povedal som si, že by sa mohol celkom úspešne adaptovať a po šiestich mesiacoch by sa už dokázal osamostatniť. No keď sme sa spriatelili, ostal u mňa bývať ďalšie dva roky. Bolo to v čase, keď sa k moci dostal Saddám Husajn a hrozivo zakročil proti svojim rivalom. Povraždil a uväznil tisíce Kurdov. Ďalšie tisíce zmizli bez toho, aby o nich ešte niekto niekedy počul. Pre Kurdov vtedy neexistovalo nijaké bezpečné miesto, kam by šli. Prenasledovali ich vo všetkých susedných krajinách Iraku.
Taká bola aj situácia asi pätnásťročného mladíka Sadeka H. Putoval nehostinnými krajinami, až kým nedorazil do utečeneckého centra v Nemecku. Tam požiadal o azyl v Spojených štátoch. Nepamätám si už, ako dlho sa zdržal v tom utečeneckom centre v Nemecku. No časom získal azyl v USA.
Bol som členom Evanjelickej cirkvi metodistickej v Billingse v štáte Montana. Naša cirkev informovala vyššie cirkevné autority o tom, že sú u nás ľudia, ktorí by mohli ponúknuť dočasné bývanie pre niekoľkých utečencov z Iraku. Naša cirkevná komunita si takisto vzala na zodpovednosť, že zabezpečí ľudí, ktorí by pomohli každému utečencovi osvojiť si angličtinu, nájsť si čo najskôr prácu a takisto im pomáhať pri každodenných potrebách, ktoré sme my všetci považovali za samozrejmé.
„A mal som vôľu urobiť niečo dobré. Bolo to o tom. A súhlasil som s tým.“
Jedného dňa som mal telefonát od pomocného pastora našej cirkvi. Spýtal sa, či mám stále jednu voľnú izbu. Mal som. Potom ma poprosil, či by u mňa nemohol bývať istý kurdský chlapec asi v mojom veku. Povedal, že cirkev vyzbierala peniaze a vedela by tomu mladému mužovi zaplatiť prenájom, kým sa nepostaví na vlastné nohy. Potreboval som vtedy peniaze, a tak som pastorovi navrhol, že poplatok by bol vo výške 50 dolárov za mesiac. Povedal mi, že na začiatku by som chodieval na nákup potravín spolu so Sadekom a bločky by nám uhradila cirkev. Čo sa týkalo ostatných vecí, tie mala na starosti kontaktná osoba v cirkvi, ktorá už vedela, ako sa pohybovať v sociálnych záležitostiach.
Zdalo sa mi, že sa náš pastor chcel iba uistiť, keď mi rozprával o tom, že naša cirkev verila, že poskytnutie jedla chudobnému, zaodetie nahého, starosť o bezdomovca boli tým, čo nám prikazoval Ježiš. Povedal mi, že ako cirkev chceme poslúchať Krista. No ani slovom sa nezmienil o tom, že Sadek je moslim. Nezáležalo na tom. Sadek „zodpovedal“ tomu, o čom učil Ježiš.
Pokúsim sa opísať, v akej situácii som bol v tomto období môjho života. Môj život bol chaosom. Prvá žena, ktorú som kedy miloval, mi povedala, že chce, aby sme ostali „priateľmi“. Zlomilo mi to srdce a strávil som veľa dní v depresiách. Rok predtým som vystriedal štyri rôzne zamestnania. A v práci, ktorú som vykonával, sa môj zárobok pohyboval blízko minimálnej mzdy.
Bol som zničený a frustrovaný. Ešte rok predtým som si kúpil starý, otlčený karavan, ktorý sa nachádzal v najbiednejšej štvrti mesta. Karavan bol dva a pol metra široký a takmer štrnásť metrov dlhý. Mal dve útle spálne. Chlapík bývajúci vedľa sa práve vrátil z väzenia a poriadne ma znervózňoval. Ľutoval som, že som vôbec za toto miesto vyhodil peniaze.
No tento schátraný dom v zanedbanom susedstve som kúpil zámerne. Ako kresťan som vtedy chcel oslovovať každého, kto prežíval ťažký život. A každý, kto žil v tom susedstve, musel mať vážne problémy. Inak by si totiž určite zvolil akékoľvek iné miesto pre život. Mojím jediným problémom bolo, že zatiaľ čo som žil ideálom pracovať a žiť s núdznymi, neočakával som, že sa mi nahromadí tak veľa vlastných problémov!
Keď ma pastor poprosil, či by som neposkytol Sadekovi miesto na bývanie, oznámil mi, že cirkev ako komunita si pribrala Sadeka a troch ďalších pod svoje krídla. Nebol by som teda sám na to, keď mu budem pomáhať adaptovať sa.
Aké boli v tom čase moje možnosti? Mal som voľnú izbu..., do ktorej sa sotva zmestila posteľ. Mal som náhradný bicykel, ktorý mohol Sadek využívať. A mal som vôľu urobiť niečo dobré. Bolo to o tom. A súhlasil som s tým.
„Toľkokrát mi ďakoval, až som mu povedal, že som to pochopil. Stačilo predsa poďakovať sa raz za deň.“
O týždeň neskôr som prišiel do kostola, kam dorazili štyria mladí Kurdi. Ich angličtina bola dosť slabá. Ale snažili sa. Predstavili ma Sadekovi a ktosi nám vysvetlil, akým spôsobom naša cirkev prijíma týchto štyroch mladých ľudí. Na to, aby sme im pomohli, sme nezháňali nijaké peniaze od vlády. Použili sme svoje vlastné zdroje.
Pripúšťam, že som bol vtedy celkom presvedčený, že Sadek z tých štyroch dopadol najhoršie! Ďalší chalani žili v slušne zariadených domoch strednej triedy, ktoré mali omnoho viac výhod. Keď sa na to dívam spätne, pripadá mi to vtipné. Patril som medzi najslabšie zabezpečených členov nášho cirkevného spoločenstva. A predsa si o mne mysleli, že budem dobrým hostiteľom.
Nenapadlo by mi, že Sadek to cítil podobne. Toľkokrát mi ďakoval, až som mu povedal, že som to pochopil. Stačilo predsa poďakovať sa raz za deň.
Prvé, na čo som sa ho opýtal, bolo, či sa vie bicyklovať. Ktosi mi totiž dal bicykel pre Sadeka. A tak som ho vzal previezť sa po meste. Bol to rozhodne najlepší spôsob, ako zmenšiť nervozitu a strach, ktorý prežíval.
Nasledujúcich pár dní chodieval Sadek bicyklom na angličtinu pre cudzincov, ktorú platila cirkev. Ukázal sa v kostole vždy, keď sa mu niekto pokúšal pomôcť nájsť si prácu, ktorá nevyžadovala až tak veľa anglickej konverzácie. Do týždňa sa zamestnal ako vrátnik!
Keďže sme boli obaja slobodní, začlenil som ho aj do môjho sociálneho života. Prispôsobil som niektoré svoje stravovacie návyky, keď mi povedal, že nejedáva bravčové mäso. Mimochodom, myslím si, že bol vďačný za to, že mohol byť súčasťou nejakého spoločenstva.
Keď sa obzriem späť, nespomínam si, ako rýchlo ubehlo prvých šesť mesiacov. Chodili sme stanovať. Veľa sme bicyklovali. Pamätám si, že som sa ho pýtal na Irak. Vravel, že mal troch bratov a sestru. Jeden brat utiekol do Iránu, kde ho zatkli a uväznili. Nemal o ňom nijaké správy. Ďalší brat kamsi zmizol a nik o ňom nič nevie. Možno bol aj on utečencom. A možno je už mŕtvy. Tretí brat skončil v irackom väzení, v ktorom, ako povedal Sadek, pravdepodobne nemohol prežiť.
Sadek nebol veľmi politický typ. Hlboko ma zasiahlo, akými traumami Sadek prešiel alebo aké videl. Len som počúval a potom premýšľal o tom, čo spraviť. Nemyslel som na to, že bol moslim. Neštudoval som jeho náboženstvo. A nemal som potrebu vstupovať do diskusií, ktoré by porovnávali moju vieru s tou jeho. Nepýtal som sa ho, ako prekonal straty, ktoré prežil. Myslím, že som v tom bol trochu naivný.
„Prijal by som k sebe opäť nejakého utečenca z tisícov tých, ktorí prežívajú podobné tragické príbehy ako Sadek? Určite.“
Sadek nepotreboval šesť mesiacov na to, aby sa adaptoval na život a bol sebestačný. S peniazmi bol na tom dobre. No cítil sa u mňa ako doma. Keď ubehlo naše šesťmesačné obdobie a on uvažoval o tom, že sa odsťahuje a nájde si vlastné bývanie, obaja sme sa zhodli na tom, že by sa mal zmeniť z „utečenca v núdzi“ na môjho spolubývajúceho.
A tak sa Sadek na dva roky presťahoval ku mne, získal prácu, ktorá bola bližšia jeho profesii – pracoval ako ošetrovateľ. Prešiel niekoľkými testami a na skutočne najnižšej pozícii mohol začať v novej práci. Chodieval do nej do susedného mesta.
O rok neskôr som zas ja získal prácu v Holandsku. A vtedy sme na seba stratili kontakt.
Počul som, že sa oženil a dnes žije v Colorade. Má dospievajúce deti. Dnes by ste nepovedali, že bol kedysi utečencom.
Prijal by som k sebe opäť nejakého utečenca z tisícov tých, ktorí prežívajú podobné tragické príbehy ako Sadek? Určite. Keďže som sa však oženil, musím sa v tom rozhodovať spolu so svojou manželkou. Dali by sme prednosť ženatému páru. Zdá sa mi však, že Nona by potrebovala viac času na to, aby si to mohla lepšie premyslieť. Je to pre ňu celkom nová skúsenosť. A nešli by sme do toho sami. Chceli by sme si byť istí tým, že máme komunitu, naše cirkevné spoločenstvo, ktoré prijíma každého, kto príde.
Isteže, v roku 1977 som mal pomôcť najjednoduchšiemu možnému chlapcovi. Bol sympatický, vďačný, šikovný. Mal rád podobné veci ako ja. Veľa sme sa nasmiali. Asi najdôležitejšie preňho bolo to, že som k nemu pristupoval rovnako ako ku komukoľvek inému.
Som presvedčený, že najväčší strach, ktorý pociťuje mnoho mojich priateľov, keď je reč o prijímaní utečencov, je neistota. Je toho viac: jazykové ťažkosti na začiatku, kultúrne rozdiely, každá pomoc, ktorú by potrebovali na to, aby sa zariadili v prvých mesiacoch, nové výdavky. Uznávam, že keď som mal 23 rokov, neuvažoval som ani o jednej z týchto vecí! No ak sa obzriem späť, uvedomujem si jedno: po niekoľkých týždňoch života so Sadekom som už nikdy viac netrpel depresiami.
/Bill Baker
Pochádza z USA. V roku 1991 prišiel spolu s rodinou do Košíc. Naučil sa po slovensky aj po rómsky a skúmal tu sociálnu situáciu chudobných ľudí aj život v rómskych osadách. Bol pionierom americkej sociálnej práce na Slovensku, ktorá sa nespolieha len na štát, ale pomoc chudobným funguje skôr na horizontálnom princípe (cirkev, rodina, súdržná komunita, charita). V roku 2002 tu spoluzakladal Združenie za sociálnu reformu a dlhodobo spolupracoval s Konzervatívnym inštitútom. Vydal knihu V bludnom kruhu. Kniha sa zaoberá fenoménom chudoby, jej príčinami a alternatívnymi možnosťami jej riešenia. V roku 2006 sa vrátil s rodinou do americkej Montany.