Mám trochu pocit, že keď sa u nás povie analytická maľba, tak vzniká zámienka pohodlne sa pohrúžiť do útrob maliarskeho média a po objavení vtipnej alebo teoreticky odobrenej technickej finesy ju stačí elementárne rozvíjať, pričom vždy pôjde o osvedčený a nepriestrelný nomén, priam zaklínadlo analytickej maľby.
Obrazy Milana Bočkaya bývajú osviežením klasických, modernisticky ladených výstav slovenského umenia 2. polovice 20. storočia. S trochou zveličenia by sa dalo povedať, že bývajú čerešničkou na koláči: sú estétske, ľahko prístupné a čitateľné, farebne atraktívne, pekné až ľúbivé. Nedávno otvorená retrospektíva v Slovenskej národnej galérii, navyše so sviežim názvom Delfín v lese alebo chvála paradoxu, bola preto lákavou príležitosťou vidieť autorove diela v prehľade štyrmi dekádami jeho umeleckého pôsobenia. Pokúsim sa aspoň náznakovo pomenovať, v čom, žiaľ, jej koncepcia a tým aj vyznenie diel pre mňa neočakávane zlyhali.
Bočkay založil celú svoju tvorbu na očnom klame – núti diváka hľadať odlišnosti medzi reálnymi ťahmi štetca a ich hyperrealistickým zobrazením. Aj keď je autor v tomto „klamaní“ úspešný, hra v jednom bode zlyhá – je ním spôsob čítania súčasného umenia či umenia vznikajúceho v súčasnosti, ktorý je na hony vzdialený pohrávaniu sa s vlastnou nedokonalosťou zmyslov. Bočkayov princíp chce dnešný, vizualitou presýtený divák vyriešiť, a vyrieši ho na niekoľkých prvých príkladoch, rovnako rýchlo odhalí aj ilúziu zvlneného či skrčeného papiera a zvyšok výstavy sa musí už len utvrdzovať v tom, že tento postup autor zvláda naozaj s úctyhodnou remeselnou bravúrou. Počiatočné očakávanie, že určite musí ísť o prípravu niečoho myšlienkovo väčšieho a náročnejšieho, sa na konci rozplynie, a zostane len opakovaný monotematický vtip.
Legendárne prísna kritička Ada Gutleber-Krnáčová pred štrnástimi rokmi napísala, že oproti predrevolučnému obdobiu sa jej Bočkayove diela zo začiatku 90. rokov zdajú „stagnujúce“ so sklzom do „dekoratívnosti“, čo dokonca spustilo krátku polemickú prestrelku. Dnes, po časovom odstupe, môžeme ešte dodať, že mnohé (tu vystavené) najnovšie maľby zaváňajú dokonca až populizmom. Ku kritickému čítaniu prispieva, podľa môjho názoru, aj nešťastný výber diel a najmä nevhodná inštalácia. Tá totiž ladí celok (s ťažiskom na tvorbe od 90. rokov a s neodôvodnenými medzerami v skorších dekádach) do dekoratívnej polohy, čím aj jednotlivé diela vyznievajú dekoratívne. Inštalácia nemá potrebnú gradáciu, nerieši potrebu položiť na niektorú z polôh dôraz, niečo vyzdvihnúť a iné zas stlmiť a čítanie uvoľniť. Elementárne radenie do príbuzných okruhov je len chabým pokusom o systematizáciu – napríklad do jednej miestnosti zhrnutý, rukopisne poňatý okruh citácií diel svetovej moderny pôsobí násilne.
Netvrdím, že každý umelec musí „bežať s fakľou pokroku“, ale dovolím si tvrdiť, že monografická retrospektíva vo vrcholnej inštitúcii musí mať nejaké zacielenie, napríklad v umenovednej kontextuálnosti alebo v poukázaní na neznáme hodnoty, alebo v rozbití, či naopak v odôvodnení nevyhnutnosti tradičného čítania. Tá Bočkayova je v tomto ohľade úplne premárnenou šancou, pretože som presvedčený, že mnohí si ju vedia predstaviť zvládnutejšie.
Z hľadiska roly by som prirovnal našu analytickú maľbu k lyricky ladeným polohám maľby napríklad v Čechách. Predstavujú akúsi pevnú líniu tradície, nespochybniteľnú, miestami v niektorých rokoch silnú, inokedy tlmene konfrontujúcu dobovo nové výrazivo – môže sa nám zdať konzervatívna, nehlučná, ale zároveň pre umeleckú scénu veľmi signifikantná a potrebná. U nás spĺňa tento prúd (hoci nie tak dlho) podobnú úlohu. Vo svojom vývoji mi však pripomína príliš pevne ukotvenú nezomknutú flotilu izolovanú v oáze – nadmerne pohodlnú v rozmýšľaní, na jednej strane tradicionalizovanú (ako politický underground), a pritom (a preto) z výtvarného hľadiska nekriticky mýtizovanú až nadhodnotenú.
.richard Gregor