kúsme si predstaviť, že by nejaký európsky politik vystúpil v parlamente svojej krajiny s vyhlásením, že v minulosti bol na neho ako predsedu vlády aj ako opozičného lídra pripravovaný atentát. Ako by na druhý deň vyzerali prvé stránky všetkých európskych denníkov? Aké veľké by boli titulky o takomto škandalóznom odhalení?
Minulý týždeň sa presne toto stalo na Slovensku, ale nejako to prešlo bez povšimnutia. Poslanec Mečiar čítal do parlamentného mikrofónu z akéhosi papiera, že v nie tak dávnej minulosti bola pripravovaná jeho likvidácia. „Vy ste chceli zabiť zakladateľa štátu,“ burácal tento zvolený zástupca ľudu. To už niektorí novinári na balkóne nevydržali a začali sa nahlas smiať.
Václav Havel kedysi povedal, že by raz chcel napísať hru, pri ktorej by sa ľudia celý čas váľali od smiechu, ale na konci by cítili zdesenie, ktoré by ich neopustilo do najbližšieho rána. Nuž, neviem, či sa to Václavovi Havlovi niekedy podarí, ale Vladimír Mečiar to už dosiahol.
Jeho monodráma trvala hodinu. A tento čas si vybojoval spôsobom, ktorý bol kongeniálnou predohrou k celému prejavu.
V rámci rozpravy o Mečiarovom návrhu na odvolanie Pavla Minárika z postu predsedu parlamentného výboru vystúpil František Mikloško. Tomu sa však počas jeho prerušeného príspevku pokúsila koalícia určiť časový limit desať minút. František Mikloško rozumne trval na tom, že toto odhlasované obmedzenie sa môže vzťahovať len na príspevky nasledujúce po ňom. Tri a pol hodiny preto vytrvalo stál pri poslaneckom mikrofóne, až napokon svoje právo (a do budúcnosti aj právo každého iného poslanca) uhájil.
Vladimír Mečiar neniesol ľahko, že na neho sa už desaťminútový limit vzťahuje, a obvinil predsedajúceho Milana Horta z neznalosti, nečestnosti, nespravodlivosti a ktoviečoho ešte. Ten mu síce vysvetľoval, asi ako učiteľka v materskej škôlke, že mu nemôže dať viac ako desať minút, ale že má ako predkladateľ právo na neobmedzený počet takýchto príspevkov. Vladimír Mečiar však nebol ochotný znášať zákon. A tak sa ujal vedenia schôdze Pavol Paška, ktorý s výrazom unudenej riaditeľky škôlky nechal Mečiara rozprávať koľko len chcel.
Bol to naozaj mimoriadny zážitok, ale treba mať silnú povahu, aby sa niečo podobné dalo vydržať častejšie ako raz za pár rokov. Sú však ľudia, ktorí majú v popise práce, že tohto človeka majú počúvať vždy, keď sa prihlási do rozpravy. Mali by sme si preto viac vážiť prácu našich poslancov. Je to s ním hrozne úmorné.
Minulý týždeň sa presne toto stalo na Slovensku, ale nejako to prešlo bez povšimnutia. Poslanec Mečiar čítal do parlamentného mikrofónu z akéhosi papiera, že v nie tak dávnej minulosti bola pripravovaná jeho likvidácia. „Vy ste chceli zabiť zakladateľa štátu,“ burácal tento zvolený zástupca ľudu. To už niektorí novinári na balkóne nevydržali a začali sa nahlas smiať.
Václav Havel kedysi povedal, že by raz chcel napísať hru, pri ktorej by sa ľudia celý čas váľali od smiechu, ale na konci by cítili zdesenie, ktoré by ich neopustilo do najbližšieho rána. Nuž, neviem, či sa to Václavovi Havlovi niekedy podarí, ale Vladimír Mečiar to už dosiahol.
Jeho monodráma trvala hodinu. A tento čas si vybojoval spôsobom, ktorý bol kongeniálnou predohrou k celému prejavu.
V rámci rozpravy o Mečiarovom návrhu na odvolanie Pavla Minárika z postu predsedu parlamentného výboru vystúpil František Mikloško. Tomu sa však počas jeho prerušeného príspevku pokúsila koalícia určiť časový limit desať minút. František Mikloško rozumne trval na tom, že toto odhlasované obmedzenie sa môže vzťahovať len na príspevky nasledujúce po ňom. Tri a pol hodiny preto vytrvalo stál pri poslaneckom mikrofóne, až napokon svoje právo (a do budúcnosti aj právo každého iného poslanca) uhájil.
Vladimír Mečiar neniesol ľahko, že na neho sa už desaťminútový limit vzťahuje, a obvinil predsedajúceho Milana Horta z neznalosti, nečestnosti, nespravodlivosti a ktoviečoho ešte. Ten mu síce vysvetľoval, asi ako učiteľka v materskej škôlke, že mu nemôže dať viac ako desať minút, ale že má ako predkladateľ právo na neobmedzený počet takýchto príspevkov. Vladimír Mečiar však nebol ochotný znášať zákon. A tak sa ujal vedenia schôdze Pavol Paška, ktorý s výrazom unudenej riaditeľky škôlky nechal Mečiara rozprávať koľko len chcel.
Bol to naozaj mimoriadny zážitok, ale treba mať silnú povahu, aby sa niečo podobné dalo vydržať častejšie ako raz za pár rokov. Sú však ľudia, ktorí majú v popise práce, že tohto človeka majú počúvať vždy, keď sa prihlási do rozpravy. Mali by sme si preto viac vážiť prácu našich poslancov. Je to s ním hrozne úmorné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.