Úmrtný kurz koruny je relatívne príjemné, veľmi arogantné a čisto politické rozhodnutie.
Nad očakávania je tých 30,126 preto, lebo také „lacné“ euro bolo dlho nereálnou vidinou. Stačí pohľad na dva mesiace staré tipy konverzného kurzu hoci aj od londýnskych bankových domov, aby bolo jasné, že ocenenie slovenských úspor i majetku v eurách je vyššie, než by sa komukoľvek vtedy prisnilo.
Na „veľmi nadštandardne vyjednanej parite“ (Fico), ktorá zostala ako konverzný kurz, nesú zásluhu nielen špekulanti, ale predovšetkým európske autority, ktoré sa zľakli inflačnej špirály po januári 2009. Tá by totiž kompromitovala kompetenciu samotného rozhodnutia o vstupe do eurozóny. Výmenný kurz, ktorý o rok či dva predbieha vývoj na trhu, tak zrkadlí fakt, že ekonomika s desaťpercentným rastom HDP nie je ideálne prostredie na vzdanie sa vlastnej meny.
Ak názor SDKÚ, že kurz mohol byť o korunu lepší, Fico právom označuje za „hlúposť“, neznamená to, že toto „maximum možného“ nemá ozrutnú chybu. Za rozhodnutím nezjednodušiť 30,126 na prirodzených 30,000 nestojí žiadna ekonomická úvaha, ale obyčajná arogancia a odcudzenie „elít“, ktoré úplne zabúdajú na to, že úradujú pre ľudí. Tvrdenie, že guľatých tridsať nie je možných, lebo doteraz všetci konvertovali v strednom kurze, je zoči-voči dvom posunom centrálnej parity, ktoré odsúhlasili tí istí politici, alebo sérii porušení Paktu stability len drzou výhovorkou.
Stačí si uvedomiť, že či 30,126, alebo 29,888 alebo 30,000, je to vždy len alchýmia, hausnumero, bez vzťahu k „ekonomickým fundamentom“. Tri desatinné miesta možno uspokojujú pocit úradníckej márnomyseľnosti, keďže vytvárajú ilúziu expertnej presnosti, neexistoval však normálny dôvod nezjednodušiť ľuďom proces prechodu.
Keďže Fico kurzom zrejme obišiel hrozbu bezprostredného zdražovania, môže sa vciťovať do pozície víťaza. Kľúčová cifra však nie je 30,126, ale 1. 1. 2009, dátum vstupu, ktorý táto vláda „zdedila“ po minulej. Tá nemala vo verejnom priestore oponenta. Skutočnosť, že ani inflačné riziká prijatia eura, ani triviálny faktor „bohatnutia kurzom“ neboli na Slovensku nikdy predmetom diskusie, hoci ide o zásadné veci, oceňuje kvalitu rozhodovacích procesov, ktoré k prijatiu eura viedli. Spätne sa zdá až absurdné, že v krajine ďaleko najvzdialenejšej cenovej i mzdovej hladiny eurozóny sa o inflačných vplyvoch eura začalo hovoriť až v cieľovej rovinke, aj to najmä v nadväznosti na obavy zo zdražovania ropy a potravín a z toho odvodenej regulačnej hystérie premiéra... Je možné, že s kurzom, ktorý v prvej fáze utlmí cenové šoky, slovenské dobrodružstvo s eurom nedopadne úplne zle, avšak dopadne určite horšie, ako vstup v neskoršom termíne. Január 2009 je veľký experiment. Výhody zrušenia transakčných nákladov, kurzového rizika, odolnosti voči trhovým otrasom či dokonca mierneho zvýšenia rastu a objemu investícií sú proti dlhodobému zhodnocovaniu koruny v čase takmer malicherné. A politický efekt, ktorý sa predvídať nedal, je ten, že po páde Lisabonu sa Slovensko v menovej zóne dostáva bližšie k „užšiemu jadru“ integrácie, čo je pri oživených scenároch viacrýchlostnej Európy hrozba navyše
Nad očakávania je tých 30,126 preto, lebo také „lacné“ euro bolo dlho nereálnou vidinou. Stačí pohľad na dva mesiace staré tipy konverzného kurzu hoci aj od londýnskych bankových domov, aby bolo jasné, že ocenenie slovenských úspor i majetku v eurách je vyššie, než by sa komukoľvek vtedy prisnilo.
Na „veľmi nadštandardne vyjednanej parite“ (Fico), ktorá zostala ako konverzný kurz, nesú zásluhu nielen špekulanti, ale predovšetkým európske autority, ktoré sa zľakli inflačnej špirály po januári 2009. Tá by totiž kompromitovala kompetenciu samotného rozhodnutia o vstupe do eurozóny. Výmenný kurz, ktorý o rok či dva predbieha vývoj na trhu, tak zrkadlí fakt, že ekonomika s desaťpercentným rastom HDP nie je ideálne prostredie na vzdanie sa vlastnej meny.
Ak názor SDKÚ, že kurz mohol byť o korunu lepší, Fico právom označuje za „hlúposť“, neznamená to, že toto „maximum možného“ nemá ozrutnú chybu. Za rozhodnutím nezjednodušiť 30,126 na prirodzených 30,000 nestojí žiadna ekonomická úvaha, ale obyčajná arogancia a odcudzenie „elít“, ktoré úplne zabúdajú na to, že úradujú pre ľudí. Tvrdenie, že guľatých tridsať nie je možných, lebo doteraz všetci konvertovali v strednom kurze, je zoči-voči dvom posunom centrálnej parity, ktoré odsúhlasili tí istí politici, alebo sérii porušení Paktu stability len drzou výhovorkou.
Stačí si uvedomiť, že či 30,126, alebo 29,888 alebo 30,000, je to vždy len alchýmia, hausnumero, bez vzťahu k „ekonomickým fundamentom“. Tri desatinné miesta možno uspokojujú pocit úradníckej márnomyseľnosti, keďže vytvárajú ilúziu expertnej presnosti, neexistoval však normálny dôvod nezjednodušiť ľuďom proces prechodu.
Keďže Fico kurzom zrejme obišiel hrozbu bezprostredného zdražovania, môže sa vciťovať do pozície víťaza. Kľúčová cifra však nie je 30,126, ale 1. 1. 2009, dátum vstupu, ktorý táto vláda „zdedila“ po minulej. Tá nemala vo verejnom priestore oponenta. Skutočnosť, že ani inflačné riziká prijatia eura, ani triviálny faktor „bohatnutia kurzom“ neboli na Slovensku nikdy predmetom diskusie, hoci ide o zásadné veci, oceňuje kvalitu rozhodovacích procesov, ktoré k prijatiu eura viedli. Spätne sa zdá až absurdné, že v krajine ďaleko najvzdialenejšej cenovej i mzdovej hladiny eurozóny sa o inflačných vplyvoch eura začalo hovoriť až v cieľovej rovinke, aj to najmä v nadväznosti na obavy zo zdražovania ropy a potravín a z toho odvodenej regulačnej hystérie premiéra... Je možné, že s kurzom, ktorý v prvej fáze utlmí cenové šoky, slovenské dobrodružstvo s eurom nedopadne úplne zle, avšak dopadne určite horšie, ako vstup v neskoršom termíne. Január 2009 je veľký experiment. Výhody zrušenia transakčných nákladov, kurzového rizika, odolnosti voči trhovým otrasom či dokonca mierneho zvýšenia rastu a objemu investícií sú proti dlhodobému zhodnocovaniu koruny v čase takmer malicherné. A politický efekt, ktorý sa predvídať nedal, je ten, že po páde Lisabonu sa Slovensko v menovej zóne dostáva bližšie k „užšiemu jadru“ integrácie, čo je pri oživených scenároch viacrýchlostnej Európy hrozba navyše
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.