Arméni zhruba pred pätnástimi rokmi vyhrali nad Turkami. Prvý raz po ôsmich rokoch. Udržali nielen arménsku enklávu Náhorný Karabach, ale obsadili veľké územia v okolí, odhadom asi štvrtinu Azerbajdžanu.
Vyhnali tisíce a tisíce Azerov, z ich pohľadu jednoducho Turkov, z azerských miest a dedín urobili mestá arménske alebo jednoducho bez Turkov. Keď sa po piatich rokoch vtedajší prezident Levon Ter Petrosjan pokúsil dohodnúť o mieri, ktorý by podľa všetkého znamenal návrat okupovaných území a Karabachu aspoň formálne pod azerbajdžanskú správu, ľudia z Karabachu ho zvrhli. Odvtedy Arméni vládnu čoraz totalitnejšími metódami.
Posledné voľby tento rok v marci sfalšovali už úplne, a keď sa priaznivci Ter Petrosjana pokúsili protestovať, nechali demonštráciu rozstrieľať vojakmi, opozíciu pozatvárali a v krajine vyhlásili výnimočný stav. Arménsko, ktoré už vzhľadom na vzdelanosť Arménov patrí na Západ, zostáva vďaka „karabšcom“ v područí Rusov a na nejakú Európsku úniu alebo NATO nemôže ani myslieť. Ani na ekonomickú obnovu, veď kto by investoval do krajiny, ktorá je vlastne vo vojne? Navyše takmer odrezaná od sveta uzavretou hranicu s Tureckom a tou vojnovou s Azerbajdžanom.
Ten, kto mohol, odišiel, a tak sa trojmiliónová krajina zmenšila o tretinu, čo sa dá porovnať azda len s tureckou genocídou Arménov v rokoch 1915 * 1917. A keby nebolo jednej, možno dvoch miliárd dolárov, ktoré posiela do vlasti arménska diaspóra a noví vysťahovalci, tak by tí, čo v Arménsku ešte zostali, treli úplnú biedu.
Krajinu nepresťahuješ, a ak má život v Arménsku niekedy za niečo stáť, bude sa musieť dohodnúť so susedmi. Arméni, ktorým sa niekedy hovorí „Židia Kaukazu“, sú na tom podobne ako Izrael – s rozdielom, aký dostanete, keď máte namiesto Američanov za spojencov Rusov. Rovnako ako Izraelčania, aj Arméni sa musia napokon dohodnúť na „mieri za územie“.
Niekedy nie je najhoršie vojnu prehrať, ale vyhrať. My Česi, čo sme si po víťaznej vojne zväčšili územie o Sudety a potom za to zaplatili štyridsiatimi rokmi komunistickej totality, o tom niečo vieme.
Autor je redaktor Lidových novín
Vyhnali tisíce a tisíce Azerov, z ich pohľadu jednoducho Turkov, z azerských miest a dedín urobili mestá arménske alebo jednoducho bez Turkov. Keď sa po piatich rokoch vtedajší prezident Levon Ter Petrosjan pokúsil dohodnúť o mieri, ktorý by podľa všetkého znamenal návrat okupovaných území a Karabachu aspoň formálne pod azerbajdžanskú správu, ľudia z Karabachu ho zvrhli. Odvtedy Arméni vládnu čoraz totalitnejšími metódami.
Posledné voľby tento rok v marci sfalšovali už úplne, a keď sa priaznivci Ter Petrosjana pokúsili protestovať, nechali demonštráciu rozstrieľať vojakmi, opozíciu pozatvárali a v krajine vyhlásili výnimočný stav. Arménsko, ktoré už vzhľadom na vzdelanosť Arménov patrí na Západ, zostáva vďaka „karabšcom“ v područí Rusov a na nejakú Európsku úniu alebo NATO nemôže ani myslieť. Ani na ekonomickú obnovu, veď kto by investoval do krajiny, ktorá je vlastne vo vojne? Navyše takmer odrezaná od sveta uzavretou hranicu s Tureckom a tou vojnovou s Azerbajdžanom.
Ten, kto mohol, odišiel, a tak sa trojmiliónová krajina zmenšila o tretinu, čo sa dá porovnať azda len s tureckou genocídou Arménov v rokoch 1915 * 1917. A keby nebolo jednej, možno dvoch miliárd dolárov, ktoré posiela do vlasti arménska diaspóra a noví vysťahovalci, tak by tí, čo v Arménsku ešte zostali, treli úplnú biedu.
Krajinu nepresťahuješ, a ak má život v Arménsku niekedy za niečo stáť, bude sa musieť dohodnúť so susedmi. Arméni, ktorým sa niekedy hovorí „Židia Kaukazu“, sú na tom podobne ako Izrael – s rozdielom, aký dostanete, keď máte namiesto Američanov za spojencov Rusov. Rovnako ako Izraelčania, aj Arméni sa musia napokon dohodnúť na „mieri za územie“.
Niekedy nie je najhoršie vojnu prehrať, ale vyhrať. My Česi, čo sme si po víťaznej vojne zväčšili územie o Sudety a potom za to zaplatili štyridsiatimi rokmi komunistickej totality, o tom niečo vieme.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.