Alfred Gusenbauer je minulosťou. Do dejín vojde ako jedna z najsmutnejších figúr Rakúska. Ako politik, ktorý už v chlapčenských časoch sníval o tom, že sa stane kancelárom, ale nikto mu neveril.
Ako politik, ktorý to síce napokon dokázal, súčasne však zničil vlastnú kariéru a Rakúsko iba po 18 mesiacoch svojej vlády vrhol do predčasných volieb.
Gusenbauerov zostup sa, paradoxne, začal jeho najväčším úspechom – v roku 2006 vrátil sociálnym demokratom po siedmich rokoch v opozícii kancelársky úrad. Urobil to pomocou nereálnych sľubov, ktoré dával veľmi ľahkovážne, pretože kampaň pre neho vyzerala dlho beznádejne. Chcel napríklad zrušiť poplatky za vysokoškolské štúdium a chcel zrušiť aj kúpu stíhačiek, ktoré objednala Schüsselova vláda. Neostalo z toho, samozrejme, nič. Ľudovci (ÖVP), ktorí cítili ako neprávosť, že boli zvrhnutí z kancelárskeho kresla, si v koaličných rokovaniach vymohli od Gusenbauera taký vládny program, v ktorom boli po sociálnodemokratickom obsahu len mizivé stopy. „Hlavne, že je kancelár,“ písali už vtedy v ironických titulkoch viedenské denníky. Okamžite vyrobili Gusenbauerovi imidž politika, ktorý je „schopný odpadnúť ešte aj vtedy, keď leží“.
To, čo nasledovalo, bolo už len veľkou koalíciou utrpenia, hádok a vzájomnej blokády, v ktorej socialisti s kancelárskym postom pôsobili ako junior, ktorému ľudovci nedoprajú ani ten najmenší úspech. Nutné reformy sa neuskutočnili a napokon sa už nedalo pohnúť s ničím.
SPÖ preto prehrávala jedny regionálne voľby za druhými, takže zlosť súdruhov na Gusenbauera, ktorý v osobných rozhovoroch vystupuje ako mimoriadne sčítaný a inteligentný muž, bola nekonečná.
Gusenbauer nakoniec vyzeral v kancelárskom sedle úplne osamotene. Veril, že svoj chlapčenský sen zachráni tým, že vedenie strany odovzdá ministrovi dopravy Wernerovi Faymannovi, dávnemu lojálnemu spolubojovníkovi. Spoločne mali vytiahnuť SPÖ z preferenčnej mizérie – urobili teda radikálny odklon vo svojej európskej politike, keď do budúcnosti sľúbili Rakúšanom referendá v prípade nových zmlúv o EÚ. Zvestovali to v liste adresovanom vydavateľovi Kronen Zeitung, ktorý je s troma miliónmi čitateľov najväčším rakúskym denníkom. Trápne pokľaknutie pred bulvárom dodalo ľudovcom z ÖVP (ktorí už len striehli na najmenšiu šancu, ako skorigovať pomýlenie voličov z posledných volieb), nevyhnutnú zámienku na vypovedanie koalície.
A čo sa bude diať teraz? Predčasné voľby 28. septembra budú v krajine, kde znechutenie z politiky ešte nikdy nebolo také veľké ako dnes. V krajine, ktorá je otrávená večnými spormi a nehybnosťou posledných 18 mesiacov. Už teraz je jasné, že z krízy budú profitovať slobodní (FPÖ) pod vedením Heinza-Christiana Stracheho. Niekdajší politický odchovanec Jörga Haidera dokáže hrozivo brnkať na strunách populizmu – je celkom jedno, či proti EÚ, alebo proti cudzincom. Strache dáva vždy jednoduché odpovede na zložité otázky. Podľa prieskumov by mohol zdvojnásobiť voličské hlasy a získať až vyše 20 percent. Ľudovci naopak veria, že z chaosu u socialistov vyťažia ako „jediný garant stability“. Je však otázne, či to jej predsedovi Wilhelmovi Moltererovi, ktorý je sotva charizmatickejší než Gusenbauer, zaistí kancelársky post. A socialistická SPÖ so šéfom Faymannom (o ktorom už aj jeho spolustraníci hovoria, že je „slizkejší ako úhor“) dúfa, že na svoj úspech využije zdražovanie potravín, nájomného a benzínu. Strata dôvery voličov však nabrala také rozmery, že je pochybné, či ďalšie sľuby socialistov môžu ešte zabrať.
Najzaujímavejšia je v tejto chvíli otázka, aké koalície môžu z predčasných volieb vzísť. Veľké strany ešte popierajú, že by zobrali do vládnej zostavy Stracheho populistickú stranu. No keďže slabnú aj preferencie zelených, opäť by ostala ako jediná možnosť veľká koalícia. Aký by to však malo zmysel? Je predsa očividné, že jej obnovenie – v prípade, že by sa kompletne nezmenil najvyšší personál oboch veľkých strán – by celý politický systém krajiny opäť vrazilo do múru. Hľa, dnešné Rakúsko.
Autor je redaktor rakúskeho týždenníka News.
Ako politik, ktorý to síce napokon dokázal, súčasne však zničil vlastnú kariéru a Rakúsko iba po 18 mesiacoch svojej vlády vrhol do predčasných volieb.
Gusenbauerov zostup sa, paradoxne, začal jeho najväčším úspechom – v roku 2006 vrátil sociálnym demokratom po siedmich rokoch v opozícii kancelársky úrad. Urobil to pomocou nereálnych sľubov, ktoré dával veľmi ľahkovážne, pretože kampaň pre neho vyzerala dlho beznádejne. Chcel napríklad zrušiť poplatky za vysokoškolské štúdium a chcel zrušiť aj kúpu stíhačiek, ktoré objednala Schüsselova vláda. Neostalo z toho, samozrejme, nič. Ľudovci (ÖVP), ktorí cítili ako neprávosť, že boli zvrhnutí z kancelárskeho kresla, si v koaličných rokovaniach vymohli od Gusenbauera taký vládny program, v ktorom boli po sociálnodemokratickom obsahu len mizivé stopy. „Hlavne, že je kancelár,“ písali už vtedy v ironických titulkoch viedenské denníky. Okamžite vyrobili Gusenbauerovi imidž politika, ktorý je „schopný odpadnúť ešte aj vtedy, keď leží“.
To, čo nasledovalo, bolo už len veľkou koalíciou utrpenia, hádok a vzájomnej blokády, v ktorej socialisti s kancelárskym postom pôsobili ako junior, ktorému ľudovci nedoprajú ani ten najmenší úspech. Nutné reformy sa neuskutočnili a napokon sa už nedalo pohnúť s ničím.
SPÖ preto prehrávala jedny regionálne voľby za druhými, takže zlosť súdruhov na Gusenbauera, ktorý v osobných rozhovoroch vystupuje ako mimoriadne sčítaný a inteligentný muž, bola nekonečná.
Gusenbauer nakoniec vyzeral v kancelárskom sedle úplne osamotene. Veril, že svoj chlapčenský sen zachráni tým, že vedenie strany odovzdá ministrovi dopravy Wernerovi Faymannovi, dávnemu lojálnemu spolubojovníkovi. Spoločne mali vytiahnuť SPÖ z preferenčnej mizérie – urobili teda radikálny odklon vo svojej európskej politike, keď do budúcnosti sľúbili Rakúšanom referendá v prípade nových zmlúv o EÚ. Zvestovali to v liste adresovanom vydavateľovi Kronen Zeitung, ktorý je s troma miliónmi čitateľov najväčším rakúskym denníkom. Trápne pokľaknutie pred bulvárom dodalo ľudovcom z ÖVP (ktorí už len striehli na najmenšiu šancu, ako skorigovať pomýlenie voličov z posledných volieb), nevyhnutnú zámienku na vypovedanie koalície.
A čo sa bude diať teraz? Predčasné voľby 28. septembra budú v krajine, kde znechutenie z politiky ešte nikdy nebolo také veľké ako dnes. V krajine, ktorá je otrávená večnými spormi a nehybnosťou posledných 18 mesiacov. Už teraz je jasné, že z krízy budú profitovať slobodní (FPÖ) pod vedením Heinza-Christiana Stracheho. Niekdajší politický odchovanec Jörga Haidera dokáže hrozivo brnkať na strunách populizmu – je celkom jedno, či proti EÚ, alebo proti cudzincom. Strache dáva vždy jednoduché odpovede na zložité otázky. Podľa prieskumov by mohol zdvojnásobiť voličské hlasy a získať až vyše 20 percent. Ľudovci naopak veria, že z chaosu u socialistov vyťažia ako „jediný garant stability“. Je však otázne, či to jej predsedovi Wilhelmovi Moltererovi, ktorý je sotva charizmatickejší než Gusenbauer, zaistí kancelársky post. A socialistická SPÖ so šéfom Faymannom (o ktorom už aj jeho spolustraníci hovoria, že je „slizkejší ako úhor“) dúfa, že na svoj úspech využije zdražovanie potravín, nájomného a benzínu. Strata dôvery voličov však nabrala také rozmery, že je pochybné, či ďalšie sľuby socialistov môžu ešte zabrať.
Najzaujímavejšia je v tejto chvíli otázka, aké koalície môžu z predčasných volieb vzísť. Veľké strany ešte popierajú, že by zobrali do vládnej zostavy Stracheho populistickú stranu. No keďže slabnú aj preferencie zelených, opäť by ostala ako jediná možnosť veľká koalícia. Aký by to však malo zmysel? Je predsa očividné, že jej obnovenie – v prípade, že by sa kompletne nezmenil najvyšší personál oboch veľkých strán – by celý politický systém krajiny opäť vrazilo do múru. Hľa, dnešné Rakúsko.
Autor je redaktor rakúskeho týždenníka News.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.