„Nietzsche je mŕtvy.“ Boh .? Vtipné obrátenie Nietzscheho výroku o smrti Boha sa vďaka nápisom na múroch stalo veľmi známym. Nietzsche bol jedným z prvých prorokov, čo ohlasovali nástup sekularizácie čiže pokles vplyvu náboženstva na spoločnosť.
Podľa týchto prorokov mal význam náboženstva s vývojom spoločnosti upadať, až kým spoločnosť nedospeje do modernej, úplne sekularizovanej fázy. Predpoveď sa však nenapĺňa a sekularizmus čelí novým výzvam. Nápisy na múroch prestali byť iba slovnou hračkou.
.čo je sekularizácia?
Saeculum znamená náš vek, časopriestor, svet podriadený času. Naopak, Boh, posvätné, je mimo času. Kresťanská tradícia chápala saeculum ako čas od Adamovho pádu do druhého Kristovho príchodu na konci dejín. V komunistických školách sme sa učili, že kolesá dejín a pokroku nezadržateľne ženú našu spoločnosť k čoraz väčšej sekularite – k východu z ópiového brlohu náboženstva. Vtedajší proroci sekularizmu tvrdili (nadšene, už nie smutne ako Nietzscheho blázon), že onedlho budeme osvietení a zbavení náboženských povier. Tézu sekularizácie však dnes mnohí sociológovia považujú za vyvrátenú.
Nie je to prekvapujúce tvrdenie? Veď málokto by popieral, že náboženstvo v poslednom storočí ustúpilo z verejného priestoru. Vec je však zložitejšia. Náboženstvo je komplikovaný jav a treba rozlišovať, v ktorej oblasti spoločnosti sledujeme nárast alebo miznutie náboženských fenoménov. Vezmime si ako príklad kresťanstvo. Dá sa pozorovať v troch odlišných formách, ktoré Tomáš Halík nazýva religio, confessio a pietas/spiritualita. Kedysi pôsobilo kresťanstvo v Európe ako sila integrujúca celú spoločnosť – religio. Tou už dnes kresťanská viera iste nie je. Nahradili ju napríklad médiá. Kresťanstvo zohrávalo zjednocujúcu spoločenskú úlohu v oblasti kultúry a etiky, často aj politiky. Politický vplyv kresťanských cirkví je dnes menší ako v minulosti.
Po druhé, kresťanstvo ako inštitucionálne-doktrinálny systém (confessio) je zrejme tiež v kríze. Najmä v Európe ľudia prestávajú vidieť zmysel organizovaného náboženstva. Ale naopak, v tretej forme (spiritualita) možno pozorovať obrovský vzostup kresťanstva aj iných náboženstiev a duchovných prúdov. Naša doba je zlatým vekom spirituality a individuálnej zbožnosti (pietas). Sociológ Peter L. Berger tvrdí, že modernita nesekularizuje, ale pluralizuje. Svedčí o tom pestrá ponuka rôznych duchovných prúdov vrátane nebezpečných siekt. Ako píše sociológ David Lyon: „Rieky tradičného náboženstva doposiaľ tečú, ale deregulované náboženstvo sa už dávno rozlialo do delty prúdov, kanálov a pramienkov.“
Téza o postupnej sekularizácii spoločnosti sa týkala všetkých oblastí: politickej, kultúrnej i privátnej. Nárast duchovnosti v ktorejkoľvek z nich jej preto protirečí. Napríklad hlásatelia vedeckého ateizmu by iste neboli spokojní, keby im niekto oznamoval, že náboženstvo úspešne vymizlo z politiky a kultúry, aby sa nakoniec utiahlo do súkromných hláv zbožných obyvateľov. Nové pozorovania spochybňujú dokonca aj globálnu sekularizáciu kultúry a politiky. Americký sociológ Rodney Stark napísal o teórii sekularizácie esej s priliehavým názvom Sekularizácia, R.I.P. (requiescas in pace – odpočívaj v pokoji).
.kresťanstvo proti mýtom
Zaujímavé je, že k sekularizácii spoločnosti sčasti prispelo samo kresťanstvo. Podľa židovstva i kresťanstva Boh stvoril človeka na svoj obraz a daroval mu slobodnú vôľu a rozum. Človek sa má snažiť svet slobodne skúmať a spravovať. Boh sa zo sveta do určitej miery stiahol, aby ponechal človeku slobodu. Biblia odkúzlila a demytologizovala svet a prírodu, pretože hlásala, že príroda nie je Boh. Slnko a hviezdy sú v knihe Genezis opisované ako svetlá na oblohe. V starovekom svete prírodných bohov a duchov to znamenalo revolučnú zmenu v myslení. Vesmír sa nemal uctievať ako niečo posvätné, mal sa spoznávať a premieňať. Myšlienka zdravej sekularizácie je teda obsiahnutá už v judaizme a kresťanstve. Desakralizácia – „odposvätnenie – sveta pripravila pôdu pre vznik modernej vedy. Dôraz na slobodu a autonómiu človeka prispel aj k západnému politickému mysleniu – desakralizácia politickej moci bola krokom k politickému liberalizmu.
Teológ Friedrich Gogarten v tomto zmysle rozlišoval medzi sekularitou a sekularizmom. Sekularita podľa neho znamená emancipáciu, dospelosť a zodpovednosť človeka – a je plodom biblickej demytologizácie sveta. Militantný sekularizmus je naopak ideológiou, ktorá je zdegenerovanou formou sekularizácie. Ide totiž do extrému a spolu s transcendentnom odstraňuje akúkoľvek zodpovednosť človeka voči niečomu, čo ho presahuje. Tomáš Halík vyjadril zaujímavú myšlienku, že kresťania a židia môžu pomôcť vyriešiť konflikt medzi islamom a sekulárnym Západom. S islamom ich spája abrahámovské dedičstvo a sekulárna spoločnosť vzišla z lona judeo-kresťanskej civilizácie. Židia a kresťania majú podľa neho šancu ukázať obom stranám, že sa etické a duchovné hodnoty monoteizmu a filozofické a politické hodnoty západného liberalizmu môžu plodne dopĺňať.
.amerika, Francúzsko, Rusko
V politickej oblasti existujú podľa sociológa Petra L. Bergera tri druhy sekularizmu:
1. Mierny sekularizmus amerického typu. Štát a cirkev sú oddelené, štát sa však k náboženstvu nespráva nepriateľsky, rešpektuje jeho autonómiu. Veriaci môžu svoje hodnoty slobodne prezentovať vo verejnej diskusii.
2. Francúzske chápanie oddelenia štátu a náboženstva, ktoré je poznačené protikresťanským naladením osvietenectva. Politicky bol francúzsky sekularizmus presadený v rámci Veľkej francúzskej revolúcie. V súčasnosti funguje ako striktné vykázanie náboženskej sféry do súkromného života. Náboženské symboly a gestá sú v politike zakázané. Na druhej strane majú veriaci zákonom chránené právo na súkromné náboženské prejavy.
3. Ruská (komunistická) verzia sekularizmu, ktorá kruto prenasleduje aj súkromný náboženský život veriacich.
.náboženstvo na vzostupe
Všetky tri formy sekularizmu dnes čelia novým výzvam – náboženské fenomény sa totiž rozmáhajú. Z globálneho hľadiska priťahujú pozornosť najmä islamské hnutia, ktoré sú na vzostupe v moslimskom svete a čoraz väčšmi aj na Západe. Pozoruhodný je aj živý evanjelikálny protestantizmus. Keďže sa nespája s násilím, médiá a verejnosť si ho všímajú menej. Vo forme tzv. charizmatických hnutí už táto tichá revolúcia presiahla konfesijné hranice protestantizmu. Súčasné odhady hovoria o štyristo miliónoch nadšených prívržencov. Zaujímavé je, že revitalizácia islamu nastáva skôr v regiónoch, ktoré už boli moslimské, kým evanjelikálne kresťanstvo preniklo vo forme masových konverzií aj do neprotestantských oblastí. K oživeniu dochádza aj u katolíkov – najmä v južných krajinách alebo u ortodoxných kresťanov v Rusku. Ortodoxný judaizmus zažíva obrodu v Amerike a v Izraeli, vlny duchovného oživenia prešli aj hinduizmom a budhizmom.
.kde sú fanatici
Náboženské oživenie v súkromí i v kultúre dnes často sprevádza aj vzrast politického vplyvu náboženstva. Gilles Kepel v knihe Božia pomsta hovorí o masívnom návrate monoteistických náboženstiev do verejného života a politiky. Platí to najmä o islame, ale aj o evanjelikáloch v USA a o kresťanských disidentoch v stredovýchodnej Európe. Politická mobilizácia náboženstiev ako taká nie je vôbec zlá a môže byť cenným príspevkom do verejnej diskusie. Znepokojivé však je, že podľa Petra Bergera dnes aj na miernu verziu politického sekularizmu útočia silné fundamentalistické prúdy. Fundamentalisti nepoznajú pojem zdravej sekularity a snažia sa ustanoviť nadvládu náboženstva vo všetkých spoločenských sférach.
V každom náboženstve existujú takéto viac či menej silné radikálne prúdy. Napríklad radikálni islamisti sa netaja túžbou po islamskom štáte, kde by pre všetkých platila šaríja. Podobné teokratické predstavy však nájdeme aj u iných náboženstiev. Niektoré ortodoxné židovské skupiny propagujú tzv. halachický štát, v Indii niektorí hinduisti hlásajú podobnú ideológiu hindutvy a príkladom môžu byť aj ruskí ortodoxní kresťania, volajúci po jednote štátu a cirkvi.
Medzi teokratických fanatikov by mnohí zaradili aj katolíckych alebo protestantských kresťanov. Niekedy sa na adresu kresťanov alebo kresťanských politikov dokonca používajú označenia ako „talibanci“. Podľa Bergera je však takáto obava empiricky neudržateľná. Iba zanedbateľná skupina evanjelikálov chce založiť kresťanský štát. A po druhom vatikánskom koncile je nemysliteľné, že by katolíci chceli ostatným vnútiť katolícky štát. Naposledy sa Katolícka cirkev snažila založiť katolícky štát počas španielskej občianskej vojny. Pápež Benedikt XVI. pri nedávnej návšteve USA zdôraznil, že americký typ sekulárneho štátu, v ktorom sú všetky náboženstvá vítané, môže slúžiť ako pozitívny vzor pre Európu.
Teokratické tendencie v náboženstve možno označiť za fundamentalizmus. K fundamentalistickým postojom sa však dá zaradiť aj militantný sekularizmus. Ten podkopáva princípy demokracie, pretože vylučuje veriacich z verejnej diskusie, najmä keď niektoré náboženské myšlienky demokraciu a zdravý sekularizmus podporujú. Príklad sviečkovej manifestácie, ktorej okrúhle výročie sme si tento rok pripomínali, ukazuje, že veriaci môžu niekedy významne prispieť práve k demokratizácii spoločnosti.
Autor je vedecký pracovník a publicista.
Podľa týchto prorokov mal význam náboženstva s vývojom spoločnosti upadať, až kým spoločnosť nedospeje do modernej, úplne sekularizovanej fázy. Predpoveď sa však nenapĺňa a sekularizmus čelí novým výzvam. Nápisy na múroch prestali byť iba slovnou hračkou.
.čo je sekularizácia?
Saeculum znamená náš vek, časopriestor, svet podriadený času. Naopak, Boh, posvätné, je mimo času. Kresťanská tradícia chápala saeculum ako čas od Adamovho pádu do druhého Kristovho príchodu na konci dejín. V komunistických školách sme sa učili, že kolesá dejín a pokroku nezadržateľne ženú našu spoločnosť k čoraz väčšej sekularite – k východu z ópiového brlohu náboženstva. Vtedajší proroci sekularizmu tvrdili (nadšene, už nie smutne ako Nietzscheho blázon), že onedlho budeme osvietení a zbavení náboženských povier. Tézu sekularizácie však dnes mnohí sociológovia považujú za vyvrátenú.
Nie je to prekvapujúce tvrdenie? Veď málokto by popieral, že náboženstvo v poslednom storočí ustúpilo z verejného priestoru. Vec je však zložitejšia. Náboženstvo je komplikovaný jav a treba rozlišovať, v ktorej oblasti spoločnosti sledujeme nárast alebo miznutie náboženských fenoménov. Vezmime si ako príklad kresťanstvo. Dá sa pozorovať v troch odlišných formách, ktoré Tomáš Halík nazýva religio, confessio a pietas/spiritualita. Kedysi pôsobilo kresťanstvo v Európe ako sila integrujúca celú spoločnosť – religio. Tou už dnes kresťanská viera iste nie je. Nahradili ju napríklad médiá. Kresťanstvo zohrávalo zjednocujúcu spoločenskú úlohu v oblasti kultúry a etiky, často aj politiky. Politický vplyv kresťanských cirkví je dnes menší ako v minulosti.
Po druhé, kresťanstvo ako inštitucionálne-doktrinálny systém (confessio) je zrejme tiež v kríze. Najmä v Európe ľudia prestávajú vidieť zmysel organizovaného náboženstva. Ale naopak, v tretej forme (spiritualita) možno pozorovať obrovský vzostup kresťanstva aj iných náboženstiev a duchovných prúdov. Naša doba je zlatým vekom spirituality a individuálnej zbožnosti (pietas). Sociológ Peter L. Berger tvrdí, že modernita nesekularizuje, ale pluralizuje. Svedčí o tom pestrá ponuka rôznych duchovných prúdov vrátane nebezpečných siekt. Ako píše sociológ David Lyon: „Rieky tradičného náboženstva doposiaľ tečú, ale deregulované náboženstvo sa už dávno rozlialo do delty prúdov, kanálov a pramienkov.“
Téza o postupnej sekularizácii spoločnosti sa týkala všetkých oblastí: politickej, kultúrnej i privátnej. Nárast duchovnosti v ktorejkoľvek z nich jej preto protirečí. Napríklad hlásatelia vedeckého ateizmu by iste neboli spokojní, keby im niekto oznamoval, že náboženstvo úspešne vymizlo z politiky a kultúry, aby sa nakoniec utiahlo do súkromných hláv zbožných obyvateľov. Nové pozorovania spochybňujú dokonca aj globálnu sekularizáciu kultúry a politiky. Americký sociológ Rodney Stark napísal o teórii sekularizácie esej s priliehavým názvom Sekularizácia, R.I.P. (requiescas in pace – odpočívaj v pokoji).
.kresťanstvo proti mýtom
Zaujímavé je, že k sekularizácii spoločnosti sčasti prispelo samo kresťanstvo. Podľa židovstva i kresťanstva Boh stvoril človeka na svoj obraz a daroval mu slobodnú vôľu a rozum. Človek sa má snažiť svet slobodne skúmať a spravovať. Boh sa zo sveta do určitej miery stiahol, aby ponechal človeku slobodu. Biblia odkúzlila a demytologizovala svet a prírodu, pretože hlásala, že príroda nie je Boh. Slnko a hviezdy sú v knihe Genezis opisované ako svetlá na oblohe. V starovekom svete prírodných bohov a duchov to znamenalo revolučnú zmenu v myslení. Vesmír sa nemal uctievať ako niečo posvätné, mal sa spoznávať a premieňať. Myšlienka zdravej sekularizácie je teda obsiahnutá už v judaizme a kresťanstve. Desakralizácia – „odposvätnenie – sveta pripravila pôdu pre vznik modernej vedy. Dôraz na slobodu a autonómiu človeka prispel aj k západnému politickému mysleniu – desakralizácia politickej moci bola krokom k politickému liberalizmu.
Teológ Friedrich Gogarten v tomto zmysle rozlišoval medzi sekularitou a sekularizmom. Sekularita podľa neho znamená emancipáciu, dospelosť a zodpovednosť človeka – a je plodom biblickej demytologizácie sveta. Militantný sekularizmus je naopak ideológiou, ktorá je zdegenerovanou formou sekularizácie. Ide totiž do extrému a spolu s transcendentnom odstraňuje akúkoľvek zodpovednosť človeka voči niečomu, čo ho presahuje. Tomáš Halík vyjadril zaujímavú myšlienku, že kresťania a židia môžu pomôcť vyriešiť konflikt medzi islamom a sekulárnym Západom. S islamom ich spája abrahámovské dedičstvo a sekulárna spoločnosť vzišla z lona judeo-kresťanskej civilizácie. Židia a kresťania majú podľa neho šancu ukázať obom stranám, že sa etické a duchovné hodnoty monoteizmu a filozofické a politické hodnoty západného liberalizmu môžu plodne dopĺňať.
.amerika, Francúzsko, Rusko
V politickej oblasti existujú podľa sociológa Petra L. Bergera tri druhy sekularizmu:
1. Mierny sekularizmus amerického typu. Štát a cirkev sú oddelené, štát sa však k náboženstvu nespráva nepriateľsky, rešpektuje jeho autonómiu. Veriaci môžu svoje hodnoty slobodne prezentovať vo verejnej diskusii.
2. Francúzske chápanie oddelenia štátu a náboženstva, ktoré je poznačené protikresťanským naladením osvietenectva. Politicky bol francúzsky sekularizmus presadený v rámci Veľkej francúzskej revolúcie. V súčasnosti funguje ako striktné vykázanie náboženskej sféry do súkromného života. Náboženské symboly a gestá sú v politike zakázané. Na druhej strane majú veriaci zákonom chránené právo na súkromné náboženské prejavy.
3. Ruská (komunistická) verzia sekularizmu, ktorá kruto prenasleduje aj súkromný náboženský život veriacich.
.náboženstvo na vzostupe
Všetky tri formy sekularizmu dnes čelia novým výzvam – náboženské fenomény sa totiž rozmáhajú. Z globálneho hľadiska priťahujú pozornosť najmä islamské hnutia, ktoré sú na vzostupe v moslimskom svete a čoraz väčšmi aj na Západe. Pozoruhodný je aj živý evanjelikálny protestantizmus. Keďže sa nespája s násilím, médiá a verejnosť si ho všímajú menej. Vo forme tzv. charizmatických hnutí už táto tichá revolúcia presiahla konfesijné hranice protestantizmu. Súčasné odhady hovoria o štyristo miliónoch nadšených prívržencov. Zaujímavé je, že revitalizácia islamu nastáva skôr v regiónoch, ktoré už boli moslimské, kým evanjelikálne kresťanstvo preniklo vo forme masových konverzií aj do neprotestantských oblastí. K oživeniu dochádza aj u katolíkov – najmä v južných krajinách alebo u ortodoxných kresťanov v Rusku. Ortodoxný judaizmus zažíva obrodu v Amerike a v Izraeli, vlny duchovného oživenia prešli aj hinduizmom a budhizmom.
.kde sú fanatici
Náboženské oživenie v súkromí i v kultúre dnes často sprevádza aj vzrast politického vplyvu náboženstva. Gilles Kepel v knihe Božia pomsta hovorí o masívnom návrate monoteistických náboženstiev do verejného života a politiky. Platí to najmä o islame, ale aj o evanjelikáloch v USA a o kresťanských disidentoch v stredovýchodnej Európe. Politická mobilizácia náboženstiev ako taká nie je vôbec zlá a môže byť cenným príspevkom do verejnej diskusie. Znepokojivé však je, že podľa Petra Bergera dnes aj na miernu verziu politického sekularizmu útočia silné fundamentalistické prúdy. Fundamentalisti nepoznajú pojem zdravej sekularity a snažia sa ustanoviť nadvládu náboženstva vo všetkých spoločenských sférach.
V každom náboženstve existujú takéto viac či menej silné radikálne prúdy. Napríklad radikálni islamisti sa netaja túžbou po islamskom štáte, kde by pre všetkých platila šaríja. Podobné teokratické predstavy však nájdeme aj u iných náboženstiev. Niektoré ortodoxné židovské skupiny propagujú tzv. halachický štát, v Indii niektorí hinduisti hlásajú podobnú ideológiu hindutvy a príkladom môžu byť aj ruskí ortodoxní kresťania, volajúci po jednote štátu a cirkvi.
Medzi teokratických fanatikov by mnohí zaradili aj katolíckych alebo protestantských kresťanov. Niekedy sa na adresu kresťanov alebo kresťanských politikov dokonca používajú označenia ako „talibanci“. Podľa Bergera je však takáto obava empiricky neudržateľná. Iba zanedbateľná skupina evanjelikálov chce založiť kresťanský štát. A po druhom vatikánskom koncile je nemysliteľné, že by katolíci chceli ostatným vnútiť katolícky štát. Naposledy sa Katolícka cirkev snažila založiť katolícky štát počas španielskej občianskej vojny. Pápež Benedikt XVI. pri nedávnej návšteve USA zdôraznil, že americký typ sekulárneho štátu, v ktorom sú všetky náboženstvá vítané, môže slúžiť ako pozitívny vzor pre Európu.
Teokratické tendencie v náboženstve možno označiť za fundamentalizmus. K fundamentalistickým postojom sa však dá zaradiť aj militantný sekularizmus. Ten podkopáva princípy demokracie, pretože vylučuje veriacich z verejnej diskusie, najmä keď niektoré náboženské myšlienky demokraciu a zdravý sekularizmus podporujú. Príklad sviečkovej manifestácie, ktorej okrúhle výročie sme si tento rok pripomínali, ukazuje, že veriaci môžu niekedy významne prispieť práve k demokratizácii spoločnosti.
Autor je vedecký pracovník a publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.