V televízii je to vždy tak, že niečo niekde nefunguje. Ale v stredu 25. júna večer nefungovalo nič po celej Európe. Nemecké noviny vychádzali na druhý deň s titulkami o vysielacej afére, pretože diváci nevideli 6 minút zo semifinále proti Turecku.
Komické to bolo aj u nás v Mlynskej doline. Prvý polčas fungovalo všetko v poriadku, videli sme zápas, z Bazileja sme počuli komentátora Riša Feketeho, cez prestávku sme rozoberali akcie s hosťami Jánom Kocianom a Štefanom Tarkovičom. Až sa v 50. minúte objavil strašidelný červený pás oznamujúci „Signal loss detected“ a bolo zle.
Sprvoti som si myslel, že všetko sa dá rýchlo do poriadku, že strata signálu potrvá niekoľko sekúnd, možno dve minúty a pôjde sa ďalej. Omyl! Pomohlo, že sme mali šťastie v nešťastí: bol ním hosť a čerstvá téma. Ján Kocian akurát v ten deň rozviazal spoluprácu so SFZ a skončil ako tréner reprezentácie. Vcelku otvorene hovoril o budovaní mužstva, o strate jeho sebadôvery, o príčinách zlých výsledkov a pod. V podvedomí nám, samozrejme, zvonil alarm, že tu síce debatujeme v živom vysielaní, ale v Bazileji sa hrá o finále ME a nič z toho nevidíme.
Potom, po 3-4 minútach čarovný hlas režiséra: „Máme obrázky, ale nepočujeme komentátora“. V preklade: urobte 10 krokov zo štúdia k monitoru, dajte si slúchadlá s „fajkami“ a komentujte. Okej. S Kocianom sme sa nadýchli a fičali, dúfajúc, že v Bazileji nepadol gól, lebo by sme nemali šajnu, ako a kto ho vôbec strelil. Radosť sa zväčšila, keď prišiel povel odovzdať slovo: kolega je na linke, pokračujeme po starom.
Vychádzajúc zo štúdia počujem hrom, ktorý práve treskol kdesi nad Mlynskou dolinou. Hm, ešte bude sranda. O dve minúty už opäť stojíme v štúdiových svetlách, ďalšie prerušenie signálu. Kocian sa usmieva, sarkasticky hovorí, že sa z neho stáva komentátor aj moderátor. A to doslova. Asi počas 8-minútového rozhovoru mi kameraman ukazuje na ucho. Je to jasné, slúchadlo, ktoré používame kvôli pokynom z réžie, mi nefunguje. Spoza chrbta pristupuje technik, aby mi ho vymenil. Kocian perfektne chápe situáciu, gestom mu ukazujem, aby točil ďalej, t. j. aby hovoril obšírnejšie. Nezľakne sa a bez mihnutia oka hovorí do chvíle, kým nie je slúchadlo opravené.
O chvíľku máme z Bazileja zvuk, ale nie obraz! Rišo Fekete oznamuje, že Turci pred chvíľkou vyrovnali na 2 : 2, čiže sme nevideli dva góly. V zábere kamery nevedomky zalomím rukami, to hádam nie je pravda! To už naozaj neviete, či sa máte smiať, alebo plakať. Ešte šťastie, že Lahmov víťazný gól „chytáme“ v priamom prenose, aj s obrazom, po chvíľke totiž signál naposledy vypadáva, Rišo nám z Bazileja ako rozhlasový reportér ohlasuje, že Nemci sú vo finále – po zahodenej šanci Turkov z poslednej akcie zápasu.
Štvornásobné prerušenie vysielania robí z tohto divokého semifinále nezabudnuteľnú kapitolu. Stačila na to jedna poriadna búrka a nejaký televízny kazisvet vo vysielacom centre vo Viedni.
.osud človeka
Na druhý deň som mal, teraz už priamo vo Viedni, jeden z najsilnejších zážitkov celých majstrovstiev. Počas nich sa objavilo veľa zvláštnych príbehov, s tureckými zázračnými zmŕtvychvstaniami na čele, ale najviac ma zaujal jeden osud.
Sedeli sme s Mariánom Zemanom na komentátorskom stanovišti vo viedenskom Prátri pred semifinále Španielsko – Rusko. Majo si vypožičal od holandskej produkčnej pracovníčky SportWereld, tamojší športový denník. Rozumie po holandsky, tak sa začítal, až ukázal na článok o ruskom futbalistovi Konstantinovi Zyrjanovovi. Mal titulok „Gól pre Oľgu“ a prinášal neuveriteľnú tragédiu.
Druhého augusta 2002, v čase keď Zyrjanov pôsobil v Torpede Moskva, sa jeho 23-ročná tehotná manželka Irina opila, vzala za ruku 4-ročnú dcérku Oľgu a vyskočila s ňou z bytu na ôsmom poschodí. Oľga zomrela v ten istý deň v nemocnici, lekári nezachránili ani manželku, ktorá o mesiac skonala.
Zyrjanov napriek strašnej tragédii našiel silu, aby pokračoval v kariére. V pomerne neskorom veku (30 rokov) sa presadil na medzinárodnej scéne so Zenitom Petrohrad, aj s ruským národným tímom. Na šampionáte strelil gól Grékom, odštartoval veľký obrat pôsobivo hrajúcej zbornej a čaká radostnú udalosť – narodenie dieťaťa s partnerkou Natašou.
.turnajové mužstvo
Každý veľký šampionát prináša emócie a ukazuje, že futbalové súperenie národov má stále väčšie čaro ako pravidelné stretávanie sa nadnárodných klubových koncernov. Uchopenie reality každých MS a ME je dané výsledkami, ale v tomto roku sa vďaka Španielom dostavil iný, pocitový náboj. Jednoducho povedané: konečne vyhralo skutočne najlepšie mužstvo.
Potvrdzovali to aj pohľady do nemeckých tvárí. Niet horšieho pocitu ako prehrať vo finále, Michael Ballack už o tom môže napísať román Tolstého rozmerov, ale u Nemcov sme nevideli uplakané oči, ani pohľady plné rozčarovania. „Nie je dôležité, či sme prehrali po góle, ktorý vyplynul z našej chyby. Súper bol, jednoducho, lepší, minimálne o jeden gól si vyhrať zaslúžil,“ povedal nám obranca Marcell Jansen.
Nemci oprášili mýtus turnajového mužstva, ukázali, že vedia vyhrať, aj keď sa im herne nedarí (semifinále s Tureckom), ale najzáhadnejším zostáva spôsob, akým sa dopracúvajú k veľkým výsledkom. Je skrytý vo veľkom sebavedomí, v odhodlaní. Keď ich vidíte spievať národnú hymnu, máte pocit, že cez nich nemôžete prejsť. Už po MS 2006 spriadali plány na zisk titulu majstra Európy, teraz majú v hlavách túžbu byť majstrami sveta 2010. A bude veľkým prekvapením, ak náhodou nebudú figurovať medzi najlepšími.
Za posledných 16 rokov prehrali na MS a na ME tri zo štyroch veľkých finále, raz vypadli v semifinále, dvakrát v štvrťfinále, dvakrát v skupine. Nádherná bilancia, akou sa nemôže pochváliť žiadna iná krajina, napriek tomu sa už teraz zamýšľajú nad tým, prečo sa stali zraniteľnejšími. Aj tréner Jogi Löw po finále priznal, že bude hľadať príčiny, prečo jeho mužstvo nehralo počas celého šampionátu natoľko „aktívne, so snahou o útočenie a s neustálou gurážou.“ Až mu analýza odhalí dôvody, budeme tu mať ešte silnejšie a futbalovo krajšie Nemecko, ktoré zostane na veľkých šampionátoch fenoménom bez veľkých prešľapov.
.viva espaňa!
Večný rozpor medzi efektivitou účelnej obrannej hry a nádherou útoku vyhral na ME 2008 krajší komponent. Ak sa Gréci s antifutbalovou verziou dopracovali k titulu pred štyrmi rokmi (pričom aj defenzívni konzervativisti Taliani pri nich vyzerali ako učni), tak triumf Španielska je pohladením duše a plnokrvným víťazstvom futbalu.
Sám fakt, že Španieli sú majstrami Európy, znie čudne, pritom ich explózia sa očakávala už dlhé roky. Vždy patrili medzi najhorúcejších favoritov, ale nevedeli prekonávať zaťažkávajúce skúšky. Až teraz ich penaltový rozstrel s majstrami sveta Talianmi zbavil toho čudesného bremena a kým si noví veľkí favoriti ME Portugalsko a Holandsko balili po štvrťfinále kufre, Španielsko našlo cestu k upevneniu skvelej formy.
Staručký tréner Luis Aragones sa stal pre krajinu „Abuelom“, zlatým deduškom. Vycítil formu hráčov, úlohu defenzívnej opory v strede poľa zveril Marcosovi Sennovi, ktorého od MS 2006 veľmi nenasadzoval, a rodený Brazílčan sa mu odvďačil impozantnými výkonmi, ktorými vygumoval Aršavina a Ballacka. Práve vďaka Sennovej pracovitosti mohol žiariť Xavi Hernandez, vyhlásený za najlepšieho hráča ME, hoci s Barcelonou prežil sezónu plnú sklamaní.
Ešte dôležitejším ťahom bolo opomenutie veľkého Raúla, miláčika národa, s ktorým však Španielsko na piatich šampionátoch nič nevyhralo. Aragones vycítil, že jeho neúčasť prinesie do tímu pokoj, ktorý si vynútil aj urovnaním starého napätia medzi katalánskou (Xavi, Puyol) a baskickou (Xabi Alonso) frakciou hráčov. Tréner vedel, že Raúl je radikálny španielsky národniar, kým Puyol radšej počúva Ramones, Xavi je apolitický a Fabregas je chlapcom vyrastajúcim v Londýne. Starý otec urobil všetko preto, aby mu rodina fungovala, aby nič nenarušilo jej pohodu – z horkokrvných a psychicky labilných Španielov spravil odolný a víťaziaci tím.
Fenomenálne na víťazstve Španielska sú dve veci: nové sebavedomie pre tento veľký futbalový národ a dimenzia ofenzívnej krásy, ktorú víťaz ME ponúkol. Celý svet sa nadchýňa hrou, v ktorej sa hýbu komputerovo presne si prihrávajúci stredopoliari, v ktorej súperi behajú ako tiene pri „tiqui - taka“ (ťuk-ťuk prihrávkach), alebo ako sa trasú pred každou kolmou loptou smerujúcou na bleskurýchlych útočníkov. Majme loptu, seňores, ak ju nedáme súperovi, nemôžeme prehrať! Pozitívna filozofia plus jej skvelí protagonisti rovná sa majstrovský obraz.
.v tieni lopty
Čo je na šampionátoch najfascinujúcejšie? Pre mňa sťahovanie národov z jedného mesta do druhého, kočovanie za svojim tímom, desaťtisíce fanúšikov natierajúcich si tvár národnými farbami.
Neboja sa prejaviť sympatie, pričom nejde o žiadny extrémny nacionalizmus. Tisícky týchto fanúšikov tiahli aj cez Bratislavu. Videli sme zmiešané tábory fanúšikov a medzi nimi rešpekt a úctu. Videli sme opojnú radosť triumfu a na vedľajšom sedadle mihotavé oči sklamania.
Ak Umberto Eco napísal, že „futbal je pre národy novodobou náhradou vojny“, tak potom takúto vojnu beriem. Podobne ako vojnu slov, ktorá prebieha pre každým zápasom. Ale ten sa nikdy nehrá na papieri. Hrajú ho obyčajní ľudia, ktorí sa predrali vysoko vďaka tomu, čo vedia. A okrem umenia ovládania lopty vedia, že nie je nič krajšie, ako dostať do varu celú svoju krajinu. Pri vyradeniach plačú títo velikáni a umelci ako malé deti, pretože čas ich šance pretvoriť históriu vlastného národa sa končí.
Je šťastím, že na tomto šampionáte prešiel futbal katarziou, akosi sa očistil od defenzívneho nánosu a napriek niekoľkým slabším duelom z úvodu majstrovstiev bodoval na celej čiare v pozitívnom zmysle. A keď sa k tomu pridal správny koniec, zostáva z 22 futbalových dní krásny pocit. Ako napísali v Süddeutsche Zeitung: „Niečo také sprofanované ako spravodlivosť je vo futbale ešte prchavejšou esenciou. Pred finále ju vzývali všetci romantici, aby turnajové zvieratá z Nemecka padli pod nohami najkultivovanejšieho mužstva. Ich želaniu bolo, našťastie, učinené zadosť.“
Autor je športový komentátor STV
Komické to bolo aj u nás v Mlynskej doline. Prvý polčas fungovalo všetko v poriadku, videli sme zápas, z Bazileja sme počuli komentátora Riša Feketeho, cez prestávku sme rozoberali akcie s hosťami Jánom Kocianom a Štefanom Tarkovičom. Až sa v 50. minúte objavil strašidelný červený pás oznamujúci „Signal loss detected“ a bolo zle.
Sprvoti som si myslel, že všetko sa dá rýchlo do poriadku, že strata signálu potrvá niekoľko sekúnd, možno dve minúty a pôjde sa ďalej. Omyl! Pomohlo, že sme mali šťastie v nešťastí: bol ním hosť a čerstvá téma. Ján Kocian akurát v ten deň rozviazal spoluprácu so SFZ a skončil ako tréner reprezentácie. Vcelku otvorene hovoril o budovaní mužstva, o strate jeho sebadôvery, o príčinách zlých výsledkov a pod. V podvedomí nám, samozrejme, zvonil alarm, že tu síce debatujeme v živom vysielaní, ale v Bazileji sa hrá o finále ME a nič z toho nevidíme.
Potom, po 3-4 minútach čarovný hlas režiséra: „Máme obrázky, ale nepočujeme komentátora“. V preklade: urobte 10 krokov zo štúdia k monitoru, dajte si slúchadlá s „fajkami“ a komentujte. Okej. S Kocianom sme sa nadýchli a fičali, dúfajúc, že v Bazileji nepadol gól, lebo by sme nemali šajnu, ako a kto ho vôbec strelil. Radosť sa zväčšila, keď prišiel povel odovzdať slovo: kolega je na linke, pokračujeme po starom.
Vychádzajúc zo štúdia počujem hrom, ktorý práve treskol kdesi nad Mlynskou dolinou. Hm, ešte bude sranda. O dve minúty už opäť stojíme v štúdiových svetlách, ďalšie prerušenie signálu. Kocian sa usmieva, sarkasticky hovorí, že sa z neho stáva komentátor aj moderátor. A to doslova. Asi počas 8-minútového rozhovoru mi kameraman ukazuje na ucho. Je to jasné, slúchadlo, ktoré používame kvôli pokynom z réžie, mi nefunguje. Spoza chrbta pristupuje technik, aby mi ho vymenil. Kocian perfektne chápe situáciu, gestom mu ukazujem, aby točil ďalej, t. j. aby hovoril obšírnejšie. Nezľakne sa a bez mihnutia oka hovorí do chvíle, kým nie je slúchadlo opravené.
O chvíľku máme z Bazileja zvuk, ale nie obraz! Rišo Fekete oznamuje, že Turci pred chvíľkou vyrovnali na 2 : 2, čiže sme nevideli dva góly. V zábere kamery nevedomky zalomím rukami, to hádam nie je pravda! To už naozaj neviete, či sa máte smiať, alebo plakať. Ešte šťastie, že Lahmov víťazný gól „chytáme“ v priamom prenose, aj s obrazom, po chvíľke totiž signál naposledy vypadáva, Rišo nám z Bazileja ako rozhlasový reportér ohlasuje, že Nemci sú vo finále – po zahodenej šanci Turkov z poslednej akcie zápasu.
Štvornásobné prerušenie vysielania robí z tohto divokého semifinále nezabudnuteľnú kapitolu. Stačila na to jedna poriadna búrka a nejaký televízny kazisvet vo vysielacom centre vo Viedni.
.osud človeka
Na druhý deň som mal, teraz už priamo vo Viedni, jeden z najsilnejších zážitkov celých majstrovstiev. Počas nich sa objavilo veľa zvláštnych príbehov, s tureckými zázračnými zmŕtvychvstaniami na čele, ale najviac ma zaujal jeden osud.
Sedeli sme s Mariánom Zemanom na komentátorskom stanovišti vo viedenskom Prátri pred semifinále Španielsko – Rusko. Majo si vypožičal od holandskej produkčnej pracovníčky SportWereld, tamojší športový denník. Rozumie po holandsky, tak sa začítal, až ukázal na článok o ruskom futbalistovi Konstantinovi Zyrjanovovi. Mal titulok „Gól pre Oľgu“ a prinášal neuveriteľnú tragédiu.
Druhého augusta 2002, v čase keď Zyrjanov pôsobil v Torpede Moskva, sa jeho 23-ročná tehotná manželka Irina opila, vzala za ruku 4-ročnú dcérku Oľgu a vyskočila s ňou z bytu na ôsmom poschodí. Oľga zomrela v ten istý deň v nemocnici, lekári nezachránili ani manželku, ktorá o mesiac skonala.
Zyrjanov napriek strašnej tragédii našiel silu, aby pokračoval v kariére. V pomerne neskorom veku (30 rokov) sa presadil na medzinárodnej scéne so Zenitom Petrohrad, aj s ruským národným tímom. Na šampionáte strelil gól Grékom, odštartoval veľký obrat pôsobivo hrajúcej zbornej a čaká radostnú udalosť – narodenie dieťaťa s partnerkou Natašou.
.turnajové mužstvo
Každý veľký šampionát prináša emócie a ukazuje, že futbalové súperenie národov má stále väčšie čaro ako pravidelné stretávanie sa nadnárodných klubových koncernov. Uchopenie reality každých MS a ME je dané výsledkami, ale v tomto roku sa vďaka Španielom dostavil iný, pocitový náboj. Jednoducho povedané: konečne vyhralo skutočne najlepšie mužstvo.
Potvrdzovali to aj pohľady do nemeckých tvárí. Niet horšieho pocitu ako prehrať vo finále, Michael Ballack už o tom môže napísať román Tolstého rozmerov, ale u Nemcov sme nevideli uplakané oči, ani pohľady plné rozčarovania. „Nie je dôležité, či sme prehrali po góle, ktorý vyplynul z našej chyby. Súper bol, jednoducho, lepší, minimálne o jeden gól si vyhrať zaslúžil,“ povedal nám obranca Marcell Jansen.
Nemci oprášili mýtus turnajového mužstva, ukázali, že vedia vyhrať, aj keď sa im herne nedarí (semifinále s Tureckom), ale najzáhadnejším zostáva spôsob, akým sa dopracúvajú k veľkým výsledkom. Je skrytý vo veľkom sebavedomí, v odhodlaní. Keď ich vidíte spievať národnú hymnu, máte pocit, že cez nich nemôžete prejsť. Už po MS 2006 spriadali plány na zisk titulu majstra Európy, teraz majú v hlavách túžbu byť majstrami sveta 2010. A bude veľkým prekvapením, ak náhodou nebudú figurovať medzi najlepšími.
Za posledných 16 rokov prehrali na MS a na ME tri zo štyroch veľkých finále, raz vypadli v semifinále, dvakrát v štvrťfinále, dvakrát v skupine. Nádherná bilancia, akou sa nemôže pochváliť žiadna iná krajina, napriek tomu sa už teraz zamýšľajú nad tým, prečo sa stali zraniteľnejšími. Aj tréner Jogi Löw po finále priznal, že bude hľadať príčiny, prečo jeho mužstvo nehralo počas celého šampionátu natoľko „aktívne, so snahou o útočenie a s neustálou gurážou.“ Až mu analýza odhalí dôvody, budeme tu mať ešte silnejšie a futbalovo krajšie Nemecko, ktoré zostane na veľkých šampionátoch fenoménom bez veľkých prešľapov.
.viva espaňa!
Večný rozpor medzi efektivitou účelnej obrannej hry a nádherou útoku vyhral na ME 2008 krajší komponent. Ak sa Gréci s antifutbalovou verziou dopracovali k titulu pred štyrmi rokmi (pričom aj defenzívni konzervativisti Taliani pri nich vyzerali ako učni), tak triumf Španielska je pohladením duše a plnokrvným víťazstvom futbalu.
Sám fakt, že Španieli sú majstrami Európy, znie čudne, pritom ich explózia sa očakávala už dlhé roky. Vždy patrili medzi najhorúcejších favoritov, ale nevedeli prekonávať zaťažkávajúce skúšky. Až teraz ich penaltový rozstrel s majstrami sveta Talianmi zbavil toho čudesného bremena a kým si noví veľkí favoriti ME Portugalsko a Holandsko balili po štvrťfinále kufre, Španielsko našlo cestu k upevneniu skvelej formy.
Staručký tréner Luis Aragones sa stal pre krajinu „Abuelom“, zlatým deduškom. Vycítil formu hráčov, úlohu defenzívnej opory v strede poľa zveril Marcosovi Sennovi, ktorého od MS 2006 veľmi nenasadzoval, a rodený Brazílčan sa mu odvďačil impozantnými výkonmi, ktorými vygumoval Aršavina a Ballacka. Práve vďaka Sennovej pracovitosti mohol žiariť Xavi Hernandez, vyhlásený za najlepšieho hráča ME, hoci s Barcelonou prežil sezónu plnú sklamaní.
Ešte dôležitejším ťahom bolo opomenutie veľkého Raúla, miláčika národa, s ktorým však Španielsko na piatich šampionátoch nič nevyhralo. Aragones vycítil, že jeho neúčasť prinesie do tímu pokoj, ktorý si vynútil aj urovnaním starého napätia medzi katalánskou (Xavi, Puyol) a baskickou (Xabi Alonso) frakciou hráčov. Tréner vedel, že Raúl je radikálny španielsky národniar, kým Puyol radšej počúva Ramones, Xavi je apolitický a Fabregas je chlapcom vyrastajúcim v Londýne. Starý otec urobil všetko preto, aby mu rodina fungovala, aby nič nenarušilo jej pohodu – z horkokrvných a psychicky labilných Španielov spravil odolný a víťaziaci tím.
Fenomenálne na víťazstve Španielska sú dve veci: nové sebavedomie pre tento veľký futbalový národ a dimenzia ofenzívnej krásy, ktorú víťaz ME ponúkol. Celý svet sa nadchýňa hrou, v ktorej sa hýbu komputerovo presne si prihrávajúci stredopoliari, v ktorej súperi behajú ako tiene pri „tiqui - taka“ (ťuk-ťuk prihrávkach), alebo ako sa trasú pred každou kolmou loptou smerujúcou na bleskurýchlych útočníkov. Majme loptu, seňores, ak ju nedáme súperovi, nemôžeme prehrať! Pozitívna filozofia plus jej skvelí protagonisti rovná sa majstrovský obraz.
.v tieni lopty
Čo je na šampionátoch najfascinujúcejšie? Pre mňa sťahovanie národov z jedného mesta do druhého, kočovanie za svojim tímom, desaťtisíce fanúšikov natierajúcich si tvár národnými farbami.
Neboja sa prejaviť sympatie, pričom nejde o žiadny extrémny nacionalizmus. Tisícky týchto fanúšikov tiahli aj cez Bratislavu. Videli sme zmiešané tábory fanúšikov a medzi nimi rešpekt a úctu. Videli sme opojnú radosť triumfu a na vedľajšom sedadle mihotavé oči sklamania.
Ak Umberto Eco napísal, že „futbal je pre národy novodobou náhradou vojny“, tak potom takúto vojnu beriem. Podobne ako vojnu slov, ktorá prebieha pre každým zápasom. Ale ten sa nikdy nehrá na papieri. Hrajú ho obyčajní ľudia, ktorí sa predrali vysoko vďaka tomu, čo vedia. A okrem umenia ovládania lopty vedia, že nie je nič krajšie, ako dostať do varu celú svoju krajinu. Pri vyradeniach plačú títo velikáni a umelci ako malé deti, pretože čas ich šance pretvoriť históriu vlastného národa sa končí.
Je šťastím, že na tomto šampionáte prešiel futbal katarziou, akosi sa očistil od defenzívneho nánosu a napriek niekoľkým slabším duelom z úvodu majstrovstiev bodoval na celej čiare v pozitívnom zmysle. A keď sa k tomu pridal správny koniec, zostáva z 22 futbalových dní krásny pocit. Ako napísali v Süddeutsche Zeitung: „Niečo také sprofanované ako spravodlivosť je vo futbale ešte prchavejšou esenciou. Pred finále ju vzývali všetci romantici, aby turnajové zvieratá z Nemecka padli pod nohami najkultivovanejšieho mužstva. Ich želaniu bolo, našťastie, učinené zadosť.“
Autor je športový komentátor STV
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.