Sultánova jeseň

.no Recep Tayiip Erdogan by aj po nedeľných voľbách rád vládol takmer neobmedzene. Bude? A čo sa zmení?

V nedeľu 25. októbra poobede prímorská časť Istanbulu Yenikapi viditeľne ožíva. Zo širokého okolia sa schádzajú na veľký predvolebný míting prívrženci vládnucej strany Spravodlivosť a rozvoj (AKP), ktorá má islamistické korene a vládne od roku 2002, keď bol ešte Erdogan premiérom. Dnes je prezidentom a vo funkcii šéfa vlády aj strany ho vystriedal akademik Ahmet Davutoglu. Práve tvár tohto fúzkatého profesora, ktorý sa o Európe tento rok podráždene vyjadril ako o „kresťanskej pevnosti“, najčastejšie vidno z obrovských bilbordov, ktorými je dnes posiata celá krajina. Starnúci charizmatický vládca Erdogan pritom naďalej sníva o tom, že rola sultána by mu sedela lepšie a rád by ústavnými zmenami zaviedol zmenu parlamentnej demokracie na prezidentský systém. To sa mu zrejme nepodarí ani po terajších opakovaných parlamentných voľbách. Aj v riadnych júnových voľbách síce AKP vyhrala, no na rozdiel od minulosti už nie absolútne a nebola schopná sa dohodnúť na koalícii ani s jednou z troch ďalších strán, ktoré prekročili vysokú hranicu desiatich percent na vstup do parlamentu.

.nechcem Európu!
Prichádzajú euforickí voliči. Trochu iní ako, povedzme, na Slovensku. Asi polovicu z nich tvoria ženy, prevažne v čiernych hidžáboch alebo farebných šatkách omotaných okolo hlavy. Šály alebo čelenky s milovaným Erdoganom sú samozrejmosťou. Oranžovú farbu si neobľúbil iba náš SMER-SD a maďarský Fidesz, ale aj AKP, ktorej emblémom je žiarovka štylizovaná do podoby slnka. Nezameniteľný kolorit dotvára vôňa pečeného mäsa, predavači červených tureckých vlajok s polmesiacom a hviezdou a tiež modlitba muezína z reproduktorov neďalekého minaretu. No najmä, míting charakterizujú mimoriadne bezpečnostné opatrenia. Štyri línie ochrany, policajti a dobrovoľníci, detektor kovov pre každého návštevníka. Turecko a svet sa oprávnene boja, že sa zopakujú šialené samovraždené bombové útoky, ktoré pred pár týždňami priniesli v Ankare na mierovom zhromaždení občianskych a prokurdských hnutí viac ako sto obetí.

„Novinári? Musíte ísť vchodom pre médiá,“ odstrkujú nás s režisérom Jaroslavom Vojtekom ochrankári od voličov. Ani vchodom cez médiá sa však nedostaneme, môžu tam ísť iba vybraní novinári, ktorí sa na míting akreditovali dlho vopred. Ďalšie špecifikum v krajine, ktorá je oprávnene kritizovaná za potláčanie slobody médií. Desiatky novinárov sú naďalej vo väzení. Trestným činom nie je iba zneváženie pamiatky „vyvoleného a dokonalého otca všetkých Turkov“, ako tu dodnes volajú zakladateľa Tureckej republiky v roku 1923 Mustafu Kemala Atatürka, ale aj čo i len rozhovor s politikom Strany kurdských pracujúcich (PKK), militantnej teroristickej organizácie založenej v 70. rokoch Abdullahom Öcalanom – ten je naďalej v tureckom väzení. A práve Atatürk sa pri svojej modernizácii zaostalej krajiny inšpiroval Západom, najmä Francúzskom. Prvý sekulárny štát v moslimskom svete ukončil v Istanbule vládu chalifátu a hlavné mesto preniesol do Ankary. Ako vidno z neslobody novinárov a častých policajných razií v opozičných médiách, modernizačné úsilie má ešte isté rezervy.