v našej kultúre sa hanbíme za starobu. Hanbíme sa za to jediné, čo nemôžeme zmeniť, na čom naozaj nenesieme žiadnu vinu. Taká je spoločenská objednávka, čisto marketingová, otrocká a hlúpa a keď ju ošúpeme donaha, nemá žiadne jadro. Napokon aj tak všetci prahneme po zmysle svojho života.
Tí, čo pracujú v stareckých hospicoch, o tom vedia svoje. Napríklad to, že tam ľudia minimálne márnia čas pozeraním televízora. Pretože im už nezostáva veľa času a musia ešte o mnohých veciach vážne porozmýšľať.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.