Mal som 14 rokov a môj tatko sa stal vedúcim akejsi skupiny. Logicky som predpokladal, že štyria výtvarníci – Ctibor Belan a moja mama Mária Medvecká, Ignác Kolčák a Běla Kolčáková – založili hudobnú skupinu. Akú inú skupinu mohli založiť? Mati mala vynikajúci hlas, vedela výborne hrať na klavíri a tatko vlastnil zbierku platní Osvobozeného divadla, no a Běla bola z Prahy. Ignáca Kolčáka som si predstavoval ako divokého bubeníka.
Na Orave vtedy bola najpopulárnejšia skupina Bodliak. A už-už štartovala éra Beatles a Roling Stones. Zatiaľ nič netušiace regionálne noviny Nová Orava však chválili nového člena skupiny Bodliak za dobrý „podfukovaný tón“. Na vedľajšej strane som sa náhodou dočítal, že celý názov skupiny mojich drahých rodičov a manželov Kolčákovcov nie je Prípravný výbor (ako názov hudobnej skupiny dosť slabé, ale prosím, keď sa niekto môže volať Bodliak), ale oni sú Prípravný výbor pre vznik Oravskej galérie.“ Pre úplnosť tam bol aj pracovník okresného národného výboru Pavol Sika a tajomníkom bol prom. historik Jozef Mlynarčík. Okamžite som stratil o nich záujem a nebol som sám. Regionálne noviny Nová Orava takisto. Prípravný výbor fungoval od roku 1960 do roku 1965, keď Oravská galéria naozaj vznikla. Nedávno som prelistoval všetky ročníky Novej Oravy z toho obdobia a okrem dvoch pokračovaní článku o Slanickom ostrove v roku 1964 s názvom Tajomstvo ostrova som o nej nenašiel nič.
Bolo pätnásť rokov po vojne. Dominovali titulky Správny zber sena – záruka vyššej dojivosti, alebo Plán vajec splnený. Nadpis článku 33 000 (naozaj tridsaťtritisíc) vajec z Oravského Veselého určite potešil čitateľov. Mohli sa meno po mene dozvedieť, kto koľko vajec odozdal.
Zdalo sa, že Oravci mali iné starosti, ako zakladať galériu.
Do svojho prvého zamestnania v roku 1960 na Oravský hrad nastúpil rovno z pražskej vysokej školy prom. historik Jiří Langer. Na hornej Orave robil súpis starých domov, kaplniek so soškami a dokumentoval kamenné stĺpy s reliéfmi.
úniky sošiek
V lete nakrúcali filmári vo Veľkom Borovom a z kaplnky zmizla soška Jána Nepomuckého a presne v tom istom čase niekde blízko moja mati kreslila. Huty a Veľké a Malé Borové boli jej rajónom. Tatko zatiaľ sedel na fare v Hutách a riešil vážne veci.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.