Najprv ju zbili a ponížili. A štát, jej štát, sa jej nezastal. Naopak, označil ju za klamárku. Ale ona, krehká mladá žena, sa nepoddala. Vyvzdorovala si nielen promóciu, svadbu a dieťa, ale aj ukradnutú česť.
Veľa sa teraz hovorí o ekonomike. Vlastne sa o nej hovorí veľa od začiatku. Hádam až priveľa. Akoby celý život v tejto krajine boli len reformy, privatizácia, parita, HDP, investori a diaľnice. Dominuje hmota, takmer marxistická hmota. Ale život, aj ten verejný, je hádam predsa len viac. Oveľa viac. Čo je napríklad parita oproti dráme odsúdených Nitranov z kauzy Cervanová? A čo percento HDP oproti drsnému príbehu Hedvigy Malinovej?
Práve osud týchto ľudí mi mimovoľne napadne vždy, keď tu ktosi máva tigrami, historickým rastom, starými Slovákmi či vlastenectvom. To porovnanie mi príde vždy znova zničujúce – my tu bojujeme o druhý pilier, dane a čistejšie tendre, a tam, v leopoldovskom väzení, sedia konkrétni ľudia z mäsa a kostí, ktorí sú – a podľa všetkého, čo o tom hroznom prípade v tomto časopise vieme, naozaj sú – nevinní. A nesedia tam justičným omylom, aký sa občas v každej slobodnej krajine udeje. Sedia tam z vedomého rozhodnutia, strašlivého rozhodnutia konkrétnych ľudí, vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov, ktorí za komunizmu reprezentovali a dodnes reprezentujú štátnu moc. Aká je to potom moc?
Vždy znovu ma to na chvíľu zastaví – väčšina z nás sa napríklad teraz chystá na dovolenky, no oni stále len na prechádzku po oplotenom dvore. Deje sa to tu, medzi nami, deň čo deň, mesiac čo mesiac, rok čo rok. Ak sú naozaj nevinní, čo to znamená? Čo to
o nás všetkých znamená? Je kurz eura dôležitejšia téma než práve toto? Nezmýlili sme sa hneď na začiatku v základných prioritách? A čo si vlastne títo naši nevšímaní väzni môžu myslieť o zmene v roku 1989 a o nás, čo sa z nej už devätnásty rok tešíme?
Len to tuším.
Podobne Hedviga. Dievča ako iné. Pred dvoma rokmi ju poznala len rodina, spolužiaci a známi. Potom ju zbili, zákerne a svinsky. Lenže neprišla naša pomoc a súcit, ale verejné odsúdenie. Stala sa nám bosorkou. Najväčšia klamárka našich dejín, špiónka, čo chcela zničiť vládu. Ak je to dievča nevinné – a všetko, čo o jej prípade v tomto časopise vieme, to opäť a opäť betónovo potvrdzuje
– čo to o nás znamená? Čo jej krutý príbeh hovorí o celom tomto štáte, jeho polícii, vyšetrovateľoch, prokurátoroch, ministrovi vnútra a fešim nad ním? Aká je to sloboda, ak sa netýka všetkých? Čo si asi ona, dobrá maďarská študentka, dnes myslí o našom práve a spravodlivosti? A ako sa jej vlastne od toho útoku a pohanenia medzi nami žije?
Na stranách 14 až 21 prinášame nové informácie, ktoré sme o kauze Hedviga Malinová v posledných dvoch mesiacoch zistili. Sú to najmä niektoré kľúčové výpovede svedkov, ktorí úplne bez pochýb potvrdzujú napadnutie Hedvigy, ale aj neuveriteľné vety súdnych znalcov a škandalózny kontext a smer, ktorým sa vyšetrovanie dodnes vedie. Za pozornosť stoja aj viaceré vyjadrenia či mlčanie politikov v ankete k Hedviginmu prípadu.
Fotografia, ktorú uverejňujeme na obálke tohto čísla, nie je na Hedvigino želanie. Naopak, to dievča sa priamemu foteniu vždy vyhýbalo. A my sme to vždy rešpektovali. Ale teraz sme cítili, že musíme urobiť výnimku – a ona to asi cítila tiež.
Šťastná Hedviga so svojím dieťaťom je na našej obálke preto, lebo práve takto vidíme jej príbeh. Ako príbeh dievčaťa, ktoré cez verejnú bolesť a poníženie predčasne dospelo, a napokon si vyvzdorovalo aj svoje súkromné šťastie. Je to vnútorne krásna fotografia, hoci na jej začiatku bol škaredý čin a odporné správanie sa štátu.
Možno je taká krásna práve preto. Možno naozaj všetko skutočne krásne a hlboké pochádza z trápenia a bolesti. Ale toto trápenie a táto bolesť už navždy ostane našou hanbou. Tak, ako väznenie tých nešťastných ľudí v Leopoldove, ktorí sú podľa všetkého nevinní, no ani v slobode sa nedomohli spravodlivého súdu.
Hedviga, Peter, Ema, nech sa vám spolu dobre žije.
Veľa sa teraz hovorí o ekonomike. Vlastne sa o nej hovorí veľa od začiatku. Hádam až priveľa. Akoby celý život v tejto krajine boli len reformy, privatizácia, parita, HDP, investori a diaľnice. Dominuje hmota, takmer marxistická hmota. Ale život, aj ten verejný, je hádam predsa len viac. Oveľa viac. Čo je napríklad parita oproti dráme odsúdených Nitranov z kauzy Cervanová? A čo percento HDP oproti drsnému príbehu Hedvigy Malinovej?
Práve osud týchto ľudí mi mimovoľne napadne vždy, keď tu ktosi máva tigrami, historickým rastom, starými Slovákmi či vlastenectvom. To porovnanie mi príde vždy znova zničujúce – my tu bojujeme o druhý pilier, dane a čistejšie tendre, a tam, v leopoldovskom väzení, sedia konkrétni ľudia z mäsa a kostí, ktorí sú – a podľa všetkého, čo o tom hroznom prípade v tomto časopise vieme, naozaj sú – nevinní. A nesedia tam justičným omylom, aký sa občas v každej slobodnej krajine udeje. Sedia tam z vedomého rozhodnutia, strašlivého rozhodnutia konkrétnych ľudí, vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov, ktorí za komunizmu reprezentovali a dodnes reprezentujú štátnu moc. Aká je to potom moc?
Vždy znovu ma to na chvíľu zastaví – väčšina z nás sa napríklad teraz chystá na dovolenky, no oni stále len na prechádzku po oplotenom dvore. Deje sa to tu, medzi nami, deň čo deň, mesiac čo mesiac, rok čo rok. Ak sú naozaj nevinní, čo to znamená? Čo to
o nás všetkých znamená? Je kurz eura dôležitejšia téma než práve toto? Nezmýlili sme sa hneď na začiatku v základných prioritách? A čo si vlastne títo naši nevšímaní väzni môžu myslieť o zmene v roku 1989 a o nás, čo sa z nej už devätnásty rok tešíme?
Len to tuším.
Podobne Hedviga. Dievča ako iné. Pred dvoma rokmi ju poznala len rodina, spolužiaci a známi. Potom ju zbili, zákerne a svinsky. Lenže neprišla naša pomoc a súcit, ale verejné odsúdenie. Stala sa nám bosorkou. Najväčšia klamárka našich dejín, špiónka, čo chcela zničiť vládu. Ak je to dievča nevinné – a všetko, čo o jej prípade v tomto časopise vieme, to opäť a opäť betónovo potvrdzuje
– čo to o nás znamená? Čo jej krutý príbeh hovorí o celom tomto štáte, jeho polícii, vyšetrovateľoch, prokurátoroch, ministrovi vnútra a fešim nad ním? Aká je to sloboda, ak sa netýka všetkých? Čo si asi ona, dobrá maďarská študentka, dnes myslí o našom práve a spravodlivosti? A ako sa jej vlastne od toho útoku a pohanenia medzi nami žije?
Na stranách 14 až 21 prinášame nové informácie, ktoré sme o kauze Hedviga Malinová v posledných dvoch mesiacoch zistili. Sú to najmä niektoré kľúčové výpovede svedkov, ktorí úplne bez pochýb potvrdzujú napadnutie Hedvigy, ale aj neuveriteľné vety súdnych znalcov a škandalózny kontext a smer, ktorým sa vyšetrovanie dodnes vedie. Za pozornosť stoja aj viaceré vyjadrenia či mlčanie politikov v ankete k Hedviginmu prípadu.
Fotografia, ktorú uverejňujeme na obálke tohto čísla, nie je na Hedvigino želanie. Naopak, to dievča sa priamemu foteniu vždy vyhýbalo. A my sme to vždy rešpektovali. Ale teraz sme cítili, že musíme urobiť výnimku – a ona to asi cítila tiež.
Šťastná Hedviga so svojím dieťaťom je na našej obálke preto, lebo práve takto vidíme jej príbeh. Ako príbeh dievčaťa, ktoré cez verejnú bolesť a poníženie predčasne dospelo, a napokon si vyvzdorovalo aj svoje súkromné šťastie. Je to vnútorne krásna fotografia, hoci na jej začiatku bol škaredý čin a odporné správanie sa štátu.
Možno je taká krásna práve preto. Možno naozaj všetko skutočne krásne a hlboké pochádza z trápenia a bolesti. Ale toto trápenie a táto bolesť už navždy ostane našou hanbou. Tak, ako väznenie tých nešťastných ľudí v Leopoldove, ktorí sú podľa všetkého nevinní, no ani v slobode sa nedomohli spravodlivého súdu.
Hedviga, Peter, Ema, nech sa vám spolu dobre žije.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.