nepodarilo sa to ani v Nórsku žijúcej slovenskej režisérke a výtvarníčke Zuzane Gilhuus.
Na rozdiel od činoherných divákov, ochotných deliť priazeň medzi klasické a súčasné diela, operné publikum vytrvalo preferuje krásne melódie staršieho dáta. A tak ambicióznym inscenátorom neostáva iné, než prišívať moderné divadelné koncepcie na stopäťdesiat (i viac) rokov staré predlohy. Niektoré diela znesú výkladové posuny bez väčšej ujmy, iné sa im vzpierajú. K tým druhým patrí Verdiho Trubadúr.
Romantická opera inšpirovaná Gutiérrezovou rytierskou tragédiou El trovador rozpráva príbeh cigánky Azuceny, ktorej matku dal kedysi dávno upáliť krutý gróf Luna. Dcéra sa chcela pomstiť, no pomätená bolesťou hodila do ohňa namiesto malého Lunovho synčeka vlastné dieťa. Lunovho potomka potom vychová, vydávajúc ho za svojho syna Manrica. Toľko predhistória deja, samotná opera je drámou dvoch mužov bojujúcich o krásnu Leonoru, ktorá miluje trubadúra Manrica. Krutosť mladého Lunu zahubí Leonoru (radšej sa otrávi, než by mu mala patriť), aj jeho soka. Vo chvíli Manricovej smrti sa z úst Azuceny dozvedá, že zabil vlastného brata. Napriek málo uveriteľnému sujetu sa Verdiho najmelodickejšia opera teší nehynúcej obľube. Aj na Slovensku: súčasná košická inscenácia z režisérsko-výtvarnej dielne Zuzany Gilhuus je šestnástou v 95-ročnej histórii nášho profesionálneho operného divadla. Zlatými písmenami sa však do nej nezapíše.
V Nórsku žijúca slovenská režisérka a výtvarníčka (známa aj pod dievčenským menom Lacková) vytvorila v rodnej krajine doposiaľ šesť inscenácií, pričom najhodnotnejšia z nich, Händlova Alcina (SND 2004), jej vyniesla Cenu DOSKY za najlepšie kostýmy.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.