sobota bola rušná. Od piatku z celej krajiny prichádzali do Ankary aktivisti, študenti a v Turecku aj pomerne činorodé a organizované zamestnanecké odbory. Prichádzali na pochod za mier a ukončenie násilia medzi tureckými zložkami a militantnými Kurdmi. Ráno o 10:04 miestneho času na mieste, kde sa väčšina účastníkov stretávala, pred hlavnou vlakovou stanicou v Ankare, vybuchli dve bomby. Pravdepodobne samovražední atentátnici zabili vyše sto ľudí a zranili niekoľko ďalších stoviek. Žiaľ, dalo sa to očakávať.
Už niekoľko mesiacov sa napätie medzi Tureckom a dvoma – podľa vlády – priamymi hrozbami z ISIS a militantnou a zakázanou stranou kurdských pracujúcich PKK zintenzívňuje. Už niekoľko mesiacov sme sa obávali nepokojov, nepredvídateľných útokov a ďalších tragédií. V Turecku sa mnohí radšej vyhýbajú davom, cez preplnené metro rýchlo utekajú do menších uličiek, cez deň, ak sa dá, ostanú doma. Terorizmus bujnie vo svojej najfundamentálnejšej forme – v podobe hrozieb a šírenia strachu. Vláda, ktorej povinnosťou je chrániť vlastných obyvateľov, zlyháva, a je zjavné, že namiesto riešenia konfliktu sleduje najmä svoj krátkodobý cieľ – získať po prvonovembrových voľbách väčšinu v parlamente.
.bolesť alebo ľahostajnosť?
To, že kdesi na svete zabili bomby desiatky ľudí, sme sa naučili prijímať s kamennou tvárou. Tureckí aktivisti a sociálne siete si však tentoraz dali záležať na tom, aby sme si obete zapamätali podľa tvárí a mien. Sledovať mrazivé videá zo stanice po výbuchu, zábery, kde sa všetci, ktorí vládzu, snažia oživiť srdce zasiahnutému bombou a zastaviť krvácanie vlastným šatstvom, to otrasie aj najcynickejšou povahou. A čítanie príbehov o mladých i skúsených stratených životoch nedopraje pokojné zaspávanie.
Osobná rovina však zďaleka nie je všetko. Tragédia z Ankary je vyvrcholením hrozných udalostí a obáv v krajine, kde už negatívne dianie pomaly presahuje schopnosti bežných obyvateľov plne si ich uvedomovať a prežívať.
„Zdá sa, že veľa ľudí okolo mňa situáciu v Ankare aj ignorovalo, no nevyčítam im to,“ hovorí o napätej atmosfére po útokoch Osman z Izmiru. „Je to spôsobené neustálym a narastajúcim napätím, v ktorom v Turecku v poslednom čase žijeme. Správy nás dennodenne bombardujú ďalšími neuveriteľnými udalosťami, tragédiami, mŕtvymi, unesenými. Niektorí ľudia necítia ani trochu bolesti, niektorí sa dokonca tešia, lebo väčšina tých, ktorí zomreli alebo trpia, sú stúpenci prokurdskej strany a Kurdi. Najväčšia časť spoločnosti sa však cíti bezmocne a zúfalo,“ vysvetľuje Osman.
Ani v Turecku, napriek narastajúcemu počtu úmrtí pre politické a mocenské konflikty, nie je totiž normálne, že uprostred hlavného mesta počas demonštrácie za mier vybuchnú pripravené bomby – rovnako, ako by to nebolo normálne, povedzme, v takom Francúzsku.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.