Poľsko, vpravo bok!

presvedčivé víťazstvo strany Právo a spravodlivosť v októbrových voľbách nenechalo nikoho na pochybách: Poliaci dali plnú moc národným konzervatívcom. Tí budú teda v nasledujúcich štyroch rokoch vládnuť takmer štyridsaťmiliónovej krajine uprostred Európy. Ich parlamentnými súpermi budú len porážkou paralyzovaní liberáli, ľudovci, ktorým chýba líder, a krajní nacionalisti, ktorí ašpirujú na pozíciu akéhosi poľského Jobbika. Po prvý raz od roku 1918 sa stane, že v parlamente bude chýbať akákoľvek ľavicová strana. Znamená to koniec postkomunizmu v Poľsku. A zjavne aj koniec tamojšieho eurooptimizmu.

Triumf Kaczynského totiž prináša aj koniec snom o európskej federácii. Národ, ktorý bruselské elity dlho považovali za mimoriadne proeurópsky, ukázal teraz Európskej únii prostredník. Urobil tak bez ohľadu na to, že Poliaci plnými priehrštiami čerpajú z eurofondov, a tak ako žiadny iný národ profitujú zo spoločného trhu práce (od roku 2004 je vyše dva milióny Poliakov za hranicami). Drvivá väčšina Poliakov (85 percent) je dnes proti prijatiu eura – aj utečencov.

A to iba pred niekoľkými rokmi vtedajší šéf poľskej diplomacie Radoslaw Sikorski v Berlíne predpovedal úsvit európskeho federalizmu. Jeho nástupca (pravdepodobne sa ním stane euroskeptický poslanec Európskeho parlamentu Ryszard Legutko) bude mať celkom iné predstavy a urobí všetko pre to, aby sabotoval snahy o prehĺbenie európskej integrácie.

s Nemeckom áno

Je pravdepodobné, že Právo a spravodlivosť sa zoči-voči čoraz hrozivejšiemu ruskému impériu väčšmi zameria na spoluprácu s USA. Strana požaduje umiestnenie stálych vojenských základní NATO v Poľsku a plánuje rozvíjať obranný potenciál Poľska (na základe strategického partnerstva s najväčšou vojenskou silou západnej Európy, teda s Francúzskom). Na zozname priorít novej vlády sú zároveň otázky, ktoré súvisia s energetickou bezpečnosťou. To otvára priestor pre regionálnu spoluprácu pobaltských štátov, krajín Vyšehradu až po Rumunsko a Bulharsko (prakticky podľa medzivojnových vízií maršala Jozefa Pilsudského). Poľskí konzervatívci sú nadšenými prívržencami takejto spolupráce a chceli by z Poľska pod svojím vedením urobiť regionálneho lídra.