Téma literatúra a alkohol nie je taká frivolná, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Niekto by si na tom mohol urobiť doktorát. Pozrime sa, ako sa vinie alkohol literatúrou všetkých čias, ako ju inšpiruje i devastuje. Od čias, keď Kristus premenil vodu na víno, aj literatúra mení vodu skutočnosti na víno obrazotvornosti.
Veľa spisovateľov zápasilo s démonom alkoholu. Biografie autorov sú plné predčasných úmrtí, ktoré má na svedomí tento tekutý živel. Teraz však nebudeme mapovať jednotlivé existencie odpálené rozbuškou alkoholu, ale všimneme si, ako sa táto téma rozpúšťa v jednotlivých literatúrach a rôznych druhoch alkoholov.
.víno
je hádam najospevovanejší alkohol. Možno preto, že sa najušľachtilejší a najkultivovanejší. Víno tečie v staroantických spevoch rovnako ako v bohéme 19. storočia. Písali sa o ňom eposy i sonety, romány i haiku. Preteká bujarým Gargantuom i Pantagruelom aj mysterióznymi novelami orientálnych autorov. Víno sa udomácnilo aj v slovenskej spisbe, napríklad vo vinárskej epopeji Františka Hečku Červené víno. Aj keď je tu v prvom pláne sociálny rozmer lopoty s vinohradom, predsa sa aj tu stretávame s iskrivými opismi vína, ktoré sa rozvoňalo celou touto ságou. Možno to bola práve tematizácia vína, ktorá uchránila túto knihu pred schematizmom a dobovým pátosom, ktorému sa nevyhla napríklad druhá Hečkova próza Drevená dedina. Celkom inak sa na túto tému pozerá Robert Crichton v rozmarnom trileri Tajomstvo Santa Vittorie. Zápletka je geniálne jednoduchá: pred okupačnými jednotkami Nemcov majú obyvatelia talianskej dediny ukryť svoj najdrahší poklad – víno. Najkrajšie pasáže, ktoré sa nepodarilo previesť do filmového spracovania, boli, pravdaže, tie o víne. Šťavnaté prirovnania, dedinské múdrosti, hlášky v podobe gnóm a bonmotov, domácke filozofovanie okolo štiav, to všetko dokazuje, že vo víne je nielen pravda, ale aj samorastlá múdrosť. V slovenskej poézii je téma vína rozprestretá od jej počiatkov až po súčasných postmodernistov. Hádam najkrajšiu poctu vínu vyslovila Lýdia Vadkerti-Gavorníková vo svojej lyricko-epickej skladbe Víno. V niekoľkých opojných spevoch si poetka všíma nielen arómu vína a jeho kvality, ale tento mok sa jej stáva symbolom spojenia ľudskej práce a sviatku, rituálu pitia, v ktorom je únik aj potvrdenie času.
.pivo
v európskych končinách hádam najviac preslávil Bohumil Hrabal. Sympatickými pivármi, ktorým dal časom pomenovanie „pábitelia“ zaľudnil najprv svoje poviedky a novely, neskôr aj veľké romány. Perlička na dne sa volala prvá Hrabalova kniha poviedok, a perličky na dne boli úlomky ľudských hovorov a rečí, ktoré Hrabal raz s dokumentárnou presnosťou, inokedy
s prášilovskou ľubovôľou zachytával a spracúval. Tieto „pivné reči“ neboli však bohapustým táraním, naopak, pod penou banalít a nezáväzného trepania autor nachádzal zdroje ľudskej veľkosti. Hrabal sám bol za života pražskou atrakciou, pitie piva vykonával aktívne (hovoril tomu „plavení játer“), pivné hody povýšil na sviatok ľudskej spriaznenosti: „Chtěl bych mít dceru, která by se narodila z pivní pěny... kdybych měl mít dceru, tak bych ji aspoň pokřtil pivem a první rok ji koupal jen v pivě... poslední pomazání si aspoň sám dám... poslední pomazání plzeňským pivem.“ Imaginárnu dcéru vytvoril v postave Maryši v románe Postřižiny, kde sú nezabudnuteľné opisy pitia piva: „Vnořila jsem nosík do pěny, zvedla ruku jakoby k přísaze a s chutí jsem pila ten sladce hořký nápoj...“ Medzi bláznivým vystrájaním Maryši a strýca Pepina však zazrieme aj obraz pivovaru, starého, staromódneho, keď ešte varenie piva nebola chemická veľkovýroba, ale rituálna pomalá a sviatočná činnosť.
Iný obraz pitia piva, zúfalého a zúrivého, nám ponúka Charles Bukowski, ktorý vstúpil do súčasnej poézie ako jeden z najneúnavnejších ospevovateľov tohto nápoja. Bukowski má desiatky, možno stovky básní o pive, o pití piva, o opíjaní sa pivom... Na rozdiel od láskavého Hrabala je Bukowského pitie rezignáciou, zápasom, v ktorom je alkohol vždy víťazom a pitie vyústením dlhej šnúry životných porážok. Nie náhodou sa stal Bukowski (tak ako pred ním London či Kerouac) ikonou nových generácií alkoholikov, ktorí si jeho štylistické stvárnenie pitia možno berú ako alibi pre svoju závislosť.
.absint
je hlavnou postavou knihy Phila Bakera, ktorá sa nemôže volať inak ako Absint. Táto pozoruhodná knižka, ktorá vyšla pred časom vo vydavateľstve Volvox Globator, zhromaždila pod strechu svojej knižnej väzby toľko informácií, faktov, údajov, kuriozít i literárnych ukážok o absinte, koľko to len bolo možné, aby kniha ešte neprestala byť čítavou a čitateľnou. Absint je jedným z najsilnejších alkoholov s psychotrópnymi účinkami. Má asi 60 % alkoholu, čo je 120 stupňov, takmer dvakrát viac ako whisky. A hoci sa začal vyrábať už od 18. storočia, svoju slávu i prekliatie zažil v časoch parížskej bohémy na prelome dvoch posledných storočí. Absint bol nazývaný vílou so zelenými očami či zelenou čarodejnicou, ale aj kráľovnou jedov, a stal sa tekutým fetišom celých generácií bohémov. Medzi užívateľmi absintu bol Oscar Wilde, Alfred de Musset, Charles Baudelaire, Paul Verlaine (ktorý si k nemu dával cukor, takže ho podľa nahlas vykríknutej vety Dám si k tomu cukor! bolo poznať už na diaľku). Geniálny básnik a vynálezca Charles Cros zvládal denne až 20 absintov, kým predčasne neumrel. Absint objavili aj surrealisti cez svojho predchodcu Alfreda Jarryho, tvorcu kultového Tatka Ubu, ktorý dokázal svoju permanentnú opicu ukryť pod zdanie činorodej triezvosti. Pitie absintu sa stalo takým všeobecným úkazom vo francúzskych kaviarňach, že času medzi 17. a 19. hodinou sa hovorilo l´heure verte, zelená hodina, keď sa „v podvečerním vzduchu pařížských bulvárů vznášela vůně absintu.“ Absint, preklínaný i velebený, zakazovaný i rehabilitovaný, sa stal súčasťou jednej kultúry či už ako reálny nápoj, alebo symbol.
Alkohol sa často stáva sprievodcom a výrazom istej sociálnej situácie, a tak ho nemohla ignorovať ani literatúra. Jednotlivé druhy alkoholov vstupujú do jednotlivých autorských poetík či celých literatúr. Hemingway sa nám spája s calvadosom i rumom, beatnici s pivom a whisky... Osobitné postavenie má napríklad vodka v ruskej literatúre (od Čechova po súčasných bestseleristov), kde je výrazom geografickej zimy i chladu medzi ľuďmi a stelesnením tekutého zúfalstva Ruska. Alkohol ostáva veľkou tragédiou ľudstva a tým nemôže nebyť aj veľkou témou literatúry.
Veľa spisovateľov zápasilo s démonom alkoholu. Biografie autorov sú plné predčasných úmrtí, ktoré má na svedomí tento tekutý živel. Teraz však nebudeme mapovať jednotlivé existencie odpálené rozbuškou alkoholu, ale všimneme si, ako sa táto téma rozpúšťa v jednotlivých literatúrach a rôznych druhoch alkoholov.
.víno
je hádam najospevovanejší alkohol. Možno preto, že sa najušľachtilejší a najkultivovanejší. Víno tečie v staroantických spevoch rovnako ako v bohéme 19. storočia. Písali sa o ňom eposy i sonety, romány i haiku. Preteká bujarým Gargantuom i Pantagruelom aj mysterióznymi novelami orientálnych autorov. Víno sa udomácnilo aj v slovenskej spisbe, napríklad vo vinárskej epopeji Františka Hečku Červené víno. Aj keď je tu v prvom pláne sociálny rozmer lopoty s vinohradom, predsa sa aj tu stretávame s iskrivými opismi vína, ktoré sa rozvoňalo celou touto ságou. Možno to bola práve tematizácia vína, ktorá uchránila túto knihu pred schematizmom a dobovým pátosom, ktorému sa nevyhla napríklad druhá Hečkova próza Drevená dedina. Celkom inak sa na túto tému pozerá Robert Crichton v rozmarnom trileri Tajomstvo Santa Vittorie. Zápletka je geniálne jednoduchá: pred okupačnými jednotkami Nemcov majú obyvatelia talianskej dediny ukryť svoj najdrahší poklad – víno. Najkrajšie pasáže, ktoré sa nepodarilo previesť do filmového spracovania, boli, pravdaže, tie o víne. Šťavnaté prirovnania, dedinské múdrosti, hlášky v podobe gnóm a bonmotov, domácke filozofovanie okolo štiav, to všetko dokazuje, že vo víne je nielen pravda, ale aj samorastlá múdrosť. V slovenskej poézii je téma vína rozprestretá od jej počiatkov až po súčasných postmodernistov. Hádam najkrajšiu poctu vínu vyslovila Lýdia Vadkerti-Gavorníková vo svojej lyricko-epickej skladbe Víno. V niekoľkých opojných spevoch si poetka všíma nielen arómu vína a jeho kvality, ale tento mok sa jej stáva symbolom spojenia ľudskej práce a sviatku, rituálu pitia, v ktorom je únik aj potvrdenie času.
| V živote človeka sú chvíle, keď je alkohol výživnejší ako jedlo. Paul Auster Zdá sa, že budúce ľudstvá budú sa stravovať skoro výhradne alkoholom. Ladislav Klíma Na alkohole je dobré to, že nikdy nemáte zápchu. Charles Bukowski Naozaj poznáva ten, kto ukáže, že je v nápoji nápoj pravý, vo víne pravé víno. Marko Ivan Rupnik Ako premeriaš penu, čo skĺza z piva? Pablo Neruda Len preto pijem tie kvantá piva, aby som videl lepšie dopredu. Bohumil Hrabal Na dne musí zostať vždy trocha vodky, čo je zložitý savoir vivre nového sveta. Olga Tokarczuková Vždy keď pijem koňak, mám pocit, že ma vodia za nos. Pavel Krusanov Môj smútok je silnejší ako vaša pálenka. Jim Crace Človek si môže odslúžiť život ako základnú vojenskú službu, s množstvom piva a slabými vtipmi. Helmut Krausser Niektoré bolesti dokáže utíšiť iba a len whisky. Graham Masterton Môžete mi ukradnúť moje ženy, ale nesiahajte mi na whisky. Charles Bukowski Alkohol je ako čokoláda. Falošný priateľ. Maxime Chattam Na rozdiel od brandy informácie časom strácajú na cene. Trevanian Víno je hlbšie ako pohár. Vladimír Holan Niet krajší biograf, ako pozerať si pohár vínka proti svetlu. José Rodrigues Miguéis |
.pivo
v európskych končinách hádam najviac preslávil Bohumil Hrabal. Sympatickými pivármi, ktorým dal časom pomenovanie „pábitelia“ zaľudnil najprv svoje poviedky a novely, neskôr aj veľké romány. Perlička na dne sa volala prvá Hrabalova kniha poviedok, a perličky na dne boli úlomky ľudských hovorov a rečí, ktoré Hrabal raz s dokumentárnou presnosťou, inokedy
s prášilovskou ľubovôľou zachytával a spracúval. Tieto „pivné reči“ neboli však bohapustým táraním, naopak, pod penou banalít a nezáväzného trepania autor nachádzal zdroje ľudskej veľkosti. Hrabal sám bol za života pražskou atrakciou, pitie piva vykonával aktívne (hovoril tomu „plavení játer“), pivné hody povýšil na sviatok ľudskej spriaznenosti: „Chtěl bych mít dceru, která by se narodila z pivní pěny... kdybych měl mít dceru, tak bych ji aspoň pokřtil pivem a první rok ji koupal jen v pivě... poslední pomazání si aspoň sám dám... poslední pomazání plzeňským pivem.“ Imaginárnu dcéru vytvoril v postave Maryši v románe Postřižiny, kde sú nezabudnuteľné opisy pitia piva: „Vnořila jsem nosík do pěny, zvedla ruku jakoby k přísaze a s chutí jsem pila ten sladce hořký nápoj...“ Medzi bláznivým vystrájaním Maryši a strýca Pepina však zazrieme aj obraz pivovaru, starého, staromódneho, keď ešte varenie piva nebola chemická veľkovýroba, ale rituálna pomalá a sviatočná činnosť.
Iný obraz pitia piva, zúfalého a zúrivého, nám ponúka Charles Bukowski, ktorý vstúpil do súčasnej poézie ako jeden z najneúnavnejších ospevovateľov tohto nápoja. Bukowski má desiatky, možno stovky básní o pive, o pití piva, o opíjaní sa pivom... Na rozdiel od láskavého Hrabala je Bukowského pitie rezignáciou, zápasom, v ktorom je alkohol vždy víťazom a pitie vyústením dlhej šnúry životných porážok. Nie náhodou sa stal Bukowski (tak ako pred ním London či Kerouac) ikonou nových generácií alkoholikov, ktorí si jeho štylistické stvárnenie pitia možno berú ako alibi pre svoju závislosť.
.absint
je hlavnou postavou knihy Phila Bakera, ktorá sa nemôže volať inak ako Absint. Táto pozoruhodná knižka, ktorá vyšla pred časom vo vydavateľstve Volvox Globator, zhromaždila pod strechu svojej knižnej väzby toľko informácií, faktov, údajov, kuriozít i literárnych ukážok o absinte, koľko to len bolo možné, aby kniha ešte neprestala byť čítavou a čitateľnou. Absint je jedným z najsilnejších alkoholov s psychotrópnymi účinkami. Má asi 60 % alkoholu, čo je 120 stupňov, takmer dvakrát viac ako whisky. A hoci sa začal vyrábať už od 18. storočia, svoju slávu i prekliatie zažil v časoch parížskej bohémy na prelome dvoch posledných storočí. Absint bol nazývaný vílou so zelenými očami či zelenou čarodejnicou, ale aj kráľovnou jedov, a stal sa tekutým fetišom celých generácií bohémov. Medzi užívateľmi absintu bol Oscar Wilde, Alfred de Musset, Charles Baudelaire, Paul Verlaine (ktorý si k nemu dával cukor, takže ho podľa nahlas vykríknutej vety Dám si k tomu cukor! bolo poznať už na diaľku). Geniálny básnik a vynálezca Charles Cros zvládal denne až 20 absintov, kým predčasne neumrel. Absint objavili aj surrealisti cez svojho predchodcu Alfreda Jarryho, tvorcu kultového Tatka Ubu, ktorý dokázal svoju permanentnú opicu ukryť pod zdanie činorodej triezvosti. Pitie absintu sa stalo takým všeobecným úkazom vo francúzskych kaviarňach, že času medzi 17. a 19. hodinou sa hovorilo l´heure verte, zelená hodina, keď sa „v podvečerním vzduchu pařížských bulvárů vznášela vůně absintu.“ Absint, preklínaný i velebený, zakazovaný i rehabilitovaný, sa stal súčasťou jednej kultúry či už ako reálny nápoj, alebo symbol.
Alkohol sa často stáva sprievodcom a výrazom istej sociálnej situácie, a tak ho nemohla ignorovať ani literatúra. Jednotlivé druhy alkoholov vstupujú do jednotlivých autorských poetík či celých literatúr. Hemingway sa nám spája s calvadosom i rumom, beatnici s pivom a whisky... Osobitné postavenie má napríklad vodka v ruskej literatúre (od Čechova po súčasných bestseleristov), kde je výrazom geografickej zimy i chladu medzi ľuďmi a stelesnením tekutého zúfalstva Ruska. Alkohol ostáva veľkou tragédiou ľudstva a tým nemôže nebyť aj veľkou témou literatúry.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.