solidarita ukázala, že porážku komunizmu možno odštartovať aj zdola a bez kompromisov.
Koncom 70. rokov dvadsiateho storočia to vyzeralo s Poľskom beznádejne. Perestrojku si nikto nevedel ani predstaviť a odpor proti komunistickej diktatúre sa zdal márny. Krajiny v sovietskom bloku boli v pozícii odsúdencov na doživotnú neslobodu, mnoho ľudí v nich sa už snažilo len rezignovane prežiť. V gdanských lodeniciach sa však rodila zmena.
Ako je možné, že Leninove lodenice dali vznik odborovému hnutiu, ktoré porazilo komunizmus? Rolu zohrala súhra dejinných okolností, silných jednotlivcov s vodcovskými kvalitami a más, ktoré strhli na svoju stranu.
prepustenie žeriavničky
K tým dejinným okolnostiam asi toľko: Poľsko bolo na tom v sedemdesiatych rokoch 20. storočia hospodársky veľmi zle. Francúzsky sociológ Alain Touraine, expert na sociálne hnutia a celospoločenské masové pohyby, napísal: „Nikde inde v komunistickej strednej Európe nebolo zlyhanie vládnej priemyselnej a poľnohospodárskej politiky také očividné.“ Výroba klesala, reálne mzdy stagnovali, zahraničný dlh Poľska stúpal (v roku 1980 bol v prepočte 18 miliárd dolárov). Bežní Poliaci cítili dôsledky najmä v podobe čoraz hrozivejšieho nedostatku základných tovarov, dokonca aj potravín. O poľskej chudobe sa dokonca v ostbloku rozprávali trpké vtipy. „Viete, ktorý pes je najrýchlejší? Ten, čo prebehne cez Poľsko a nezjedia ho.“ Ale na skutočnej situácii poľských rodín nebolo nič smiešne. Keď nato v roku 1980 poľskí vládni komunisti oznámili, že zvýšia ceny potravín, ľudí donútil šok k otvoreným protestom.
V Leninových lodeniciach v Gdansku sa pobúrenie nad celkovou situáciou ešte vystupňovalo, keď tam prepustili aktivistku Annu Walentynowiczovú.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.