu. V roku 1324 kráľ Carlos I. z Navarry vydal dekrét, ktorým umožnil v tomto meste konanie trhov. Pamplonský ľud svojho patróna prvýkrát uctieva v roku 1591. Z dochovaných záznamov vyplýva, že už vtedy túto príležitosť využil na zábavu, ktorú by sme iba ťažko mohli označiť inak ako za bohapustú.
Fiesta San Fermín na začiatku 3. tisícročia je globalizovaná záležitosť. Pred býkmi utekajú aj Austrálčania, z päťmetrovej fontány sa na spleť rúk, pod ktorou sú črepiny z fliaš (bŕŕ!), odhodlane vrhajú ožratí Američania, Japonci či Rusi. Fiesta trvá osem dní. Keď opakovane vytriezvejú, tí istí týpkovia si vo wifi zónach s notebookom v ruke pozerajú e-maily a posielajú kamarátom zábavné fotky a historky. Všetci sa tak trochu hrajú na Ernesta Hemingwaya, ktorého táto fiesta uchvátila v roku 1923. Dnes je však iná doba. Napokon, najlepšie o tom vypovedá dobre mienená rada z každého cestovateľského bedekru. Turistom trpiacim na hypertenziu, klaustrofóbiu, závrate, starším ľuďom a deťom sa v nich vrelo neodporúča zúčastniť najmä Chupinaza, čo je tradičné otvorenie fiesty na Plaza Consistoral. Niekoľko hodín sa tu 12-tisíc nadšencov v stiesnených podmienkach ohadzuje vajíčkami, múkou, kakaom, farbami, penou a alkoholom, aby presne o 12.00 jačaním privítali rakety vystrelené z balkóna radnice, ktoré oznamujú začiatok slávnosti trvajúcej presne 204 hodín.
.býka neprovokuj!
Je sedem hodín ráno. Druhý deň fiesty. Začína sa povestné a obávané encierro. Prezieravo (a ako sa neskôr ukáže, naivne) stojím pri vchode do kaviarne na ulici Santo Domingo. Držím si flek. Býci zatiaľ funia v ohrade o sto metrov ďalej. Mesto je beznádejne plné zvedavcov. Obsadili všetky bočné uličky, všetky balkóny, strechy a iné miesta, z ktorých vidno na trať encierra. „Na vašom mieste by som tu nestál,“ vraví mi jeden mozo. V rovnošate vyzerá ako karatista krížený s pionierom. „Prečo?“ pýtam sa. „Nemáte kam uniknúť. Radím vám dobre, amigo. Vlani býk neďaleko odtiaľto na smrť udupal mladého Poliaka.“
Potom vyjde majiteľ kaviarne a prezieravo spustí železnú mrežu. Priestor na únik sa tým ešte zmenšil. Bežím teda do domu oproti. Vkladám nohu do brány vo chvíli, keď staršia trvalá rezidentka nesie ranný nákup a chystá sa zamknúť. „Pomôžem vám s tým,“ vravím hyperochotne a dodám: „Pustíte ma k sebe na balkón?“ Pani si rutinne vyinkasuje v prepočte tisíc korún. Obvyklá taxa. O 07.50 vyzýva farár mozos, aby sa pomodlili. Pre istotu. Inštruktor ich v šiestich jazykoch poučuje, ako sa majú správať, aby prežili. Hlavné sú tri zásady. Zásada č.1. 825-metrové encierro sa nedá s funiacimi býkmi za chrbtom zabehnúť celé, už 50 metrov je úctyhodný výkon. Zásada č.2. Býka neprovokuj, neutekaj za ním (iba pred ním) a nechytaj ho, lebo dostaneš mastnú pokutu až do výšky 1 600 eur. Zásada č. 3. Ak spadneš, ostaň nehybne ležať a modli sa, aby ťa býk preskočil. Občas sa mu to podarí.
Niet nad dobré rady do života! O 07.59 sa mozos so zrolovanými novinami v rukách (súčasť tradície) poslednýkrát pomodlia. Je presne 08.00. Až do roku 1892 vybiehali býci z ohrady, nasledovaní pastiermi s bičíkmi bez ohlásenia, čo zvyšovalo paniku v uliciach. Dnes zaznejú dva výstrely. Pri prvom sa otvorí brána, druhý je varovaním: zachráň sa, kto môžeš. Svojho času vedci s pomocou prístrojov na tele mozos zistili, že priemerný pulz v okamihu pred štartom dosahuje hodnotu 148,7 úderov za minútu. Priemerný vek bežca je 28 rokov. Priemerný vek býkov, ktorí prehrmia ulicami Pamplony v priemernom čase 3 minúty a 55 sekúnd, aby ich potom na zlosť úradníkom z EÚ (radi by túto tradíciu zrušili, nedarí sa im to však) zaklali toreadori v aréne, sa nespomína. Kľučkovať pred sedemtonovou masou hovädzieho, ktorá sa na vás rúti rýchlosťou 100 metrov za 15 sekúnd, to dokážu iba tí najlepší.
.zopár čísel
Nestačil som zdvihnúť oko z hľadáčiku fotoaparátu, a býky boli preč. Poďakoval som sa domácej, zliezol z balkóna a kráčal ulicami, ktoré pripomínali vojnové bojisko alebo akčný film. Pridusený plač, zdesenie v očiach, sanitky odvážali ranených. Každý rok sa za osem dní fiesty zrania stovky ľudí. Dlhodobá bilancia eviduje do 20 obetí. Fiesta, to však nie sú iba býky a mozos, ktorí sa dotýkajú smrti. Sú to aj obrovské figuríny kráľov a iných bytostí s krásnymi menami. Cabezudos, kilikis a zaldikos. Rozprávkové bytosti s obrovskými hlavami, ktoré v roku 1860 vyrobil výtvarník Tadea Amoreno. Fiesta, to je aj Vispéras, liturgický spev na počesť Svätého Fermína v kostole San Lorenzo. A je to aj Riau-Riau, kapely trubkárov a bubeníkov v uliciach. Hrajú „do zblbnutia“ jednu a tú istú hymnu fiesty, Valčík z Astráinu. Kronikári zaznamenali rekord v roku 1980, keď kapely zahrali valčík 170-krát za päť a pol hodiny.
Čísla, samé čísla. Ručím vám, že budete s nimi usínať každý večer na karimatke vedľa auta na parkovisku pri kláštore. Dobrý cestovateľský zážitok?
Správny mozo, teda odvážny bežec, ktorý v uliciach Pamplony uteká pre býkmi, má v ruke zrolované noviny a na sebe biele tričko, biele nohavice a červenú šatku.
Neviem, ako iní cestovatelia, ja som však ortodoxný a najradšej cestujem autom. Som vďaka tomu slobodný a v aute sa najlepšie vyspím. Pravda, nie za jazdy. Toľko k cestovaniu.
.adrenalínový pútnik
Aj športový analfabet, ktorý netuší, že Španieli sú teraz európski šampióni vo futbale, musí v lete pochopiť, že to je jeden z najhravejších národov na tejto planéte. V nijakej inej európskej krajine sa v júli a auguste nekoná toľko bláznivých tradičných podujatí – nazývajú sa fiesty. Fiesta s maskami, býkmi, koňmi, náboženskou procesiou, ohňom, múkou, tortami, paradajkami, červeným vínom, pivom. Aká chcete. Ak ste zvyknutí na klasický cestopis, ktorý „ochká“ nad krásou prírody a pamiatok, kúpte si sprievodcu z edície Lonely planet, alebo si potrebné informácie „vygooglujte“ na internete. Gaudího chrám v Barcelone, Guggenheimovo múzeum v Bilbau, Picassov desivý obraz v Guernice zrovnanej v roku 1936 nacistickými bombardérmi so zemou: to všetko a mnohé iné na severe Pyrenejského polostrova je síce úžasné, no zúfalo tradičné. Tento výlet ponúkne čosi iné. Malý adrenalínový kúsok Španielska, ktorý sa dá užiť všetkými zmyslami.
Taák, zaparkujte pekne auto, ktoré deň a noc putovalo dvetisíc kilometrov zo Slovenska, na veľkom parkovisku pred kláštorom blízko centra Pamplony. Vyložte si na asfalt vedľa auta karimatku, pospite si zopár hodín, podobne ako desiatky iných na tomto mieste, a hor sa do ulíc. Ak máte šťastie, neležali ste na mieste, kde sa predtým nejaký mozo, statočne naliaty zmesou piva a šampanského, vymočil.
.patrón San Fermín
Ó, svätý Fermín, patrón Pamplony, ty sa na to Božie dopustenie, ktoré sa tu spustí každý rok 6. júla, dokážeš ešte nezhnusene pozerať? Na tie tony rozbitých fliaš od šampanského, na pútnikov ohádzaných vajíčkami, múkou, kakaom, poliatych farbou a postriekaných penou? Na mužov utekajúcich pred vydesenými býkmi? Mnohí z nich po nabodnutí na rohy skončili v kalužiach krvi. Tak vyzerá ľudská radosť? Ó, svätý Fermín, si nad vecou a oroduješ za týchto nešťastníkov?
Na počiatku legendy je príbeh miestneho senátora Firma, ktorého kňaz Honestus obrátil na kresťanskú vieru.
Touluský biskup Saturnin (pozor, nepliesť si s českou filmovou postavou) to vzal „šupom“ a spolu so senátorom pokrstil aj 40-tisíc obyvateľov Pamplony. Patrónom mesta a neskôr aj fiesty sa však stal až Firmov syn Fermín, ktorý odišiel hlásať Slovo Božie do Galie, kde zomrel smrťou mučeníka, čo mu zaručilo nehynúcu slávu. V roku 1324 kráľ Carlos I. z Navarry vydal dekrét, ktorým umožnil v tomto meste konanie trhov. Pamplonský ľud svojho patróna prvýkrát uctieva v roku 1591. Z dochovaných záznamov vyplýva, že už vtedy túto príležitosť využil na zábavu, ktorú by sme iba ťažko mohli označiť inak ako za bohapustú.
Fiesta San Fermín na začiatku 3. tisícročia je globalizovaná záležitosť. Pred býkmi utekajú aj Austrálčania, z päťmetrovej fontány sa na spleť rúk, pod ktorou sú črepiny z fliaš (bŕŕ!), odhodlane vrhajú ožratí Američania, Japonci či Rusi. Fiesta trvá osem dní. Keď opakovane vytriezvejú, tí istí týpkovia si vo wifi zónach s notebookom v ruke pozerajú e-maily a posielajú kamarátom zábavné fotky a historky. Všetci sa tak trochu hrajú na Ernesta Hemingwaya, ktorého táto fiesta uchvátila v roku 1923. Dnes je však iná doba. Napokon, najlepšie o tom vypovedá dobre mienená rada z každého cestovateľského bedekru. Turistom trpiacim na hypertenziu, klaustrofóbiu, závrate, starším ľuďom a deťom sa v nich vrelo neodporúča zúčastniť najmä Chupinaza, čo je tradičné otvorenie fiesty na Plaza Consistoral. Niekoľko hodín sa tu 12-tisíc nadšencov v stiesnených podmienkach ohadzuje vajíčkami, múkou, kakaom, farbami, penou a alkoholom, aby presne o 12.00 jačaním privítali rakety vystrelené z balkóna radnice, ktoré oznamujú začiatok slávnosti trvajúcej presne 204 hodín.
.býka neprovokuj!
Je sedem hodín ráno. Druhý deň fiesty. Začína sa povestné a obávané encierro. Prezieravo (a ako sa neskôr ukáže, naivne) stojím pri vchode do kaviarne na ulici Santo Domingo. Držím si flek. Býci zatiaľ funia v ohrade o sto metrov ďalej. Mesto je beznádejne plné zvedavcov. Obsadili všetky bočné uličky, všetky balkóny, strechy a iné miesta, z ktorých vidno na trať encierra. „Na vašom mieste by som tu nestál,“ vraví mi jeden mozo. V rovnošate vyzerá ako karatista krížený s pionierom. „Prečo?“ pýtam sa. „Nemáte kam uniknúť. Radím vám dobre, amigo. Vlani býk neďaleko odtiaľto na smrť udupal mladého Poliaka.“
Potom vyjde majiteľ kaviarne a prezieravo spustí železnú mrežu. Priestor na únik sa tým ešte zmenšil. Bežím teda do domu oproti. Vkladám nohu do brány vo chvíli, keď staršia trvalá rezidentka nesie ranný nákup a chystá sa zamknúť. „Pomôžem vám s tým,“ vravím hyperochotne a dodám: „Pustíte ma k sebe na balkón?“ Pani si rutinne vyinkasuje v prepočte tisíc korún. Obvyklá taxa. O 07.50 vyzýva farár mozos, aby sa pomodlili. Pre istotu. Inštruktor ich v šiestich jazykoch poučuje, ako sa majú správať, aby prežili. Hlavné sú tri zásady. Zásada č.1. 825-metrové encierro sa nedá s funiacimi býkmi za chrbtom zabehnúť celé, už 50 metrov je úctyhodný výkon. Zásada č.2. Býka neprovokuj, neutekaj za ním (iba pred ním) a nechytaj ho, lebo dostaneš mastnú pokutu až do výšky 1 600 eur. Zásada č. 3. Ak spadneš, ostaň nehybne ležať a modli sa, aby ťa býk preskočil. Občas sa mu to podarí.
Niet nad dobré rady do života! O 07.59 sa mozos so zrolovanými novinami v rukách (súčasť tradície) poslednýkrát pomodlia. Je presne 08.00. Až do roku 1892 vybiehali býci z ohrady, nasledovaní pastiermi s bičíkmi bez ohlásenia, čo zvyšovalo paniku v uliciach. Dnes zaznejú dva výstrely. Pri prvom sa otvorí brána, druhý je varovaním: zachráň sa, kto môžeš. Svojho času vedci s pomocou prístrojov na tele mozos zistili, že priemerný pulz v okamihu pred štartom dosahuje hodnotu 148,7 úderov za minútu. Priemerný vek bežca je 28 rokov. Priemerný vek býkov, ktorí prehrmia ulicami Pamplony v priemernom čase 3 minúty a 55 sekúnd, aby ich potom na zlosť úradníkom z EÚ (radi by túto tradíciu zrušili, nedarí sa im to však) zaklali toreadori v aréne, sa nespomína. Kľučkovať pred sedemtonovou masou hovädzieho, ktorá sa na vás rúti rýchlosťou 100 metrov za 15 sekúnd, to dokážu iba tí najlepší.
.zopár čísel
Nestačil som zdvihnúť oko z hľadáčiku fotoaparátu, a býky boli preč. Poďakoval som sa domácej, zliezol z balkóna a kráčal ulicami, ktoré pripomínali vojnové bojisko alebo akčný film. Pridusený plač, zdesenie v očiach, sanitky odvážali ranených. Každý rok sa za osem dní fiesty zrania stovky ľudí. Dlhodobá bilancia eviduje do 20 obetí. Fiesta, to však nie sú iba býky a mozos, ktorí sa dotýkajú smrti. Sú to aj obrovské figuríny kráľov a iných bytostí s krásnymi menami. Cabezudos, kilikis a zaldikos. Rozprávkové bytosti s obrovskými hlavami, ktoré v roku 1860 vyrobil výtvarník Tadea Amoreno. Fiesta, to je aj Vispéras, liturgický spev na počesť Svätého Fermína v kostole San Lorenzo. A je to aj Riau-Riau, kapely trubkárov a bubeníkov v uliciach. Hrajú „do zblbnutia“ jednu a tú istú hymnu fiesty, Valčík z Astráinu. Kronikári zaznamenali rekord v roku 1980, keď kapely zahrali valčík 170-krát za päť a pol hodiny.
Čísla, samé čísla. Ručím vám, že budete s nimi usínať každý večer na karimatke vedľa auta na parkovisku pri kláštore. Dobrý cestovateľský zážitok?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.