Neznesiteľné teplo. Trepať sa v tejto páľave von? Na druhú ulicu? Či dokonca do zahraničia? Ďakujem pekne. Radšej sa tu zavriem, otvorím škatuľu a zalistujem si vo svojich obľúbených bedekroch. Nič to nestojí, človek sa nespotí a aspoň nie je sklamaný.
Uznávam, že listovanie v starých výtlačkoch pre mnohých nie je práve najvzrušujúcejšou udalosťou. Kto chce, nech ide radšej do cestovky, zaplatí si delegáta a animátora, kúpi si nejakú zbytočnosť na miestnom trhu a opečie sa ako rak.
.cez Alpy povozom
Kto sa opeká, ten sa opeká, a keďže už čítajú len tí, ktorí majú o tému aspoň minimálny záujem, môžeme začať. A kde inde ako vo vydavateľstve pána Karla Baedekra v nemeckom Koblenzi?
Predo mnou leží sprievodca Švajčiarsko a pohraničné časti severného Talinska, Savojska a Tirolska z roku 1868. Tento vetchý starček (ledva drží pokope a preto ho vyťahujem len pri slávnostných príležitostiach, napríklad pri písaní tohto článku) má takmer 500 strán, obsahuje 19 máp, 7 plánov miest a 7 panorám. Pamätá časy, keď síce ešte cez švajčiarske Alpy neviedla žiadna železnica, ale zato sa ešte dali požičať kone (podľa sprievodcu za 10 až 12 frankov na deň).
Zaujímavosťou môjho výtlačku je, že neslúžil len poznaniachtivým ľuďom. Svedčia o tom aj stopy, ktoré v ňom zanechal cestovateľ-červotoč. Prvá z nich vedie zo strany XLI cez Bazilej, Bodamské jazero a Zürich až na stranu 41. Tá druhá sa začína na strane 143, prechádza cez Alpy a Ženevu a Lausanne, aby skončila priamo pod krásnym vyobrazením Matterhornu na strane 276.
.somálsko je naše!
Nechajme však zakladateľa zakladateľom a pozrime sa aj na jeho úspešnú kópiu, ktorou je talianska edícia guida rossa (červený sprievodca) z produkcie Touring club italiano. Pre mňa zvlášť ceneným exemplárom je prvé (a ktovie, či nie aj posledné) vydanie sprievodcu po talianskych kolóniách z roku 1929, čo bol čas, keď Duceho Taliansko ovládalo nielen Istriu, ale aj zopár ostrovov v Egejskom mori, sever dnešnej Lýbie, ako aj Eritreu a juhovýchodnú časť Somálska. Na rozdiel od sprievodcov po domovskej krajine, sprievodca po Somálsku ponúka aj veľmi praktické rady, kde sa v Somálsku usadiť, aká je tam úrodná pôda, alebo ako použiť chinín na prevenciu pred maláriou.
Guida rossa má síce takmer o sto rokov kratšiu tradíciu ako Baedeker, ale staromilca poteší, že kým nemecký kolega sa už niekoľko desaťročí snaží o čo najfarebnejšie plániky, mapky a fotografie, Taliani sa držia osvedčenej bielej, čiernej a červenej (pozri napríklad 11. vydanie sprievodcu po Ríme z roku 2006.)
.ide o hviezdičky
Žiaľ, podobne ako u Baedekra je to aj so sprievodcami spoločnosti Michelin. Vydanie sprievodcu Rakúsko a Bavorské Alpy z roku 1963 sa ešte drží trojfarebnej mustry a kresieb, zhotovených na základe fotografií. Tvorcovia Mexica z roku 1989 však už totálne rezignovali na dobrý vkus: farebné fotografie a brutálna ružová, ktorá na mape nemá čo robiť, znechutia aj zberateľa s hrošou kožou a pokazia dojem z celej edície. A tak je lepšie novšie vydania neotvárať a kochať sa len úctyhodným formátom 26 x 12 centimetrov.
Ale aby sme Michelinu len nekrivdili, zoberme do ruky jeho sprievodcu po francúzskych reštauráciách z roku 1984. Triezve plániky, dôveryhodné odporúčania, kde sa najesť či prespať, a michelinovské hviezdičky sa tu prelínajú s odporúčaniami, aké „mišelinky“ sa najviac hodia na Citroen BX. Skrátka, gurmán krížený s motoristom si pri listovaní príde na svoje.
.strana Lenina
Pri prezeraní edície Poznávajme SSSR si zase príde na svoje masochista. Skôr v ideologickom traktáte ako v sprievodcovi Krížom-krážom Ukrajinou z roku 1951 sa napríklad môžeme dočítať, že: „v lete roku 1945 nastala v živote Ukrajiny vážna udalosť. Podľa dohody s Československou republikou pripojila sa k Ukrajine maličká Zakarpatská oblasť. Týmto historickým aktom dovŕšilo sa spojenie všetkých západných krajín, ktoré donedávna patrili panskému Poľsku, Rumunsku a Československu. Uskutočnil sa odveký sen ukrajinského národa... Ako rodná matka prijala Ukrajina do svojej rodiny vracajúce sa deti...“
Na inom mieste sa zas píše: „Strana Lenina a Stalina otvorila ukrajinskému ľudu cestu k poznaniu, vzdelaniu a umeniu... Známa traktoristka Stalinskej oblasti Paša Angelina píše knihy a tieto knihy čítajú tisíce ľudí... Vyznamenaného kolchozníka Marka Ozerného zvolili za člena rady jedného z vedeckovýskumných ústavov; prednáša na vedecké témy...“
.pod viechou
Nechajme však ľudí „s novým, sovietskym svedomím“ a poďme do Československa tridsiatych rokov. Veľmi pekným exemplárom prvorepublikových sprievodcov sú Vysoké Tatry (malý úplný průvodce po našich i polských Vysokých Tatrách, po Bielskych Tatrách a po východních Liptovských holích pro zdatné i méně zdatné turisty) z roku 1937 z produkcie Klubu československých turistov. Okrem opisu jednotlivých trás a niekoľkých čiernobielych fotografií sú tu aj veľmi praktické rady, ako privolať pomoc (treba šesťkrát za minútu zakričať, zamávať či zapískať a po minútovej prestávke signál opakovať) či kde si dať overiť turistickú legitimáciu, aby výletník mohol preliezť na poľskú stranu.
V knižočke o Malých Karpatoch (1935) sa zas môžeme dočítať, že Bratislava a okolie majú jednu svojráznu zvláštnosť: „Pestitelia vína sú oprávnení predávať niekoľko razy do roka vlastné dorábané víno a označujú po ten čas svoj dom viechou (sväzky listov na tyči). Bratislavské noviny oznamujú dobu úradného povolenia ku čepovaniu vína jednotlivých vinohradníkov. Pod viechou – pri dobrom ´heurigeru´ sídu sa u jedného stola Čech-Slovák, Nemec i Maďar a hoc mali novinami a politikou mienky rozoštvané, štrngajú po chvíli pohárikmi...“
.avanti!
Žiaľ, na rozdiel od škatule s bedekrami dvojstrana v .týždni toho nepojme tak veľa. Na stole mi preto zostalo ešte päť sprievodcov, ktorých som chcel dnes spomenúť: šikovná príručka Ako čítať hieroglyfy, sprievodca po katedrále v Santiagu de Compostela, v ktorom tento chrám vyzerá oveľa krajšie ako v skutočnosti; sprievodca po britských hradoch od londýnskeho Toweru až po pevnosti na škótskej Vysočine; Literárny sprievodca po Slovensku, kde sa okrem iného možno dočítať, že Svrčinovec je známy tým, že „bol prvým slovenským učiteľským pôsobiskom národného umelca Petra Jilemnického“.
A v neposlednom rade musím spomenúť knižočku Strade di grande comunicazione dell´Italia z roku 1911 so vzdialenosťami a výškovými profilmi ciest severného Talianska. Začína sa básňou, ktorej posledný verš znie: „Avanti, avanti, via!“
Vpred, vpred, cesta! Znie to pekne, ale najmä v týchto dňoch je o tom pohodlnejšie písať a čítať.
Uznávam, že listovanie v starých výtlačkoch pre mnohých nie je práve najvzrušujúcejšou udalosťou. Kto chce, nech ide radšej do cestovky, zaplatí si delegáta a animátora, kúpi si nejakú zbytočnosť na miestnom trhu a opečie sa ako rak.
.cez Alpy povozom
Kto sa opeká, ten sa opeká, a keďže už čítajú len tí, ktorí majú o tému aspoň minimálny záujem, môžeme začať. A kde inde ako vo vydavateľstve pána Karla Baedekra v nemeckom Koblenzi?
Predo mnou leží sprievodca Švajčiarsko a pohraničné časti severného Talinska, Savojska a Tirolska z roku 1868. Tento vetchý starček (ledva drží pokope a preto ho vyťahujem len pri slávnostných príležitostiach, napríklad pri písaní tohto článku) má takmer 500 strán, obsahuje 19 máp, 7 plánov miest a 7 panorám. Pamätá časy, keď síce ešte cez švajčiarske Alpy neviedla žiadna železnica, ale zato sa ešte dali požičať kone (podľa sprievodcu za 10 až 12 frankov na deň).
Zaujímavosťou môjho výtlačku je, že neslúžil len poznaniachtivým ľuďom. Svedčia o tom aj stopy, ktoré v ňom zanechal cestovateľ-červotoč. Prvá z nich vedie zo strany XLI cez Bazilej, Bodamské jazero a Zürich až na stranu 41. Tá druhá sa začína na strane 143, prechádza cez Alpy a Ženevu a Lausanne, aby skončila priamo pod krásnym vyobrazením Matterhornu na strane 276.
.somálsko je naše!
Nechajme však zakladateľa zakladateľom a pozrime sa aj na jeho úspešnú kópiu, ktorou je talianska edícia guida rossa (červený sprievodca) z produkcie Touring club italiano. Pre mňa zvlášť ceneným exemplárom je prvé (a ktovie, či nie aj posledné) vydanie sprievodcu po talianskych kolóniách z roku 1929, čo bol čas, keď Duceho Taliansko ovládalo nielen Istriu, ale aj zopár ostrovov v Egejskom mori, sever dnešnej Lýbie, ako aj Eritreu a juhovýchodnú časť Somálska. Na rozdiel od sprievodcov po domovskej krajine, sprievodca po Somálsku ponúka aj veľmi praktické rady, kde sa v Somálsku usadiť, aká je tam úrodná pôda, alebo ako použiť chinín na prevenciu pred maláriou.
Guida rossa má síce takmer o sto rokov kratšiu tradíciu ako Baedeker, ale staromilca poteší, že kým nemecký kolega sa už niekoľko desaťročí snaží o čo najfarebnejšie plániky, mapky a fotografie, Taliani sa držia osvedčenej bielej, čiernej a červenej (pozri napríklad 11. vydanie sprievodcu po Ríme z roku 2006.)
.ide o hviezdičky
Žiaľ, podobne ako u Baedekra je to aj so sprievodcami spoločnosti Michelin. Vydanie sprievodcu Rakúsko a Bavorské Alpy z roku 1963 sa ešte drží trojfarebnej mustry a kresieb, zhotovených na základe fotografií. Tvorcovia Mexica z roku 1989 však už totálne rezignovali na dobrý vkus: farebné fotografie a brutálna ružová, ktorá na mape nemá čo robiť, znechutia aj zberateľa s hrošou kožou a pokazia dojem z celej edície. A tak je lepšie novšie vydania neotvárať a kochať sa len úctyhodným formátom 26 x 12 centimetrov.
Ale aby sme Michelinu len nekrivdili, zoberme do ruky jeho sprievodcu po francúzskych reštauráciách z roku 1984. Triezve plániky, dôveryhodné odporúčania, kde sa najesť či prespať, a michelinovské hviezdičky sa tu prelínajú s odporúčaniami, aké „mišelinky“ sa najviac hodia na Citroen BX. Skrátka, gurmán krížený s motoristom si pri listovaní príde na svoje.
.strana Lenina
Pri prezeraní edície Poznávajme SSSR si zase príde na svoje masochista. Skôr v ideologickom traktáte ako v sprievodcovi Krížom-krážom Ukrajinou z roku 1951 sa napríklad môžeme dočítať, že: „v lete roku 1945 nastala v živote Ukrajiny vážna udalosť. Podľa dohody s Československou republikou pripojila sa k Ukrajine maličká Zakarpatská oblasť. Týmto historickým aktom dovŕšilo sa spojenie všetkých západných krajín, ktoré donedávna patrili panskému Poľsku, Rumunsku a Československu. Uskutočnil sa odveký sen ukrajinského národa... Ako rodná matka prijala Ukrajina do svojej rodiny vracajúce sa deti...“
Na inom mieste sa zas píše: „Strana Lenina a Stalina otvorila ukrajinskému ľudu cestu k poznaniu, vzdelaniu a umeniu... Známa traktoristka Stalinskej oblasti Paša Angelina píše knihy a tieto knihy čítajú tisíce ľudí... Vyznamenaného kolchozníka Marka Ozerného zvolili za člena rady jedného z vedeckovýskumných ústavov; prednáša na vedecké témy...“
.pod viechou
Nechajme však ľudí „s novým, sovietskym svedomím“ a poďme do Československa tridsiatych rokov. Veľmi pekným exemplárom prvorepublikových sprievodcov sú Vysoké Tatry (malý úplný průvodce po našich i polských Vysokých Tatrách, po Bielskych Tatrách a po východních Liptovských holích pro zdatné i méně zdatné turisty) z roku 1937 z produkcie Klubu československých turistov. Okrem opisu jednotlivých trás a niekoľkých čiernobielych fotografií sú tu aj veľmi praktické rady, ako privolať pomoc (treba šesťkrát za minútu zakričať, zamávať či zapískať a po minútovej prestávke signál opakovať) či kde si dať overiť turistickú legitimáciu, aby výletník mohol preliezť na poľskú stranu.
V knižočke o Malých Karpatoch (1935) sa zas môžeme dočítať, že Bratislava a okolie majú jednu svojráznu zvláštnosť: „Pestitelia vína sú oprávnení predávať niekoľko razy do roka vlastné dorábané víno a označujú po ten čas svoj dom viechou (sväzky listov na tyči). Bratislavské noviny oznamujú dobu úradného povolenia ku čepovaniu vína jednotlivých vinohradníkov. Pod viechou – pri dobrom ´heurigeru´ sídu sa u jedného stola Čech-Slovák, Nemec i Maďar a hoc mali novinami a politikou mienky rozoštvané, štrngajú po chvíli pohárikmi...“
.avanti!
Žiaľ, na rozdiel od škatule s bedekrami dvojstrana v .týždni toho nepojme tak veľa. Na stole mi preto zostalo ešte päť sprievodcov, ktorých som chcel dnes spomenúť: šikovná príručka Ako čítať hieroglyfy, sprievodca po katedrále v Santiagu de Compostela, v ktorom tento chrám vyzerá oveľa krajšie ako v skutočnosti; sprievodca po britských hradoch od londýnskeho Toweru až po pevnosti na škótskej Vysočine; Literárny sprievodca po Slovensku, kde sa okrem iného možno dočítať, že Svrčinovec je známy tým, že „bol prvým slovenským učiteľským pôsobiskom národného umelca Petra Jilemnického“.
A v neposlednom rade musím spomenúť knižočku Strade di grande comunicazione dell´Italia z roku 1911 so vzdialenosťami a výškovými profilmi ciest severného Talianska. Začína sa básňou, ktorej posledný verš znie: „Avanti, avanti, via!“
Vpred, vpred, cesta! Znie to pekne, ale najmä v týchto dňoch je o tom pohodlnejšie písať a čítať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.