Krvavé kreslenie hraníc

obavy sa zmocnia každého, kto vidí dlhú hranicu, čo oddeľuje Sýriu od Iraku a Jordánska. Na mape je to prakticky priamka. Islamský štát hlása, že táto hranica a s ňou aj iné, zakreslené pred takmer sto rokmi po dohode medzi veľmocami, musí zmiznúť.

V tejto jedinej veci s Islamským štátom súhlasia aj mnohí západní komentátori. Prečo? Veď neprirodzene rovné hranice nájdeme aj inde na svete. Lenže hranice na Blízkom východe majú nezvyčajné dejiny. Tieto čiary rozkúskovali – podľa niektorých neprirodzene – dovtedy celistvé územie Osmanskej ríše.

Za tú dlhú čiaru medzi Sýriou, Irakom a Jordánskom môže tajná dohoda, ktorú medzi sebou uzavreli Británia a Francúzsko v roku 1916, a to s tichým požehnaním cárskeho Ruska. Tajný plán je známy ako Sykes-Picotova dohoda.

Propagačné video Islamského štátu The End of Sykes-Picot, ktoré sa dá nájsť YouTube, hlása, že treba skoncovať s vnútenými storočnými hranicami. Výzva oslovuje mnohých obyvateľov tohto regiónu, pretože vyjadruje nahromadenú trpkosť, ktorá však má v rôznych skupinách rôzne motívy.

A cesta, ktorú IS ponúka, spočíva v krvi a v bojoch, z ktorých sa má zrodiť nové usporiadanie.

Sykes-Picotova dohoda mala už aj v čase svojho vzniku mnohých oponentov. Pred sto rokmi mal odlišnú predstavu o hraniciach po zániku Osmanskej ríše napríklad šaríf Mekky Husajn bin Alí al-Hášimí. Vyhlasoval sa aj za kráľa všetkých Arabov a veril myšlienke zjednoteného a nezávislého arabského národa. Bol to práve on, kto začal spolupracovať s Britániou v presvedčení, že ak počas Arabského povstania pomôže Britom v boji proti Turkom, získajú tým arabské kmene nezávislosť.

Prvú dohodu, ktorá mala byť prísľubom arabskej nezávislosti, mal pripraviť britský diplomat Henry McMahon. V tom čase pôsobil ako vysoký komisár v Egypte a so šarífom Husajnom ho spája slávna, no tajuplná korešpondencia. Popredný český arabista Eduard Gombár uvádza vo svojej knihe Moderní dějiny islámských zemí, že britské prísľuby neboli v dohode formulované jednoznačne a dali sa interpretovať viacerými spôsobmi. Arabský text sa dokonca významovo líšil od anglického. Podľa Gombára mohlo ísť o „jednoduchý trik“, akým bolo možné docieliť, aby dohoda nemala skutočnú platnosť. Je otázne, či sa na tomto triku podieľal aj diplomat McMahon, pretože po rozdelení Osmanskej ríše neskrýval rozhorčenie nad Sykes-Picotovým riešením.

Šaríf Husajn na prísľuby napokon pristal a rozpútal boje proti Turkom – s výraznou pomocou archeológa, dôstojníka a diplomata T. E. Lawrencea (známy aj ako Lawrence z Arábie). Aj on prisľúbenému návrhu uveril rovnako ako šaríf Husajn a McMahon.

Medzitým sa však v Londýne pripravovali celkom iné plány. Ešte v roku 1915 tam vznikol zvláštny výbor, ktorý sa mal zaoberať situáciou na Blízkom východe. Dôležitú úlohu v ňom zohral britský politik – poslanec Dolnej snemovne, Sir Mark Sykes. Sykes nebol iba politik, ale najmä spisovateľ, karikaturista a cestovateľ. Práve jeho cestovateľské skúsenosti mu umožnili vstupovať do diskusií o geopolitických zásahoch.