Dejstvo prvé: osemdesiate roky, komunizmus ešte ani nenahryznutý perestrojkou, na trajektík, čo hrdlačí na svojej krátkej trase cez Dunaj medzi Štúrovom a Ostrihomom, čakajú samé škodovky, trabanty, prinajlepšom maličké poľské fiaty. Vedľa trajektu sa tiahne most – do polovice rieky.
Bolo to dávno a na dovolenky som ešte chodila s rodičmi. Na ten trajekt sme sa v to horúce leto nedostali – ani do socialistického Maďarska si totiž človek zo socialistického Československa nemohol odskočiť len tak. Nemali sme nejaké tie dokumenty. A tak sme sa len prešli po moste. Do polovice rieky.
.strih v čase
Myslím, že smútok toho mosta a toho mesta mi vtedy celkom nedochádzal. Večerná prechádzka, ktorá sa končila zátarasou a za ňou odseknutým koncom mosta, čo kedysi nespájal Štúrovo s Ostrihomom, ale Párkány so svojím materským mestom Esztergom, mi vlastne pripadala zaujímavá a romantická. Rodičia pri nej síce občas odfrkli čosi na adresu režimu, ktorý má strach ešte aj z rozbitých mostov, ale výhľad na Dunaj a katedrálu nad ním bol úchvatný, západ slnka nad Štúrovom tiež a na druhý deň nás čakalo kúpalisko. Pravdaže, len také, aké vtedy boli, s dlhokánskymi radmi na občerstvenie (v jednom som skoro zamdlela), so službami skoro nulovými a s vodou síce sviežou, ale na jej hygienu sa človek radšej nevyzvedal. Ale inak to bola fajn dovolenka.
Dejstvo druhé: druhé tisícročie. Mala by som sa hanbiť, lebo v Štúrove som od tých osemdesiatych rokov nebola. Ale možno je to na niečo dobré, lebo to, čo mi zostalo v pamäti, a to, čo vidím teraz, je zmena naozaj radikálna. Určite sa neodohrala zo dňa na deň, ale ja si nový obraz Štúrova zaraďujem hneď vedľa toho starého. Namiesto zaprášeného centra mesta vynovené domy, pešia zóna, kaviarničky a reštaurácie. Kúpalisko obnovené, plné atrakcií, dobrôt a netreba si ani priniesť plavky. Niežeby tu bol „nuda kútik“, ale predávajú ich od výmyslu sveta.
Namiesto sivej všade plno farieb. „To je neuveriteľné,“ hovorím ešte v ten večer domácej, v ktorej opatrovanom dome obklopenom krásnou záhradou v stredomorskom štýle sme sa ubytovali. „Pamätám si, ako sa tu nemohlo prejsť na druhý breh po moste...“ Pozerá na mňa s trochu prekvapeným úsmevom. Vie, o čom hovorím, ale je z Levíc a nebýva v Štúrove až tak dlho. A, pochopiteľne, tunajší ľudia vnímali zmeny v meste postupne, nie takým filmovým strihom ako ja. Rozseknutý most si pamätajú. No po ňom prišlo ešte veľa ďalších dojmov.
„Už sa po ňom chodí,“ hovorí mi pani domáca. „Autami aj peši, celkom bežne.“ Usmieva sa. „Mali by ste sa tam ísť prejsť. Ale večer, keď už nebude taká horúčava.“
.striehnuca pevnosť
Príbeh mesta sa tu od začiatku klenie ponad Dunaj. Dnes je to už príbeh dvoch miest v dvoch štátoch, ale dlho boli jedným. Esztergom, ktorého latinský názov znel Strigonium, vznikol pri Dunaji ako keltské a neskôr rímske osídlenie. Okolo roku 500 sem prišli Slovania a to, čo zostalo z rímskej pevnosti, pomenovali Stregom – na znak toho, že striehne, stráži prechod cez rieku. Esztergom je Stregom po maďarsky. Maďari sem došli začiatkom 10. storočia. V roku 1000 tu za prvého uhorského kráľa korunovali svätého Štefana a vzniklo aj ostrihomské arcibiskupstvo.
Divoké dejiny mesta zažili tatársky vpád aj turecké obsadenie. Spod tureckého panstva bolo vyslobodené až v roku 1683 a začiatkom 19. storočia znovu získalo postavenie arcibiskupského sídla. Bazilika, ktorá aj dnes dominuje pohľadu na maďarský Esztergom zo slovenského Štúrova, sa začala stavať v roku 1822 podľa vzoru rímskej Baziliky svätého Petra.
Na tom druhom, teraz slovenskom brehu Dunaja, sa v časoch Rimanov nachádzala strážna stanica Anavum. Mestečko, ktoré je dnes známe ako Štúrovo, vzniklo z osád, ktoré časom nadobudli veľký obchodný význam – v stredoveku sa tu na trhoch schádzali kupci z južnej a západnej Európy. Na ochranu pred nájazdmi tunajšiu osadu Kakath opevnili a potom už volali Párkány. V roku 1918 pridelili Párkány do novej Československej republiky a premenovali na Parkan. O štyridsať rokov prišiel k menu Štúrovo – taká bola doba, ale dodnes to trochu zaváňa dejinným trucom (Tu máte Štúra, Maďari!).
Pritom táto „enklávka na Dunaji“ zostáva pomedzím, ktoré nie je celkom slovenské ani celkom maďarské. Nezdá sa, že by s tým boli problémy. Jednoducho, normálny juh s dvojjazyčnými nápismi a s ľuďmi, ktorí rozumejú obom jazykom, len jednému z nich občas horšie, takže podľa toho, s kým sa rozprávate, treba po slovensky hovoriť pomalšie, alebo sa pokúsiť o komunikáciu v maďarčine.
.meno uhorského dievčatka
Mosty boli na tomto mieste oddávna. A oddávna bývali aj zničené a obnovované. Terajší most, pomenovaný podľa arcikňažnej Márie Valérie, milovaného „uhorského dievčatka“ monarchie, vybudovali v roku 1895. Mária Valéria mala, keď dostal jej meno, len 27 rokov a ako dcéru obľúbenej „Sissi“ a dobročinne založenú ženu si ju v Uhorsku veľmi ctili. Prvý raz sa most stal obeťou vojny, ešte keď arcikňažná žila – v roku 1919 ho vyhodili do vzduchu vojská ustupujúcej armády Maďarskej republiky rád, komunistického experimentu, ktorý dlho nevydržal. Keď ho potom obnovili, dožil sa roku 1944 a vtedy ho zase ustupujúca nemecká armáda vyhodila do vzduchu.
Prišiel ďalší komunistický experiment, ktorý, žiaľ, vydržal dosť dlho. A vtedy sa o tomto moste dve krajiny, ktoré sa ústami svojich čelných súdruhov bratsky bozkávali na červených kobercoch, nedohodli. Tak zostal napoly a popri ňom sa trmácal trajektík, taká malá kompa, čo vozila autá, ľudí a aj nedostatkový tovar, keď sa dalo.
„Teraz sem chodia ľudia z Maďarska nakupovať,“ hovoria s úsmevom Štúrovčania. „Do Lidlu, do Billy... keby ste videli, koľko tých sladkých vôd vozia, no čo, je to pre nich lacné. A chodievajú sa sem aj najesť do reštaurácií. Najedia sa, nakúpia si, poprechádzajú sa a majú výlet.“
Krátky výlet – most Márie Valérie je dlhý len vyše päťsto metrov a autom cezeň prefrnknete akoby nič. Zo Štúrova sa síce nestal zase Párkány, ale po októbri roku 2001 je most obnovený a otvorený. Colnica na slovenskej strane sa dvíha rovno zo zeleninovej záhrady, no nikto nikoho bežne nekontroluje. Stojí pred ňou mladá žena v uniforme a veselo s kýmsi telefonuje cez mobil.
.zase jedno mesto?
A tak sa v mojom druhom štúrovskom dejstve vyberám znovu po moste. Je zase večer a slnko nad Dunajom pompézne zapadá, osvetľuje baziliku. Zatiaľ žiadny ohňostroj, zato z Esztergomu znie pulzovanie basov, je tam koncert hneď za riekou. Kapela má super zvuk a rock je medzinárodný jazyk, aký sa nevymyslí, musí sa len narodiť. Zo Štúrova sa na koncert a pokoncertné zabávanie hrnú rockeri, väčšinou tínedžeri. Možno za pivo za Dunajom dajú viac, ale to je fuk, je sobota večer, zázračný čas, keď prestávajú hrať rolu ceny, povinnosti a vôbec realita. Okrem mladistvých rockerov sa po moste prechádzajú dôchodcovia, rodinky, páriky a osamelci. Vrčia autá, aj z nich znie hudba. Ale peši je to romantickejšie. Dole bóje a motorové člny, detičky híkajú, lebo Dunaj, aký je pri Esztergome/Ostrihome/Párkány/Štúrove, pripomína skôr more než rieku.
Vyzerá to idylicky, až má človek na chvíľu dojem, že tieto mestá, teraz spojené aj vďaka EÚ, sú zase jedno. Ale také jednoduché to asi nebude. Takmer storočie v dvoch štátoch a nedávne polstoročie bez mosta, to sa len tak ľahko z miest a ľudí nevymaže. No atmosféra mosta je silná a pohľad na vznešený Esztergom a na skromnejšie, hoci čoraz krajšie Štúrovo, povznáša. A ešte čosi: „Maďari si u nás kupujú pozemky a domy,“ vraví pani domáca. „Aj to sa im oplatí. Chodiť do roboty na druhý breh je hračka.“ Naopak to nefunguje, ceny nehnuteľností v Esztergome nie sú pre ľudí zo slovenského brehu také výhodné – zatiaľ. Ale koncerty a výlety áno. A mágia letnej sobotnej noci vie na čas zrušiť nielen bežný čas, ale aj ťaživé dejiny.
Bolo to dávno a na dovolenky som ešte chodila s rodičmi. Na ten trajekt sme sa v to horúce leto nedostali – ani do socialistického Maďarska si totiž človek zo socialistického Československa nemohol odskočiť len tak. Nemali sme nejaké tie dokumenty. A tak sme sa len prešli po moste. Do polovice rieky.
.strih v čase
Myslím, že smútok toho mosta a toho mesta mi vtedy celkom nedochádzal. Večerná prechádzka, ktorá sa končila zátarasou a za ňou odseknutým koncom mosta, čo kedysi nespájal Štúrovo s Ostrihomom, ale Párkány so svojím materským mestom Esztergom, mi vlastne pripadala zaujímavá a romantická. Rodičia pri nej síce občas odfrkli čosi na adresu režimu, ktorý má strach ešte aj z rozbitých mostov, ale výhľad na Dunaj a katedrálu nad ním bol úchvatný, západ slnka nad Štúrovom tiež a na druhý deň nás čakalo kúpalisko. Pravdaže, len také, aké vtedy boli, s dlhokánskymi radmi na občerstvenie (v jednom som skoro zamdlela), so službami skoro nulovými a s vodou síce sviežou, ale na jej hygienu sa človek radšej nevyzvedal. Ale inak to bola fajn dovolenka.
Dejstvo druhé: druhé tisícročie. Mala by som sa hanbiť, lebo v Štúrove som od tých osemdesiatych rokov nebola. Ale možno je to na niečo dobré, lebo to, čo mi zostalo v pamäti, a to, čo vidím teraz, je zmena naozaj radikálna. Určite sa neodohrala zo dňa na deň, ale ja si nový obraz Štúrova zaraďujem hneď vedľa toho starého. Namiesto zaprášeného centra mesta vynovené domy, pešia zóna, kaviarničky a reštaurácie. Kúpalisko obnovené, plné atrakcií, dobrôt a netreba si ani priniesť plavky. Niežeby tu bol „nuda kútik“, ale predávajú ich od výmyslu sveta.
Namiesto sivej všade plno farieb. „To je neuveriteľné,“ hovorím ešte v ten večer domácej, v ktorej opatrovanom dome obklopenom krásnou záhradou v stredomorskom štýle sme sa ubytovali. „Pamätám si, ako sa tu nemohlo prejsť na druhý breh po moste...“ Pozerá na mňa s trochu prekvapeným úsmevom. Vie, o čom hovorím, ale je z Levíc a nebýva v Štúrove až tak dlho. A, pochopiteľne, tunajší ľudia vnímali zmeny v meste postupne, nie takým filmovým strihom ako ja. Rozseknutý most si pamätajú. No po ňom prišlo ešte veľa ďalších dojmov.
„Už sa po ňom chodí,“ hovorí mi pani domáca. „Autami aj peši, celkom bežne.“ Usmieva sa. „Mali by ste sa tam ísť prejsť. Ale večer, keď už nebude taká horúčava.“
.striehnuca pevnosť
Príbeh mesta sa tu od začiatku klenie ponad Dunaj. Dnes je to už príbeh dvoch miest v dvoch štátoch, ale dlho boli jedným. Esztergom, ktorého latinský názov znel Strigonium, vznikol pri Dunaji ako keltské a neskôr rímske osídlenie. Okolo roku 500 sem prišli Slovania a to, čo zostalo z rímskej pevnosti, pomenovali Stregom – na znak toho, že striehne, stráži prechod cez rieku. Esztergom je Stregom po maďarsky. Maďari sem došli začiatkom 10. storočia. V roku 1000 tu za prvého uhorského kráľa korunovali svätého Štefana a vzniklo aj ostrihomské arcibiskupstvo.
Divoké dejiny mesta zažili tatársky vpád aj turecké obsadenie. Spod tureckého panstva bolo vyslobodené až v roku 1683 a začiatkom 19. storočia znovu získalo postavenie arcibiskupského sídla. Bazilika, ktorá aj dnes dominuje pohľadu na maďarský Esztergom zo slovenského Štúrova, sa začala stavať v roku 1822 podľa vzoru rímskej Baziliky svätého Petra.
Na tom druhom, teraz slovenskom brehu Dunaja, sa v časoch Rimanov nachádzala strážna stanica Anavum. Mestečko, ktoré je dnes známe ako Štúrovo, vzniklo z osád, ktoré časom nadobudli veľký obchodný význam – v stredoveku sa tu na trhoch schádzali kupci z južnej a západnej Európy. Na ochranu pred nájazdmi tunajšiu osadu Kakath opevnili a potom už volali Párkány. V roku 1918 pridelili Párkány do novej Československej republiky a premenovali na Parkan. O štyridsať rokov prišiel k menu Štúrovo – taká bola doba, ale dodnes to trochu zaváňa dejinným trucom (Tu máte Štúra, Maďari!).
Pritom táto „enklávka na Dunaji“ zostáva pomedzím, ktoré nie je celkom slovenské ani celkom maďarské. Nezdá sa, že by s tým boli problémy. Jednoducho, normálny juh s dvojjazyčnými nápismi a s ľuďmi, ktorí rozumejú obom jazykom, len jednému z nich občas horšie, takže podľa toho, s kým sa rozprávate, treba po slovensky hovoriť pomalšie, alebo sa pokúsiť o komunikáciu v maďarčine.
.meno uhorského dievčatka
Mosty boli na tomto mieste oddávna. A oddávna bývali aj zničené a obnovované. Terajší most, pomenovaný podľa arcikňažnej Márie Valérie, milovaného „uhorského dievčatka“ monarchie, vybudovali v roku 1895. Mária Valéria mala, keď dostal jej meno, len 27 rokov a ako dcéru obľúbenej „Sissi“ a dobročinne založenú ženu si ju v Uhorsku veľmi ctili. Prvý raz sa most stal obeťou vojny, ešte keď arcikňažná žila – v roku 1919 ho vyhodili do vzduchu vojská ustupujúcej armády Maďarskej republiky rád, komunistického experimentu, ktorý dlho nevydržal. Keď ho potom obnovili, dožil sa roku 1944 a vtedy ho zase ustupujúca nemecká armáda vyhodila do vzduchu.
Prišiel ďalší komunistický experiment, ktorý, žiaľ, vydržal dosť dlho. A vtedy sa o tomto moste dve krajiny, ktoré sa ústami svojich čelných súdruhov bratsky bozkávali na červených kobercoch, nedohodli. Tak zostal napoly a popri ňom sa trmácal trajektík, taká malá kompa, čo vozila autá, ľudí a aj nedostatkový tovar, keď sa dalo.
„Teraz sem chodia ľudia z Maďarska nakupovať,“ hovoria s úsmevom Štúrovčania. „Do Lidlu, do Billy... keby ste videli, koľko tých sladkých vôd vozia, no čo, je to pre nich lacné. A chodievajú sa sem aj najesť do reštaurácií. Najedia sa, nakúpia si, poprechádzajú sa a majú výlet.“
Krátky výlet – most Márie Valérie je dlhý len vyše päťsto metrov a autom cezeň prefrnknete akoby nič. Zo Štúrova sa síce nestal zase Párkány, ale po októbri roku 2001 je most obnovený a otvorený. Colnica na slovenskej strane sa dvíha rovno zo zeleninovej záhrady, no nikto nikoho bežne nekontroluje. Stojí pred ňou mladá žena v uniforme a veselo s kýmsi telefonuje cez mobil.
.zase jedno mesto?
A tak sa v mojom druhom štúrovskom dejstve vyberám znovu po moste. Je zase večer a slnko nad Dunajom pompézne zapadá, osvetľuje baziliku. Zatiaľ žiadny ohňostroj, zato z Esztergomu znie pulzovanie basov, je tam koncert hneď za riekou. Kapela má super zvuk a rock je medzinárodný jazyk, aký sa nevymyslí, musí sa len narodiť. Zo Štúrova sa na koncert a pokoncertné zabávanie hrnú rockeri, väčšinou tínedžeri. Možno za pivo za Dunajom dajú viac, ale to je fuk, je sobota večer, zázračný čas, keď prestávajú hrať rolu ceny, povinnosti a vôbec realita. Okrem mladistvých rockerov sa po moste prechádzajú dôchodcovia, rodinky, páriky a osamelci. Vrčia autá, aj z nich znie hudba. Ale peši je to romantickejšie. Dole bóje a motorové člny, detičky híkajú, lebo Dunaj, aký je pri Esztergome/Ostrihome/Párkány/Štúrove, pripomína skôr more než rieku.
Vyzerá to idylicky, až má človek na chvíľu dojem, že tieto mestá, teraz spojené aj vďaka EÚ, sú zase jedno. Ale také jednoduché to asi nebude. Takmer storočie v dvoch štátoch a nedávne polstoročie bez mosta, to sa len tak ľahko z miest a ľudí nevymaže. No atmosféra mosta je silná a pohľad na vznešený Esztergom a na skromnejšie, hoci čoraz krajšie Štúrovo, povznáša. A ešte čosi: „Maďari si u nás kupujú pozemky a domy,“ vraví pani domáca. „Aj to sa im oplatí. Chodiť do roboty na druhý breh je hračka.“ Naopak to nefunguje, ceny nehnuteľností v Esztergome nie sú pre ľudí zo slovenského brehu také výhodné – zatiaľ. Ale koncerty a výlety áno. A mágia letnej sobotnej noci vie na čas zrušiť nielen bežný čas, ale aj ťaživé dejiny.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.