Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Herbár slov

.anton Vydra .časopis .literatúra

Slovo fejtón má svoj pôvod vo Francúzsku. Tam mu hovoria „feuilleton“, čo doslovne znamená lístok alebo lístoček. S týmto vedomím otváram zbierku Ludvíka Vaculíka.

Kniha je súborom 163 fejtónov, ktoré Vaculík písal v rokoch 2012 až 2015 pre Lidové noviny. Na prebale knihy je ilustrácia Lumíra Čmerdu, výtvarníka a farára Cirkvi československej husitskej. Vidno na nej Vaculíka v montérkach a so sekerou v ruke. Sekera dopadá na text fejtónu, položeného na kláte. Fejtón je žáner s prísne vymedzeným rozsahom. Takže text treba na konci nekompromisne „useknúť“. Naráža na to aj Vladimír Karfík v doslove ku knihe, keď hovorí o Vaculíkovom kondenzovanom písaní, pri ktorom sú jeho názory „vyslovované zreteľne a priamo, niekedy až apodikticky. Skratkou dokáže vysloviť súhrn poznania“. Ak treba na takom malom priestore vysloviť dôležitú vec, jediným prostriedkom býva anekdotické písanie. To je niečo, v čom vyniká.

oscilovanie

Na Vaculíkovom štýle je pozoruhodné najmä to, s akou ľahkosťou dokáže skĺbiť vážne spoločenské témy s bežnými udalosťami svojho života. Od skratkovitých noticiek o prezidentských kandidátoch a o politických stranách sme razom v jeho záhrade a sledujeme spolu s autorom pomalý rast kvetín, dozrievanie plodov alebo správanie sa jeho mačky. Tá väčšinou zmárni nejaký iný živočíšny druh.

V niektorých fejtónoch možno nadobúdať pocit, akoby sa Vaculík priam premáhal komentovať politickú situáciu a rýchlo radšej preskakuje k svojim obľúbeným témam.

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite