Vo víre nerestí

... čudný krehký koláčik, čo vyzerá ako do seba zavinuté plátno. My ho voláme štrúdľa.

Niektorí hovoria, že práve tým, kde všade sa tradične k nedeľnému obedu či poobedňajšej káve pripravovala štrúdľa, vieme veľmi presne zrekonštruovať bývalé hranice veľkej rakúsko-uhorskej monarchie. Je jedno, či to bol Slovinec, Čech, Moravák, Švajčiar, Rakúšan, Talian, Maďar, Slovák , Žid, Srb, Chorvát, Poliak, alebo Alsasan, pokiaľ jeho babička ťahala doma štrúdľu, bol to do roku 1918 našinec.

Štrúdľa vraj pochádza priamo zo srdca monarchie, prvý zapísaný recept je z roku 1696 a leží dodnes vo Viedenskej mestskej knižnici. Najväčšiu slávu štrúdľa zažila v osemnástom storočí spolu s rozmachom kaviarenskej kultúry. To, že naša rakúsko-uhorská kuchyňa čerpá z obrovskej rôznorodosti ľudí, ktorí v monarchii žili, je dávno známe. No štrúdľa je dôkazom ešte niečoho ďalšieho. Naša kuchyňa je ovplyvnená aj tými, ktorí k nám skočili takrečeno na kratučkú, možno trošku výbojnejšiu návštevu a ako to už býva, priniesli si so sebou nielen chuť plieniť a nadväzovať krátkodobé romantické zväzky, ale aj klasiky vlastnej kuchyne. A tak sa spolu s Turkami do Viedne dostalo v pätnástom storočí aj veľmi tenké ťahané cesto, ktoré niektoré národy volajú filo či kôry. My ho už poznáme pod názvom štrúdľové, pretože v našich končinách sa exotická turecká baklava poeurópčila na značne umravnenú štrúdľu.