Vláda odumretých ambícií

a ak tento trend potvrdia aj blížiace sa voľby, pokračovať môže prinajmenšom do roku 2020.

Je to myšlienka, ktorá momentálne rezonuje v pravicovom prostredí u nás. Začujete ju pri pive medzi konzervatívnymi novinármi a občas si cestu nájde aj do ich komentárov. No občas zaznie aj v internetových diskusiách. Dala by sa zhrnúť do vety: „Nedémonizujme Roberta Fica, veď sa nevymyká z európskeho hlavného prúdu – prinajmenšom svojou ekonomickou politikou.“ Pri politických témach ako sú utečenci alebo LGBT býva síce Smer kritizovaný, že málo pripomína postmodernú západoeurópsku sociálnu demokraciu, no podľa bagatelizujúcich hlasov zaznievajúcich v pravicovom zákulisí ekonomiku až tak nepoškodzuje. Veď o konsolidáciu verejných financií sa počas tohto volebného obdobia jeho minister financií Peter Kažimír ako-tak usiloval. Veľkých výstredností, ktoré by zaváňali socializmom, sa Smer nedopustil. A ľavicová rétorika jeho predstaviteľov bola vždy radikálnejšia, než ich činy.

Niežeby na tejto perspektíve, ktorá má racionalizovať prípadnú povolebnú koalíciu časti pravicových strán so Smerom, nebolo veľa pravdivého. Robert Fico naozaj nie je Hugo Chávez ani Fidel Castro. No veta „Smer je európsky mainstream“ sa často spomína s akousi blazeovanou ľahkosťou, ktorá ignoruje niekoľko „ale“.

.hlavný prúd? Nie bohviečo!
Predovšetkým, politika spomenutého „európskeho hlavného prúdu“ nie je žiadny ideál. Mýtus o genialite figúrok ako François Hollande alebo Jean-Claude Juncker sa razom rozplynie, len čo si človek otvorí zahraničné noviny. No vidieť to aj na číslach. V lete zverejnil Inštitút pre ekonomické a sociálne reformy (INEKO) správu svojho riaditeľa Petra Goliaša pod názvom Slovensko v eurozóne. Okrem iného si v nej ekonóm všíma jav, o ktorom sa v zahraničí diskutuje už dlhšie: Ak sa úroveň hrubého domáceho produktu eurozóny v roku 2005 označí ako 100 percent, tak potom v roku 2014 zodpovedalo HDP eurozóny 105,4 percenta jej úrovne spred deviatich rokov. No napríklad americká ekonomika sa vlani nachádzala až na 113 percentách v porovnaní so svojou úrovňou v roku 2005. Ekonomiky EÚ i USA zažili rýchly predkrízový rast aj krízový prepad, no od roku 2011 sa americké hospodárstvo zotavuje oveľa lepšie ako to európske. Prejavuje sa to aj na nezamestnanosti, ktorá bola na konci roka 2014 v eurozóne na úrovni 11,6 percenta, kým v Spojených štátoch len 6,2 percenta.