nenásilná komunikácia nás učí, že ak pochopíme druhého a povieme, čo potrebujeme, zvyčajne to dosiahneme.
„Zasa meškáš, klasika, už to ani nekomentujem!“ známa výčitka letí z úst kolegu, partnera, rodiča alebo z našich úst smerom k notorickému nestíhačovi. Meškáme s prácou, večerou, na stretnutie... V štýle najlepšia obrana je útok môže byť reakciou kadečo: „Že mi to hovoríš práve ty, minule som na teba čakala pol hodiny a vôbec som to nekomentovala! Keby si mi pomohol, tak ako si sľúbil, už si to mohol mať! Jasné, že ty stíhaš, keď nemáš nič na práci!“ Alebo radšej obrátime útok na seba. „Som neschopná, vôbec nechápem koncept času a môžem sa akokoľvek snažiť, nikdy neprídem načas. Som nespoľahlivý. Nikto so mnou nebude chcieť spolupracovať.“ Takáto debata je vlastne len vymieňanie si výčitiek, striedanie krátkych monológov bez toho, aby sme sa navzájom vypočuli a porozumeli si. Odtiaľto sa zvyčajne nedostaneme ďalej. Zostáva v nás hnev a často aj pocity viny.
.nenásilná komunikácia
„Väčšina z nás vyrástla v prostredí, kde sa hovorilo spôsobom, ktorý nás podporoval v klasifikovaní, porovnávaní, prikazovaní a vynášaní súdov, namiesto toho, aby sme si uvedomovali, čo cítime a potrebujeme,“ píše Marshall B. Rosenberg vo svojej knihe Nenásilná komunikace (Portál, 2013). Podľa neho odsudzujúca komunikácia vychádza z tradičných predstáv o hriešnej povahe človeka a „nutnosti výchovy k potláčaniu našej neprijateľnej prirodzenosti“. Dopĺňa: „Taká výchova nás často vedie k otázkam, či na tom, čo cítime a potrebujeme, nie je niečo zlé... Ak premýšľame na základe predpokladu, čo si kto zaslúži, bránime komunikácii založenej na vzájomnom vcítení.“
Marshall B. Rosenberg vyrastal v americkom Detroite, kde nielen zažil veľké rasové nepokoje v roku 1943, ale stretol sa aj s rôznymi formami násilia voči nemu samému. Chcel tomu porozumieť, a preto sa rozhodol študovať klinickú psychológiu. Z jeho praxe, skúseností z napätého sociálneho prostredia a tiež podľa vzoru svojho učiteľa, humanistického psychológa Carla Rogersa, vyvinul v 70. rokoch 20. storočia koncept nenásilnej komunikácie. Pomocou nej meníme spôsob, akým sa vyjadrujeme a počúvame. Oproti klasickému obrannému alebo útočnému správaniu je založená na vcítení sa do seba a druhých, aby sme dokázali komunikovať autenticky, úprimne a s porozumením. Hoci nenásilná komunikácia ponúka príklady, ako vety formulovať, najdôležitejšie na nej nie sú slová, ktoré volíme, ale snaha o prepojenie s druhým človekom.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.