Politika ho nikdy veľmi nezaujímala, ale pokojne by sme ho mohli označiť za konzervatívca. To však pri Craigovom Bondovi prestáva platiť.
Elitné školy, vojenská kariéra, modrá krv, absolvent Etonu a Cambridgeu, syn škótskeho šľachtica Andrewa Bonda a Monique Bondovej, rodenej Delacroixovej, pôvodom Švajčiarky z kantónu Vaud. Orbis Non Sufficit (Jeden svet nestačí), motto rodinného erbu Bondovcov, starej šľachtickej rodiny s údajnými priamymi väzbami na kráľovskú rodinu, akoby Jamesa priamo predurčovalo žiť výnimočný, nevšedný život. Iste by sa uplatnil v Snemovni lordov, hornej komore britského parlamentu, ak by sa nerozhodol slúžiť vlasti inak.
Ako špión a predovšetkým ako symbol. Nie „mužský šovinista a sexistický dinosaurus, prežitok studenej vojny“, hoci i takto o ňom zmýšľala jeho priama nadriadená „M“, ale personifikovaná nová Británia, krajina, ktorá sa po dvoch svetových vojnách na geopolitickej mape sveta premenila z koloniálnej veľmoci a najmocnejšej krajiny sveta na zdanlivo bezvýznamného hráča v pozadí. Pokorená, ale nezlomená Británia, Veľká už len podľa mena.
svetonázor: Brit
Bond reprezentuje to najlepšie z nej, tradíciu, tú predovšetkým, starosvetské džentlmenstvo aristokracie ako prirodzenej elity konštituujúcej monarchiu. Bond je esenciálne britský, ako čaj, Wimbledon a oblek ušitý na mieru, je solídny a konzervatívny. Pravičiar? Príliš zjednodušujúce, ale áno, ak za pravičiarov budeme považovať Winstona Churchilla či Margareth Tatcherovú, pričom v Bondovom prípade vlastne ani nemôžeme hovoriť o politike, lebo tá ho celkom prirodzene nezaujíma. A čo sa svetonázoru týka, tam to je úplne jasné, lebo Bondov svetonázor je Brit.
Ak by sme ale predsa otvorili otázku jeho politickej príslušnosti, tradičný Bond, ten Flemingov, ale i Conneryho, Lazenbyho, Moorov, Daltonov i Brosnanov je isto konzervatívec.Takého ho totiž Ian Fleming, Bondov literárny otec, napísal.
Fleming sám, ak veríme jeho vlastným slovám, sa síce presne v bondovskom duchu považoval za „a totally non-political animal“, celkom nepolitickú bytosť, ale v konečnom dôsledku z estetických dôvodov volil konzervatívcov – ako o tom aj píše v pozoruhodnom článku If I Were Prime Minister, ktorý vyšiel v britskom týždenníku The Spectator 9. októbra 1959. Fleming v ňom predstavuje svoje konzervatívstvo presne s tou dávkou elegantnej sebairónie a sarkazmu, ktorá mu o politike dovoľuje uvažovať v širších civilizačných kontextoch.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.