Černoch ma zmenil

... v ťažkej situácii mu pomohol černoch a úplne ho to zmenilo. Tom Olsen.

.nikdy som nepodával ruku neonacistovi, ani bývalému.
Áno, viem si to predstaviť.

.čo máte vytetované na ruke?
Mám to na mnohých miestach. Ako isto viete, neonacisti majú radi runy. Tak som si ich namaľoval aj ja. Ale našťastie neonacisti nedokážu čítať runy. Chodili do školy, ale toto čítať nevedia. Mám na predlaktí citát z jogy. V hnutí neonacistov sú populárne tetovania s Hitlerom, ale na to som ja nikdy nebol. Som šťastný, že som si nedal vytetovať svastiku. Aj keď by to bolo lacné. Pretože keď prídete do gangu motorkárov a ich tetovacieho štúdia, dostanete až polovičnú zľavu, ak ste neonacista.

.čo máte vytetované na chrbte?
Nič špeciálne. Je to iba druh agresívneho tetovania s krvou, ale neobsahuje to nijaký symbolizmus súvisiaci s nacizmom. A ak by som aj taký mal, už by bol premaľovaný. Dnes sa už nehanbím za svoju minulosť, pokúšam sa ju použiť konštruktívnym spôsobom. Samozrejme, nie som z nej šťastný, ale už ju nezmením, nezbavím sa jej. Som to ja, je to môj príbeh, dobrý aj zlý. Musím s ním žiť. Stretol som veľa neonacistov, ktorí s istou posadnutosťou všetkým naokolo ukazujú svoju identitu. Aj oblečením: každý kus ich oblečenia má svastiku.

.nechcete si odstrániť tetovania?
Hm, reprezentuje to jeden príbeh môjho života. A nemôžem ho skryť. Pre mňa je to súčasť mojej identity a nemôžem zabudnúť, kým som bol. V kúpeľni máme so ženou uteráky z väzenia. Keď ma naposledy pustili na slobodu, opýtal som sa ich, či mi môžu dať uteráky. Prečo nie, zasmiali sa. Ani na tú časť svojho života nikdy nezabudnem.

.za čo ste boli vo väzení?
Pre rôzne veci. Vražda, krádeže, rôzne druhy násilia počas ôsmich rokov mojej neonacistickej éry, z ktorých som štyri a pol roka strávil vo väzení.

.máte ešte oblečenie, ktoré ste nosili v ére vášho neonacizmu?
Nie. Keď ma prepustili z väzenia, vyzdvihli ma rodičia a sestra, išli sme domov a všetko, čo tú éru pripomínalo, som dal na kopu a spálil som to na smetisku.

.vráťme sa do neskorých 80. rokov minulého storočia. Boli ste mladý muž, študent a do vášho mesta prišli kosovskí Albánci. Čo to s vami spravilo?
Aj vtedy, tak ako aj dnes, keď treba pomôcť Sýrčanom, väčšina Nórov chcela imigrantom pomáhať. No vtedy ste nevideli „chytľavé“ a veľmi emočné veci v médiách. Také, ako je nedávna fotografia utopeného trojročného sýrskeho chlapčeka, ktorého v Turecku vyplavilo more. Teda veci, ktoré útočia na vaše inštinkty, a vďaka ktorým chcete pomôcť niečo urobiť. Ak aj také fotografie vtedy vznikli, uverejnili ich len noviny. Internet a sociálne siete vtedy ešte neboli. V mojom rodnom meste vytvorili komunitu pre utečencov, pripravili pre nich päť alebo šesť obytných domov, kde ich rodiny mohli bývať v blízkom susedstve s pôvodnými obyvateľmi. Ako mladík som vtedy o tých ľuďoch nepočul nič pozitívne. Mládež sa rozčuľovala: Ukradli bicykel mojej sestry! Znásilnili ju! Bla, bla, bla.

.bola to pravda?
Neviem. Ale platí príslovie, že ak máte kôš plný jabĺk, tak vždy je medzi nimi aspoň jedno zhnité. A tak je to aj s farbou pleti a náboženstvom. To nie je podstata. Tá spočíva v tom, že príbehy o „zlých imigrantoch“ sa rýchlo vyvíjajú a šíria medzi ľuďmi. Z krádeže bicykla je čoskoro znásilnenie. Eskaluje to a stane sa to niečím, čím to nikdy nebolo. Áno, na začiatku sa možno stalo čosi s bicyklom a nemusela to ani byť krádež. A my, radikálna nórska mládež, sme začali byť veľmi agresívni. Keď Kosovčania začali chodiť do nášho klubu, ktorý vlastnil miestny úrad, prekážalo nám to. Zvykli sme si tam byť sami. Nechceli sme nikoho, aby nás rušil. Nielen cudzincov, ani ľudí z okolia.

.ako ste sa vôbec stali mladým neonacistom a sympatizantom Ku-Klux-Klanu?
Udiali sa predtým tri-štyri veci. V mojom živote nebolo dovtedy nič nebezpečné. Rodičia mali stabilnú, dobre platnú prácu, patrili sme medzi vyššiu strednú triedu. Nijaké drogy, nijaké domáce násilie. Mali sme prosto dobrý život. Bodom zlomu bola výučba histórie na vysokej škole, kde učiteľ okrajovo spomenul spojenecké bombardovanie Drážďan na konci 2.