Čo je to? Hudba Sigur Rós.
Aj na otvorenej scéne viedenskej Areny to tak bolo. Pár minút po siedmej v gýčovo krásny utorkový večer (zapadajúce slnko, dažďom vyčistený vzduch, akurátna teplota) vybehli na pódium dánski mladíci s názvom Kissaway Trail a zahrali zopár svižných piesní. Tých, ktorí im venovali viac pozornosti než pivu a würstu, presvedčili, že im nechýba talent ani chuť. Po nich zahrala skupina Yeasayer z Brooklynu, ktorá by pokojne potiahla aj samostatný koncert. Surová elektronika, ostrý, efektmi nabrúsený spev a punková rytmika. Zaujímavé.
„Sigur Rós idú svojou cestou, viac než rýchlosť ich zaujíma hĺbka, dôležitejšia než ľúbivosť je pre nich krása.“
Potom nabehli na pódium mravce (usilovnosťou a počtom) pripomínajúci technici. Priniesli veľké krídlo, niekoľko syntetizátorov, šľapacie harmónium, vibrafón a súpravu zvonkohier, nainštalovali veľké svietiace gule, skontrolovali mikrofóny, brnkli do gitár a presne o deviatej, úplne nenápadne, vstúpil na pódium klavirista Kjárri, basgitarista Goggi, bubeník Orri a spevák a gitarista Jónsi.
Koncert otvorili hitom Svefn-G-Englar, ktorý obsahuje všetko, čo k najpopulárnejšej islandskej kapele patrí: pomalý začiatok, dlhé tóny, zvuk, ktorý rastie z pianissima až do monumentálnej mohutnosti. A hlavne Jónsiho sláčikom rozvibrovaná gitara, tvoriaca farebný grúv a čistý, rovný, do nadoblačných výšok posadený falzet tohto plachého frontmana. Niekedy v druhej alebo v tretej piesni prišlo na pódium sláčikové kvarteto Amiina – štyri blonďavé mladé dámy, obsluhujúce okrem huslí, violy a violončela aj zvonkohry, bubny a píly (hrá sa na nich sláčikom a vydávajú mäkký vysoký zvuk). Keď na pódium vpochodovala pätica dychárov v bielych oblekoch, islandský orchester bol kompletný.
Počas dvojhodinového koncertu sme počuli staršie skladby, a ak sa nemýlim, tak úplne celý aktuálny album. Hoci sme – Rakúšania ani početná skupina Slovákov – nerozumeli ani slovo, Jónsiho jemný spev, kdesi z islandského staroveku tečúce melódie a farebné zvukové hory vyrastajúce pred našimi ušami, vytvárali mimoriadne silný, emóciami nabitý zážitok. Orgiastickú úroveň dosiahol pri radostných piesňach Vid Spilum Endalaust, Inní Mér Syngur Vitleysingur a Gobbledegook, ktorou „riadny hrací čas“ vyvrcholil. Nasledovali dva prídavky, z toho ten druhý – na jednoduchej klavírnej fráze postavená pesnička All Alright – napĺňala odchádzajúce davy (asi 4 000 ľudí) pokojom, ktorý mal priam duchovnú kvalitu.
Sigur Rós idú svojou cestou, viac než rýchlosť ich zaujíma hĺbka, dôležitejšia než ľúbivosť je pre nich krása. V dôsledku ich mediálnej plachosti nevieme veľa o tom, čo ich k tomu vedie a ani ako táto zvláštna krása vzniká. Ten bzukot v ich ušiach však musí byť úžasný. Vid Spilum Endelaust. Hráme bez konca...
Sigur Rós & Amiina, Yeasayer, Kissaway Trail, 8. júl 2008 Arena Open Air, Viedeň.