Ešte raz omamný potlesk doma

Obetoval tomu všetko – a stal sa ním. Ľubo Višňovský.

Pamätám si dodnes tvoju sezónu 1999/2000 v Slovane, po ktorej si odišiel do Los Angeles. Vtedy sa hovorilo, že je to na NHL neskoro a že si na obrancu nízky. No strávil si tam pätnásť rokov.

Nevedel som, do čoho idem. Hokejovo som si veril, ale nemal som vyskúšaný zámorský hokejový štýl a nevedel som ani to, aký vysoký level to bude.

Že ťa napríklad narazia na mantinel a dolámu?

Problémom bola na začiatku aj iná fyzická hra. Ale hokejovo som do tímu priniesol trochu iný štýl, čomu sa potešil tréner Andy Murray, ktorý mal rád Európanov, pretože predtým pôsobil vo Švajčiarsku a Nemecku. Do tímu som vniesol rozohrávku, útočníci zrazu nemuseli vyberať puky popri mantineloch, dostali ich rovno na hokejku. V to leto som odohral všetky prípravné zápasy, no bolo tam deväť obrancov s jednocestnou zmluvou a mohli hrať iba šiesti. Okrem mojich rodičov a najbližších priateľov mi nikto neveril. Všetci hovorili, že pôjdem na rok na farmu a potom sa vrátim domov. Nakoniec sa mi to však podarilo.

Odvtedy ubehlo pätnásť rokov. Čo s tebou urobila NHL?

Sláva? Peniaze?

Celkovo.

Žijem úplne iný život. Mám oveľa väčší prehľad, videl som kus sveta, som skúsenejší. Trocha inak sa pozerám aj na vážnejšie situácie. Za tých pätnásť rokov som celkovo zažil úplne inú mentalitu.

V čom sa líši od našej?

Doma sa cítim tu na Slovensku. Ale v Amerike som napríklad nepocítil závisť. Nemyslím tým len hokej, ale celkovo v živote. Spomínam si na suseda, keď som žil na Manhattan Beach. Nemal taký dom ako ja, nemal taký bazén ako ja, ale každý deň sa zastavil, vždy nám niečo doniesol, jeho manželka napiekla koláče. Tešil sa z mojich úspechov, z novín mi odkladal články. Dialo sa to všade, kam som prišiel.

Takže namiesto závisti prajnosť?

Najprv som si myslel, že je to trochu falošné, keď sa k tebe niekto len tak prihovorí. Samozrejme, aj tam sa našli falošní ľudia, ale v deväťdesiatich percentách to nebola faloš. Tešili sa, keď som sa usmial a oni mi úsmev radi opätovali. Užívali si svoj život, ale aj úspechy iných.

Hovorí sa aj, že nám v športe chýba víťazná mentalita. Je to tak?

U nás, keď sa nedarí, zabalí sa to a do videnia. Keď sa nedarí Kanaďanovi a Američanovi, tak si povedia ok, nejde to, ale ukážem svoj charakter a až do konca odohrám zápas úplne naplno. V Amerike sa ľudia naučili, že keď poctivo pracuješ, nemusíš byť milionár, ale môžeš viesť normálny dobrý život. Tam si prácu vážia, tešia sa do nej, napredujú. Teraz na Slovensku rozbieham nejaké aktivity a vidím, že tu chce každý zbohatnúť zo dňa na deň. To je obrovský rozdiel. Keď niečo na Slovensku chceš robiť, hneď si za to vypýtajú nejakú protislužbu. Pýtajú sa: Čo ja dostanem za to, že ty môžeš podnikať? Pričom by ti to mali umožniť automaticky. Toto všetko platí aj v hokeji.

V čom?

U nás si myslíme, že každý hráč, čo hrá NHL, je top hráč, ktorý zoberie puk spoza brány, prejde cez piatich a zavesí to do vinkla. To nie je pravda. V Amerike sa naučili to, že ti vytvárajú priestor, aby si sa stále zdokonaľoval, majú s tebou trpezlivosť. Na Slovensku príde hráč a keď tri zápasy nezahrá, tak má ísť preč.