Odmalička, prisahám, že od útleho detstva, hádam od chvíle, keď som vyšiel z matkinho lona, alebo aspoň od okamihu, keď som sa postavil na vlastné nohy, vždy som túžil byť miliardárom. Zvlášť v časoch, keď sa miliardárstvo veľmi nenosilo. Keď túžba stať sa miliardárom rovnala sa zločinu.
Keď stať sa miliardárom bolo prakticky nemožné. Možné bolo po tom iba túžiť. Bolo nás zopár takých, nie veľa a schádzali sme sa tajne. Raz tam, raz zase niekde inde, ešte ani dnes by som pre istotu neprezrádzal miesta našich stretnutí. Bola to dokonalá konšpirácia. Odkazy sme si nechávali v tajných schránkach, väčšinou na cintorínoch a v opustených parčíkoch. Nechápali sme, prečo táto naša ambícia je taká nemiestna, prečo už len vyslovenie slova „miliardár“ zaváňalo ťažkými existenčnými následkami. Stalo sa mi to už v prvej ľudovej. Na hodine prvouky sa nás súdružka učiteľka opýtala, čím by sme chceli byť, keď budeme veľkí. Korycina povedal, že by chcel byť letcom. Súdružka ho pochválila. Marcinger sa zase chcel stať učiteľom. Povedal to preto, že sa chcel súdružke zalíškať a podarilo sa mu to. Triedou zatriasol výbuch smiechu, keď Paluďaj povedal, že chce byť prezidentom. „Pekná ambícia“ povedala triedna, „ale prezidenta už máme“ a ukázala na fotografiu nad tabuľou.
Vtedy sa predpokladalo, že dotyčný prezident je nesmrteľný. O dva týždne zomrel, ale na obrázku nad tabuľou nebol Paluďaj, ale iná cudzia tvár. Okrem toho Paluďaj dostal trojku z mravov, pretože keď súdružka chcela, aby sme povedali nejaký príklad na sloveso „visieť“, Paluďaj povedal: „Nad tabuľou visí súdruh prezident.“ Zaoberali sa tým aj v riaditeľni a zavolali si Paluďajových rodičov. Ale keď som ja na otázku, čím chcem byť, povedal, že miliardárom, nastalo v triede hrobové ticho. Po chvíli sa súdružka ozvala „Miliardár? Veď sme ešte mali len malú násobilku...“ Bolo jasné, že toto povolanie nie je v zozname odporúčaných profesií. Ale mne nestačilo, že som súdružku priviedol do rozpakov. Ešte som sa aj opýtal, kde by sa to dalo študovať. Súdružka vybehla z triedy a už sa nevrátila. Vedel som, že som asi prestrelil. Tak som šiel na učňovku, vyučil som sa za automechanika a tiež nebolo zle. Ale od miliardárstva to bolo ďaleko. Až po rokoch, už v zrelom veku, keď sme si vyštrngali na námestí slobodu, bolo jasné, že situácia je priaznivá, že sen je splniteľný. A aj sa tak stalo. Nebudeme sa zaoberať podrobnosťami, že ako a za akých okolností, to je vedľajšie. Ale sen sa splnil. Bolo treba dlho dúfať, dlho snívať, kým sa to podarilo. Ale kto vytrvá, ten má.
Teší ma to. Na druhej strane ma zas trochu mrzí, že ľudia závidia. Nechápem to. Napokon, a to trochu kalí radosť, po zavedení eura, keď sa to prepočíta jedna ku tridsiatim, sa tá sumička dosť scvrkne. Z miliardárov sa stanú len milionári. Ale taký je život. Nič netrvá večne.
Keď stať sa miliardárom bolo prakticky nemožné. Možné bolo po tom iba túžiť. Bolo nás zopár takých, nie veľa a schádzali sme sa tajne. Raz tam, raz zase niekde inde, ešte ani dnes by som pre istotu neprezrádzal miesta našich stretnutí. Bola to dokonalá konšpirácia. Odkazy sme si nechávali v tajných schránkach, väčšinou na cintorínoch a v opustených parčíkoch. Nechápali sme, prečo táto naša ambícia je taká nemiestna, prečo už len vyslovenie slova „miliardár“ zaváňalo ťažkými existenčnými následkami. Stalo sa mi to už v prvej ľudovej. Na hodine prvouky sa nás súdružka učiteľka opýtala, čím by sme chceli byť, keď budeme veľkí. Korycina povedal, že by chcel byť letcom. Súdružka ho pochválila. Marcinger sa zase chcel stať učiteľom. Povedal to preto, že sa chcel súdružke zalíškať a podarilo sa mu to. Triedou zatriasol výbuch smiechu, keď Paluďaj povedal, že chce byť prezidentom. „Pekná ambícia“ povedala triedna, „ale prezidenta už máme“ a ukázala na fotografiu nad tabuľou.
Vtedy sa predpokladalo, že dotyčný prezident je nesmrteľný. O dva týždne zomrel, ale na obrázku nad tabuľou nebol Paluďaj, ale iná cudzia tvár. Okrem toho Paluďaj dostal trojku z mravov, pretože keď súdružka chcela, aby sme povedali nejaký príklad na sloveso „visieť“, Paluďaj povedal: „Nad tabuľou visí súdruh prezident.“ Zaoberali sa tým aj v riaditeľni a zavolali si Paluďajových rodičov. Ale keď som ja na otázku, čím chcem byť, povedal, že miliardárom, nastalo v triede hrobové ticho. Po chvíli sa súdružka ozvala „Miliardár? Veď sme ešte mali len malú násobilku...“ Bolo jasné, že toto povolanie nie je v zozname odporúčaných profesií. Ale mne nestačilo, že som súdružku priviedol do rozpakov. Ešte som sa aj opýtal, kde by sa to dalo študovať. Súdružka vybehla z triedy a už sa nevrátila. Vedel som, že som asi prestrelil. Tak som šiel na učňovku, vyučil som sa za automechanika a tiež nebolo zle. Ale od miliardárstva to bolo ďaleko. Až po rokoch, už v zrelom veku, keď sme si vyštrngali na námestí slobodu, bolo jasné, že situácia je priaznivá, že sen je splniteľný. A aj sa tak stalo. Nebudeme sa zaoberať podrobnosťami, že ako a za akých okolností, to je vedľajšie. Ale sen sa splnil. Bolo treba dlho dúfať, dlho snívať, kým sa to podarilo. Ale kto vytrvá, ten má.
Teší ma to. Na druhej strane ma zas trochu mrzí, že ľudia závidia. Nechápem to. Napokon, a to trochu kalí radosť, po zavedení eura, keď sa to prepočíta jedna ku tridsiatim, sa tá sumička dosť scvrkne. Z miliardárov sa stanú len milionári. Ale taký je život. Nič netrvá večne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.