Keď pred viac ako mesiacom poskytol Ľuboš Micheľ rozhovor nášmu týždenníku, nesršal z neho politický zápal, ale lojalita určite áno.
Priznal, že na Republikovej rade zdvihol ruku za vylúčenie bratislavských členov SDKÚ a vysvetlil to argumentom, že v každej politickej strane platia stanovy, ktoré sa predsa musia dodržiavať. Bol vážne presvedčivý. O tom, že má výhrady k blokovaniu Lisabonskej zmluvy, sa vôbec nezmienil.
Vnímal už vtedy Ľuboš Micheľ tieto dva body ako zásadný problém a klamal teda nám a našim čitateľom, keď to zamlčal? Alebo to vtedy za problém nepovažoval, a potom o tri týždne klamal aj verejnosti, aj svojim straníckym kolegom? Samozrejme, existuje aj možnosť, že rozhodca zmenil názor počas niekoľkotýždňového pobytu na majstrovstvách Európy, kde mu jeho extrémne rozhľadení rozhodcovskí kolegovia vyčítali taktiku pri hlasovaní o Lisabonskej zmluve.
Kto môže, nech uverí.
Nech už to bolo akokoľvek, prípad Micheľ potvrdil, ako málo je na Slovensku politikov, ktorí majú aspoň základnú odvahu byť normálnymi kritikmi vo vlastnej strane. Takými, ktorí povedia svoj názor nahlas hneď, ako vznikne problém, potom si za ním stoja, zvedú zaň vnútri strany boj, a odchádzajú, alebo sú vyhodení až potom, keď neuspejú. Oveľa viac je tu hrdinov, ktorí celé roky strane kryjú chrbát, pretože z toho majú výhody, potom zrazu precitnú a uvedomia si naozaj hlboko, že všetko je zlé. To vtedy, keď výhody stratia, alebo sa objavia iné, väčšie. Vtedy nikomu nič nepovedia, zo dňa na deň vystúpia zo strany, a potom sa tvária ako túžobne očakávaní zvestovatelia nepríjemnej pravdy. Teraz ide o Micheľa. Ale rad je dlhý. Stačí si spomenúť na Ivana Gašparoviča a jeho zázračné vytriezvenie z Mečiara po nominačnom sneme HZDS, kde sa dozvedel, že chýba na kandidátke.
Slovenskému novinárovi pripadá ako z iného sveta, keď napríklad v českých správach sleduje, ako sa okresný funkcionár ODS, ČSSD, lidovcov či zelených nebojí nahlas povedať kritický názor na svojho predsedu. U nás, ak aj nejaký nespokojný politik má odlišný názor (ktorý kamarátom v krčme odvážne porozprával nespočetnekrát), verejnej odpovedi na priamu otázku sa alebo vyhne, alebo „roztrasený“ odkáže, že to ešte musí prekonzultovať. To, čo neskôr novinár dostane, je potom len bezobsažná nuda.
O väčšine slovenských politikov sa hovorí, že im chýba rozmer, rozhľad, názor. Micheľovi chýba viac – buď charakter, alebo odvaha.
Priznal, že na Republikovej rade zdvihol ruku za vylúčenie bratislavských členov SDKÚ a vysvetlil to argumentom, že v každej politickej strane platia stanovy, ktoré sa predsa musia dodržiavať. Bol vážne presvedčivý. O tom, že má výhrady k blokovaniu Lisabonskej zmluvy, sa vôbec nezmienil.
Vnímal už vtedy Ľuboš Micheľ tieto dva body ako zásadný problém a klamal teda nám a našim čitateľom, keď to zamlčal? Alebo to vtedy za problém nepovažoval, a potom o tri týždne klamal aj verejnosti, aj svojim straníckym kolegom? Samozrejme, existuje aj možnosť, že rozhodca zmenil názor počas niekoľkotýždňového pobytu na majstrovstvách Európy, kde mu jeho extrémne rozhľadení rozhodcovskí kolegovia vyčítali taktiku pri hlasovaní o Lisabonskej zmluve.
Kto môže, nech uverí.
Nech už to bolo akokoľvek, prípad Micheľ potvrdil, ako málo je na Slovensku politikov, ktorí majú aspoň základnú odvahu byť normálnymi kritikmi vo vlastnej strane. Takými, ktorí povedia svoj názor nahlas hneď, ako vznikne problém, potom si za ním stoja, zvedú zaň vnútri strany boj, a odchádzajú, alebo sú vyhodení až potom, keď neuspejú. Oveľa viac je tu hrdinov, ktorí celé roky strane kryjú chrbát, pretože z toho majú výhody, potom zrazu precitnú a uvedomia si naozaj hlboko, že všetko je zlé. To vtedy, keď výhody stratia, alebo sa objavia iné, väčšie. Vtedy nikomu nič nepovedia, zo dňa na deň vystúpia zo strany, a potom sa tvária ako túžobne očakávaní zvestovatelia nepríjemnej pravdy. Teraz ide o Micheľa. Ale rad je dlhý. Stačí si spomenúť na Ivana Gašparoviča a jeho zázračné vytriezvenie z Mečiara po nominačnom sneme HZDS, kde sa dozvedel, že chýba na kandidátke.
Slovenskému novinárovi pripadá ako z iného sveta, keď napríklad v českých správach sleduje, ako sa okresný funkcionár ODS, ČSSD, lidovcov či zelených nebojí nahlas povedať kritický názor na svojho predsedu. U nás, ak aj nejaký nespokojný politik má odlišný názor (ktorý kamarátom v krčme odvážne porozprával nespočetnekrát), verejnej odpovedi na priamu otázku sa alebo vyhne, alebo „roztrasený“ odkáže, že to ešte musí prekonzultovať. To, čo neskôr novinár dostane, je potom len bezobsažná nuda.
O väčšine slovenských politikov sa hovorí, že im chýba rozmer, rozhľad, názor. Micheľovi chýba viac – buď charakter, alebo odvaha.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.