Pani doktorka Szalayová píše: „O niečo lepším porovnaním je porovnanie podielu nákladov na lieky voči celkovým nákladom na zdravotnú starostlivosť“, podľa ktorého sú náklady na lieky nepomerne vysoké oproti ostatným európskym krajinám (33 %).
Toto tvrdenie je zavádzajúce, lebo ceny liekov sú u nás približne na rovnakej úrovni ako v štátoch EÚ, ale sú podhodnotené ceny zdravotníckych výkonov. Na konferencii inštitútu INESS na túto skutočnosť upozornila Dr. Voleková. Kým priemerné náklady v EÚ predstavujú (na obyvateľa a rok) 304 USD na lieky, 855 USD na ambulantnú sféru a 741 USD na lôžkovú starostlivosť, na Slovensku je to 315 USD na lieky, 277 USD na ambulancie a 177 USD na lôžka. Z týchto čísel je zrejmé, že doktorka Szalayová nekorektne narába s údajmi, ktoré dokladujú nie nadmerné náklady na lieky, ale výrazne poddimenzované financovanie ostatných zdravotníckych služieb. Jej porovnanie nie je „o niečo lepším“, ale o dosť horším.
Ďalej píše, že plošné zníženie cien je „v zásade legitímny krok regulátora cien“. Krok je buď legitímny, alebo nelegitímny, v práve čosi ako „v zásade legitímny“ neexistuje. Mgr. Sukeľ vo svojom článku vyslovil pochybnosť o legitimite plošného zníženia cien citovaním zákona o rozsahu, podľa ktorého § 15 a § 18 k zmene úradnej ceny môže prísť iba na základe žiadosti výrobcu lieku. Tento (legitímny) dôvod MZ SR v dôvodovej správe neuvádza, preto možno o legitimite kroku „v zásade“ pochybovať.
Fatálnu matematicku chybu však pani doktorka predviedla vo vete: „Znamená to, že pri znížení cien liekov o 7,4 percenta dôjde aj k zníženiu príjmov distribútorov a lekární približne o rovnaké percento. Treba však dodať, že toto percento vyjadruje len rozdiel medzi ich skutočnými príjmami a tým, aké by boli ich príjmy, ak by sa ceny neznižovali.“ Jednoducho – pokiaľ je cena lieku 100 Sk a marža lekárne predstavuje 7,4 Sk, pri znížení ceny o 7,4 percenta výpadok príjmu lekárne predstavuje pri skladových zásobách rovných 100 %, čo v žiadnom prípade nemožno považovať za „približne rovnaké percento“. Aj pojem „len rozdiel“ je neprípustný konštrukt – ak siahneme komukoľvek na súkromný majetok (a precenenie pod nákupnú cenu je takýmto siahnutím) nemôžeme tento akt bagatelizovať.
Rovnako sa mýli v tvrdení, že „Zdravotná poisťovňa nemôže podľa zákona poskytovať lekárnickú starostlivosť, takže uplatňovanie priameho nákupu liekov bude musieť riešiť zmluvným vzťahom s odborne spôsobilým poskytovateľom.“ Podľa § 6, ods. 14, písm a) zákona č. 581/2004 Z. z. môže poisťovňa obstarať lieky a je povinná obstaraný liek dodať poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti. Na zaobchádzanie s liekmi však platia kritéria dané zákonom č. 140/1998 Z. z. o liekoch, podľa ktorých materiálnu, personálnu a odbornú spôsobilosť posudzuje Štátny ústav pre kontrolu liečiv a príslušný správny orgán vydáva povolenie na zaobchádzanie s liekmi. Ani poisťovňa, a ani poskytovatelia zdravotnej starostlivosti (okrem lekárenskej) tieto povolenia nemajú, teda nie sú ex lege spôsobilí zaobchádzať s liekmi, pretože zákon o liekoch za nedovolené zaobchádzanie považuje zaobchádzanie s liekmi a so zdravotníckymi pomôckami iným spôsobom, ako ustanovuje tento zákon (§ 2, ods. 2 ). Iný spôsob je pritom aj spôsob na základe iného zákona. Vynechanie lekárenskej starostlivosti z procesu zabezpečenia liekov je nebezpečný precedens, ktorý je v rozpore so smernicou č. č. 2001/83/ES, ktorej podstatné časti citoval vo svojom článku Mgr. Sukeľ.
Partneri HPI deklarujú svoj záujem prispievať k formovaniu zdravotníckej politiky. Ostáva teda veriť, že si osvoja údaje z podrobnej analýzy Mgr. Sukeľa a že budú proti likvidácii zisku poskytovateľov lekárenskej starostlivosti bojovať rovnako aktívne, ako to ukázali v prípade zdravotných poisťovní.
PharmDr. Ján Valjan; prezident Slovenskej lekárnickej komory
Toto tvrdenie je zavádzajúce, lebo ceny liekov sú u nás približne na rovnakej úrovni ako v štátoch EÚ, ale sú podhodnotené ceny zdravotníckych výkonov. Na konferencii inštitútu INESS na túto skutočnosť upozornila Dr. Voleková. Kým priemerné náklady v EÚ predstavujú (na obyvateľa a rok) 304 USD na lieky, 855 USD na ambulantnú sféru a 741 USD na lôžkovú starostlivosť, na Slovensku je to 315 USD na lieky, 277 USD na ambulancie a 177 USD na lôžka. Z týchto čísel je zrejmé, že doktorka Szalayová nekorektne narába s údajmi, ktoré dokladujú nie nadmerné náklady na lieky, ale výrazne poddimenzované financovanie ostatných zdravotníckych služieb. Jej porovnanie nie je „o niečo lepším“, ale o dosť horším.
Ďalej píše, že plošné zníženie cien je „v zásade legitímny krok regulátora cien“. Krok je buď legitímny, alebo nelegitímny, v práve čosi ako „v zásade legitímny“ neexistuje. Mgr. Sukeľ vo svojom článku vyslovil pochybnosť o legitimite plošného zníženia cien citovaním zákona o rozsahu, podľa ktorého § 15 a § 18 k zmene úradnej ceny môže prísť iba na základe žiadosti výrobcu lieku. Tento (legitímny) dôvod MZ SR v dôvodovej správe neuvádza, preto možno o legitimite kroku „v zásade“ pochybovať.
Fatálnu matematicku chybu však pani doktorka predviedla vo vete: „Znamená to, že pri znížení cien liekov o 7,4 percenta dôjde aj k zníženiu príjmov distribútorov a lekární približne o rovnaké percento. Treba však dodať, že toto percento vyjadruje len rozdiel medzi ich skutočnými príjmami a tým, aké by boli ich príjmy, ak by sa ceny neznižovali.“ Jednoducho – pokiaľ je cena lieku 100 Sk a marža lekárne predstavuje 7,4 Sk, pri znížení ceny o 7,4 percenta výpadok príjmu lekárne predstavuje pri skladových zásobách rovných 100 %, čo v žiadnom prípade nemožno považovať za „približne rovnaké percento“. Aj pojem „len rozdiel“ je neprípustný konštrukt – ak siahneme komukoľvek na súkromný majetok (a precenenie pod nákupnú cenu je takýmto siahnutím) nemôžeme tento akt bagatelizovať.
Rovnako sa mýli v tvrdení, že „Zdravotná poisťovňa nemôže podľa zákona poskytovať lekárnickú starostlivosť, takže uplatňovanie priameho nákupu liekov bude musieť riešiť zmluvným vzťahom s odborne spôsobilým poskytovateľom.“ Podľa § 6, ods. 14, písm a) zákona č. 581/2004 Z. z. môže poisťovňa obstarať lieky a je povinná obstaraný liek dodať poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti. Na zaobchádzanie s liekmi však platia kritéria dané zákonom č. 140/1998 Z. z. o liekoch, podľa ktorých materiálnu, personálnu a odbornú spôsobilosť posudzuje Štátny ústav pre kontrolu liečiv a príslušný správny orgán vydáva povolenie na zaobchádzanie s liekmi. Ani poisťovňa, a ani poskytovatelia zdravotnej starostlivosti (okrem lekárenskej) tieto povolenia nemajú, teda nie sú ex lege spôsobilí zaobchádzať s liekmi, pretože zákon o liekoch za nedovolené zaobchádzanie považuje zaobchádzanie s liekmi a so zdravotníckymi pomôckami iným spôsobom, ako ustanovuje tento zákon (§ 2, ods. 2 ). Iný spôsob je pritom aj spôsob na základe iného zákona. Vynechanie lekárenskej starostlivosti z procesu zabezpečenia liekov je nebezpečný precedens, ktorý je v rozpore so smernicou č. č. 2001/83/ES, ktorej podstatné časti citoval vo svojom článku Mgr. Sukeľ.
Partneri HPI deklarujú svoj záujem prispievať k formovaniu zdravotníckej politiky. Ostáva teda veriť, že si osvoja údaje z podrobnej analýzy Mgr. Sukeľa a že budú proti likvidácii zisku poskytovateľov lekárenskej starostlivosti bojovať rovnako aktívne, ako to ukázali v prípade zdravotných poisťovní.
PharmDr. Ján Valjan; prezident Slovenskej lekárnickej komory
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.