Sedím na priedomí drevenice a rozhliadam sa dokola. Život tu bol kedysi ťažký. Terasovité políčka stúpajúce do kopca sa strácajú v dažďovom opare. Predstavujem si, ako si tu kedysi ľudia nad tými políčkami ohýbali chrbty. Ako tu bučali kravy a mékali kozy a ako sa šuhaji preháňali na koňoch.
Ako dievčiny prali v potoku a deti naháňali jašteričky. Ako sa po večeroch pri sviečkach chlípalo z pálenky a spev týchto horalov sa rozliehal až do doliny a budil zaspávajúce medvede. Ako hynuli, keď nebol na blízku doktor a ako rodili doma v drevenici. Vlastne si to všetko ani nemusím predstavovať, priam to tu vidím. Nerušia ma tu zvuky električiek a moja fantázia si robí, čo chce. Žijúc ako oni, predstavujem si, ako sa vlastne vtedy robilo, aby sa žilo. Pralo sa rukami, kúrilo drevom, varilo na ohni, jedla sa potrava, čo rástla v záhrade a v maštali, a o hudobný zážitok sa starali hlasivky, nie repráky. Všetko bolo ozajstné. Dnes ušetríme čas prania tým, že prádlo operieme v práčke, riad v umývačke, jedlo kúpime polohotové v supermerkete a zohrejeme v mikrovlnke, a s ušetreným časom si ničíme oči a dušu, keďže ho venujeme pozeraniu televízie.
Zapínajúc tú čertovu skrinku tomu hovoríme, že potrebujeme „vypnúť“. A naše životy utekajú pred nami a veľa ľuďom sa ich už ani nepodarí znova zachytiť. Teraz žijem ako tí ľudia. Rúbem drevo, kúrim v peci, aby som mohla navariť, ale na to potrebujem ísť do studničky na vodu, ktorej trvá 20 minút, kým naplní 10 litrovú konvicu. Aby voda zovrela, treba tú starú pec pekne rozfofrovať a spáliť dosť dreva. Na obed sa umývam v studenej vode v bystrinke a jačím pri tom. Večer som z toho všetkého príjemne unavená a nemám pocit, že musím „vypnúť“. Za celý deň totiž nemám čas rozmýšľať nad kravinami, lebo mi ho nešetrí elektrický sporák či umývačka riadu. Neviem, či by som takto dokázala žiť stále. Robím to však stále viac a zakaždým nájdem na tom živote niečo, čo som predtým nevidela. Teraz mám napríklad po prvýkrát so sebou laptop, aby som kvôli tomuto už nemusela ani schádzať dolu, tak ako po minulé roky. A svetlo monitora mi výrazne narúša tú drevenú nádheru naokolo. Už to aj zatváram.
Ako dievčiny prali v potoku a deti naháňali jašteričky. Ako sa po večeroch pri sviečkach chlípalo z pálenky a spev týchto horalov sa rozliehal až do doliny a budil zaspávajúce medvede. Ako hynuli, keď nebol na blízku doktor a ako rodili doma v drevenici. Vlastne si to všetko ani nemusím predstavovať, priam to tu vidím. Nerušia ma tu zvuky električiek a moja fantázia si robí, čo chce. Žijúc ako oni, predstavujem si, ako sa vlastne vtedy robilo, aby sa žilo. Pralo sa rukami, kúrilo drevom, varilo na ohni, jedla sa potrava, čo rástla v záhrade a v maštali, a o hudobný zážitok sa starali hlasivky, nie repráky. Všetko bolo ozajstné. Dnes ušetríme čas prania tým, že prádlo operieme v práčke, riad v umývačke, jedlo kúpime polohotové v supermerkete a zohrejeme v mikrovlnke, a s ušetreným časom si ničíme oči a dušu, keďže ho venujeme pozeraniu televízie.
Zapínajúc tú čertovu skrinku tomu hovoríme, že potrebujeme „vypnúť“. A naše životy utekajú pred nami a veľa ľuďom sa ich už ani nepodarí znova zachytiť. Teraz žijem ako tí ľudia. Rúbem drevo, kúrim v peci, aby som mohla navariť, ale na to potrebujem ísť do studničky na vodu, ktorej trvá 20 minút, kým naplní 10 litrovú konvicu. Aby voda zovrela, treba tú starú pec pekne rozfofrovať a spáliť dosť dreva. Na obed sa umývam v studenej vode v bystrinke a jačím pri tom. Večer som z toho všetkého príjemne unavená a nemám pocit, že musím „vypnúť“. Za celý deň totiž nemám čas rozmýšľať nad kravinami, lebo mi ho nešetrí elektrický sporák či umývačka riadu. Neviem, či by som takto dokázala žiť stále. Robím to však stále viac a zakaždým nájdem na tom živote niečo, čo som predtým nevidela. Teraz mám napríklad po prvýkrát so sebou laptop, aby som kvôli tomuto už nemusela ani schádzať dolu, tak ako po minulé roky. A svetlo monitora mi výrazne narúša tú drevenú nádheru naokolo. Už to aj zatváram.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.